Nekaždodenný človek

Novinárka a foodblogerka Jana Štrbková varením a pečením dokonale vyvažuje svoju intelektuálnu prácu

Povolaním novinárka, ktorá žurnalistiku vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave a dlhé roky špecialistka na ženské časopisy, Jana Štrbková z Trnavy, zo Slovenska je svojím myslením filozofka (aj vyštudovaná), ktorá svoju intelektuálnu prácu vyvažuje varením a pečením. Na Slovensku, ale aj u nás je známa aj ako blogerka z Medových motúzov. Rodinne je naviazaná aj na Vojvodinu. Inšpiruje (nielen) ženy, a to v rôznych oblastiach: od žurnalistiky, kulinárstva a zmyslu uchopiť inováciu a tradíciu, aranžérsko-dizajnérskych hraní na fotografiách, po oblasť celkom súkromnú, v ktorej dominuje viditeľná rodinná súdržnosť a vzájomná podpora.

O sebe človek azda najťažšie hovorí. Ako by ste seba predstavili vo verejnosti?

„Povolaním som teda novinárka. Mala som veľké šťastie, že som ako zástupkyňa šéfredaktorky stála pri zrode megaúspešného časopisu Nový Čas pre ženy, ktorý potom vydavateľstvo Ringier začalo podľa nášho vzoru vydávať aj v Čechách, Maďarsku, Rumunsku, Číne a aj v Srbsku – u vás iste poznáte pod názvom Blic žena. Pred tromi rokmi som ako výkonná šéfredaktorka štartovala od nuly dnes megaúspešný slovenský mesačník Evita magazín. Milujem robiť rozhovory so ženami, ktoré sú vo svojom živote úspešné. Vždy zisťujem, že sú to dámy plné životnej pokory a zároveň obrovského odhodlania. Tieto stretnutia mi dávajú veľký nadhľad nad životom aj poznanie, že skutočne nič nie je nemožné. Svojím myslením som filozofka, aj tento odbor som vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Nadšenie pre postmoderné filozofické skúmanie života okolo ma priviedlo k špičkovým feministickým filozofkám. Spoločne sme pripravovali medzinárodný projekt Pamäť žien, ktorý metodológiou oral history skúmal životy žien troch generácií naprieč východnou Európou. Na Slovensku nám vyšla kniha s rovnomenným názvom Pamäť žien. Varenie a pečenie dokonale vyvažuje moju intelektuálnu prácu. V kuchyni konečne môžem vypnúť, zapojiť do práce ruky aj svaly a pri fotení jedál zas tvoriť krásne zátišia. A keďže najradšej fotím v záhrade, ešte sa pri tom tvorení aj nadýcham čerstvého vzduchu. Svoju vášeň pre krásne a chutné jedlo, ktorá mi prináša šťastie chcem sprostredkovať aj iným ženám. Preto som založila svoj blog receptov s príbehmi s názvom Medové motúzy. Medové motúzy nadchli celú našu rodinu, pri ich tvorbe mi pomáha manžel Martin, náš osemročný syn Filip a dokonca aj náš psík, ten je často za modelku. (Smiech.)“

Milujem robiť rozhovory so ženami, ktoré sú vo svojom živote úspešné. Vždy zisťujem, že sú to dámy plné životnej pokory a zároveň obrovského odhodlania. Tieto stretnutia mi dávajú veľký nadhľad nad životom aj poznanie, že skutočne nič nie je nemožné.

Fotoshooting v prírode. Janinin obľúbený. / Foto: Martin Štrbka

Od kedy máte blog Medové motúzy a ako k tomu došlo? Čo bolo pred tým, čo bolo za tým?

„Dlhé roky som pôsobila ako zástupkyňa šéfredaktorky v týždenníku Nový Čas pre ženy, ktorý je ako váš časopis Blic žena plný strán o jedle. Preto som v ňom redigovala okrem skvelých rozhovorov, tém a príbehov aj tisíce receptov. Pre varenie a pečenie sme boli v redakcii také nadšené, že sme si začali vlastné recepty aj fotiť. Behala som po obchodoch a zháňala krásne dekorácie na fotenie a potom fotografovi stylovala jedlá, aby vyzerali na fotkách skvelo. Naše čitateľky milovali špeciály o varení, ktoré sme vydávali a to nás nabíjalo ešte väčšou energiou vymýšľať viac. Potom o pár rokov neskôr, keď som bola s Filipkom na materskej dovolenke, bývala som u rodičov v Kremnických horách. Na vidiek ma z Bratislavy prišla pozrieť moja kolegyňa zo spomínaného časopisu, redaktorka varenia Veronika. Vytiahla som ju do lesa a ako to už býva, keď spolu kráčajú dve novinárky kulinárky, začali sme vymýšľať. Keď sme sa vrátili z prechádzky, už v našich mysliach jestvoval blog Medové motúzy a hneď sme sa aj v maminej kuchyni pustili do prvej produkcie. Ukuchtili sme fašiangové šišky, fotili sme v záhrade, bolo mínus päť, ale žiarili sme šťastím. Ale až potom to pre mňa začalo. Jedna zručnosť pri tvorbe vlastného blogu nadväzuje na druhú a kým v redakcii mám na všetko špecializovaných odborníkov, foodblogerka musí sama zvládnuť všetko. A tak som začala zvládať všetko od vymyslenia receptu, cez jeho prípravu, odfotenie, úpravy fotky až po vedenie webovej stránky a sociálnych médií aj ja. Začala som študovať online svet, vytvorila som si vlastnoručne webovú stránku a tento rok som sa intenzívne niekoľko mesiacov učila od profíkov onlinemarketérov, aby som ovládla dostupné kanály online marketingu. Čaká ma prestavba stránky, ktorú by som chcela transformovať na online časopis o varení aj naštartovanie vlastného youtube kanálu. Veľmi sa z toho teším.“

Medové motúzy. Zaujímavý názov blogu. Prečo sa práve tak volá, predpokladám, že má do činenia aj s výrobou medu, ktorej sa venujete vy a vaša rodina.

„Áno, doma máme vlastný med z našej včelnice a rada vypekám dobroty sladené medom, preto sa blog volá Medové motúzy. Včelári svokor, švagor, manžel a teraz už aj náš Filip. Ja som doteraz tých mojich včelárov len fotila, no od jari, začínam včeláriť aj ja. Budem mať svoje tri, štyri včelie rodiny a na blogu o tom plánujem aj veľa písať. Možno tak nadchnem aj iné dámy, aby sa začali venovať tejto ušľachtilej záľube. Teraz cez zimu teda študujem teóriu o včelárení, no nadchla ma najmä apiterapia, ktorá hovorí o tom, ako si človek môže pomocou včelích produktov upevniť svoje zdravie, kondíciu a krásu. Na jeseň sme s manželom boli na seminári šéfa apiterapeutickej spoločnosti z Portugalska, vďaka ktorému už máme hlavu plnú skvelých informácií. Už len dostať ich do praxe.“

Janin manžel Martin, skvelý včelár (okrem iného), aj jej každodenná podpora a opora / Foto: Jana Štrbková

Ako je blog štruktúrovaný a ktorá je Vaša cieľová skupina?

„Recepty vyberám podľa sezóny a pripravujem ich doma v mojej kuchyni alebo v kuchyni mojej maminy. Najradšej ich fotím v našej kvetinovej záhrade alebo v krásnej ovocnej záhrade u mojich rodičov. Denné svetlo má pri fotení pre mňa stále veľké čaro. Ak je doma manžel, veľmi rád mi pomáha pri fotení, dotvára svetlo, hovorí, aký záber by sa mu páčil, aké dekorácie by použil a najradšej, samozrejme fotí mňa. A pridáva sa aj Filipko. Po nociach potom vyberám fotky, upravujem ich, píšem blogy, príbehy, pridávam ich na svoju stránku a venujem sa sociálnym sieťam, zatiaľ Facebooku a Instagramu. Blog je určený všetkým dámam 25+, ktoré chcú variť chutne, jednoducho, rýchlo a stať sa pre rodinu aj priateľov bohyňami kuchyne. Štruktúrujem ho podľa sezóny, teraz napríklad mám veľkú kampaň Vianoce extra so 101 mojimi najlepšími sviatočnými receptami a tipmi. Vo februári to budú fašiangové dobroty a v marci zas šalátiky na detox a chudnutie.“

Okrem toho, že som novinárka a filozofka, som už teda aj vyučená cukrárka.

Kde ste sa učili „kuchtiť“, aranžovať jedlo…?

„Kuchtiť som sa učila pri svojej starej mame, ktorá bola veľká gurmánka, no najviac milovala pečenie kysnutých koláčov. Milovala som jej buchty na pare, boli také hebučké a mäkučké… No a tento rok som sa cukrárstvu vyučila u profíkov, ovládam už teda teóriu so všetkými základnými receptúrami a povinnú prax som absolvovala u špičkovej cukrárky, ktorá sa svojmu remeslu učila od tých najlepších svetových profíkov. Okrem toho, že som novinárka a filozofka, som už teda aj vyučená cukrárka. Veď ako sa hovorí, remeslo má zlaté dno. (Smiech.) A aranžovať jedlo ma naučila dlhá prax v ženských časopisoch, kde som mala roky zaborený nos do krásnych receptov. Toľko som skúšala stylovať a fotiť, až sa mi to celkom začalo pozdávať. A keď dlho robíte niečo s vášňou, postupne vám to začne celkom ísť.“

Foodstyling je veľmi dôležitý. Aj inšpiratívny. Aj pre fotografa, aj pre toho, kto sa díva na fotografiu. / Foto: Jana Štrbková

Experimentujete pri príprave jedál?

„Pri príprave jedál sa rada presne naučím pôvodnú receptúru, dôležité je, aby predsa dobrota chutila ako má. Rada však používam špaldovú múku, ktorá v mojej špajzi vytlačila klasickú pšeničnú, no dobroty sú z nej ešte lepšie. Na sladenie veľa používam med z našej včelnice a namiesto klasického mlieka ryžové. Do sladkostí, ktoré pečiem doma, pridávam väčšinou len polovičné množstvo cukru. Je však aj veľa receptov, ktoré som si najskôr nosila v hlave a až potom sa ich snažila pripraviť. Najnovším takýmto receptom sú napríklad želé pralinky obalené v mliečnej čokoláde, ktoré som na svoj blog pridala začiatkom decembra. Je to však tiež len obmena klasickej receptúry. Ako hovorila naša skvelá učiteľka cukrárstva, všetky receptúry už boli vymyslené, ale každú si môžeme ešte dotvoriť. Tak presne toto robím na svojom blogu aj ja.

Predsa je však super, keď si vo svojej kuchyni spomenieme aj na staré, tradičné jedlá či pochúťky. Práve máte aj kampaň so 100-ročnými receptami.

„Milujem tradičné jedlá, pripomínajú mi detstvo a prinášajú mi do srdca hrejivý pocit domova… Včera som doma pripravovala klasického zajaca na smotane a doma sa všetci nielen oblizovali, ale ma aj menovali najlepšou kuchárkou. Pri jedení tejto dobroty sme mali výbornú náladu, smiali sa a v kuchyni bolo cítiť lásku… 100-ročné recepty sú pre mňa nosičmi takejto pravej atmosféry domova, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Aj preto som ich začala zbierať a učiť sa ich.“

Medovníková girlanda podľa Jany Štrbkovej / Foto: Jana Štrbková

Tradičné, staré jedlá, či jedlá pripravené podľa storočnej receptúry sú ruka v ruke s prichádzajúcimi vianočnými sviatkami. Čo by ste odporučili na vianočný stôl – od predjedla, po dezert, pravdaže z Vášho blogu.

„Presne 26. novembra som na blogu odštartovala projekt VIANOCE extra by Medové motúzy. Každý deň až do Vianoc tak pridávam niekoľko zo 101 mojich najlepších vianočných receptov a tipov na tie najchutnejšie sviatky. Sú medzi nimi samozrejme aj tradičné recepty na medovníky či linecké koláčiky. No v mojich Vianociach extra nájdete to najlepšie z adventných dobrôt, ktoré som ako vášnivá cukrárka odskúšala pri pečení pre časopisy. Špeciálne miesto som venovala aj mojím najobľúbenejším vanilkovým rožkom z lieskových orieškov. No a na štedrú večeru určite budeme mať kaprie hranolky, je to moravská špecialita a aj kaprie filety na masle a rasci, ktoré viem od mojej maminky.“

Jedlo je jedlo, bez neho človek nemôže, ale aby si ho mohol dopriať, musí aj zarobiť za živobytie. Zarábate z blogovania, resp. prípravy chutných jedál…?

„Zatiaľ si z blogovania a prípravy chutných jedál zarábam akurát na vnútorné šťastie :-).  Ale teraz vážne. Oslovujú ma firmy, pre ktoré varím, pečiem, stylujem a fotím recepty a píšem pre nich články na blogy. Stylovala som už dve kuchárske knižky známej slovenskej moderátorky a ďalšej známej moderátorke stylujem jedlá v jej televíznej relácii o pečení. No najmä verím, že keď rozbehnem svoj plán online časopisu, už to bude aj úspešný biznis príbeh.“

Vy a Vaša rodinka ste naviazaní na Vojvodinu. Aké puto Vás k „nám“ viaže a ktoré jedlá tu nachádzate zaujímavými, chutnými…?

Manžel je etnológ, odborník na Slovákov žijúcich v zahraničí, do Vojvodiny zavítal najskôr ako profesionál, no dnes tam máme krstniatko a náš syn aj krstných rodičov. Ku „kumovcom“ z Vojvodiny radi chodíme na návštevy, pretože sú to srdeční ľudia a gurmáni ako my a ich poctivé dobré recepty sú jednoducho neodolateľné.

Predsa len najväčšiu hodnotu má to tiché, obyčajné rodinné šťastie, to, že môžeme robiť veci spolu a prežívať vzájomnú blízkosť. To je aj posolstvo našich Medových motúzov.

Kaprie hranolky na Vianoce / Foto: Jana Štrbková

Už dlhšiu dobu sledujem Medové motúzy a môj prvý dojem z blogu, z vás, ako vás spoznávam cez virtuálno, že ste šťastný človek. Že vás novinárstvo, ženské časopisy, varenie, pečenie, príprava jedál, blogovanie, výroba medu napĺňa maximálne, a tak znovu uvažujem, že človek k šťastiu nepotrebuje hory a doly, len kúsok miesta pod slnkom, rodinu, zdravie a prácu/koníček, ktorú/ý miluje, hoci aj neprináša plné vrecia peňazí…

„Mala som v živote šťastie, že som veľmi skoro pochopila, aká práca ma nabíja energiou, ešte pred tridsiatkou som prežila prvý veľký úspech v kariére a aj to, že jeho hlavnou ingredienciou je okrem profesionality aj veľká vášeň. Preto všetko, do čoho sa pustím robím s nadšením, ktoré je našťastie chytľavé. Zdieľajú ho kolegyne v práci a aj moji najbližší. Úspech, to sú pre mňa aj kvalitné vzťahy. Na tých si zakladám nielen v súkromí, ale aj v práci. Práve vďaka profesionalite a dobrým vzťahom je práca pre mňa krásne dobrodružstvo, ktoré prináša skvelé výsledky. Odkedy sme si s manželom založili rodinu, zrazu je tá na prvom mieste a úspech v kariére je niečo, čo len kráča popri nás. Lebo predsa len najväčšiu hodnotu má to tiché, obyčajné rodinné šťastie, to, že môžeme robiť veci spolu a prežívať vzájomnú blízkosť. To je aj posolstvo našich Medových motúzov. Túžim po tom, aby babky piekli so svojimi vnúčatami, aby sa mamy so svojimi deťmi smiali počas prípravy nedeľného obeda a aby chlapi odovzdávali svojím synom tie najlepšie recepty na svoj originálne guláše. Aby sa takto z generácie na generáciu to tiché rodinné šťastie pekne dedilo.“

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

O autorovi/ke & O autoru/ki

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Kliknite sem, ak chcete pridať komentár

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.