Životom kráčam inak

December v Báčskom Petrovci má zvláštnu vôňu. Vôňu dreva praskajúceho v sporákoch a peciach, vareného vína a škorice, očakávania sviatkov. No pre Jaroslava Kopčoka už desať rokov toto ročné obdobie má trpký pach. Pach chladu a antiseptika. Vôňu nemocnice. V ten dvanásty decembrový deň totižto jeho život navždy zmenil arómu.

Človek nikdy nevie, čo ho čaká, keď ráno vstane a vykročí do nového pracovného dňa. Jaroslav odišiel do práce ako v každý iný deň. Z práce sa však vrátil – iný.

„Dali sme si kávu vo firme, a išli sme na terén píliť drevo,“ spomína. „Počasie bolo chladné, ale vonku sa dalo robiť.“

Bol pokojný a predvídateľný deň ako tichá voda pred búrkou, až kým sa nestala chyba.

„Drevo na veľkej vlečke bolo zle uložené,“ spomína si Jaroslav. „Otvárali sme zadnú bočnicu vlečky, drevá sa veľkou silou a rýchlosťou začali kotúľať… Odrazu ma bočnica privalila, prehla v chrbtici na opačnú stranu a štiepy dreva zasypali.“

V tom momente Jaroslav prestal cítiť nohy.

„Ani neviem, či som mal strach,“ skúša sa spamätať. „Jednoducho, nemal som pocit v nohách, nevedel som, čo sa stalo.“

Previezli ho do Nového Sadu, kde podstúpil takmer šesťhodinovú operáciu.

Až v nemocnici začal pociťovať strach a úzkosť. „Keď sa niečo stane, nevieš, čo je, ako a čo bude,“ hovorí.

A tak sa začala jeho nová kapitola života, v ktorej s paraplégiou „kráča“ na vozíku.

Jaroslav – paraplegik s úsmevom na tvári

Jaroslav má čiastočnú paralýzu dolných končatín, vrátane časti nôh dolu od kolien a chodidiel. To znamená, že pri nehode v práci, kedy mu bola poškodená chrbtová miecha, stratil schopnosť ovládať a cítiť svoje nohy. Je to ako keby nohy „zaspali“ a už sa nezobudili.

Je to stav, ktorý osobám, ktoré s ňou žijú, vie paralyzovať aj úsmev na tvári, pretože spoločnosť často nemá nadostač empatie pre ľudí na vozíku.

Toto nie je však Jaroslavov prípad. On sa usmieva takmer ustavične. No jeho život vôbec nie je idylický, ani on sám ho neidealizuje, hoci svoj osud objal obojručne.

„Zmieril som sa s tým,“ hovorí Jaroslav. 

Hlas mu znie pokojne, ale s náznakom odhodlania. „Každý má svoje problémy, a toto je jeden z tých mojich. Život ide ďalej, či už na vlastných nohách alebo na vozíku.“

Spomína si na dni strávené v nemocnici, na tváre tých, ktorí boli v horšom stave ako on.

„Videl som ľudí, ktorí sa nevzdali, aj keď im osud nadelil oveľa ťažšie bremeno. To mi dalo silu.“

Jeho rehabilitácia, ktorá trvala zo tri roky v Klinickom stredisku Vojvodiny v Novom Sade, bola náročná, ale vďaka nej sa naučil byť samostatný.

„Naučili ma, ako žiť naplno, aj keď je to trochu inak. Som im za to vďačný.“

Paraplégia môže mať veľký vplyv na život človeka. Môže sťažiť alebo znemožniť chôdzu, státie, kontrolu močového mechúra a čriev. Ale s pomocou rehabilitácie, pomôcok a podpory okolia ľudia s paraplégiou sa môžu naučiť žiť nezávislý život. 

„Pri rehabilitácii paraplegikov je dôležitý poriadok, práca, disciplína, vytrvalosť, podpora a chuť žiť. Na to všetko potrebujete podporu okolia, odborníkov, rodiny, priateľov,” hovorí Aleksandra Đorđević, profesionálna fyzioterapeutka Klinického strediska Vojvodiny, jedna z tých, ktorí dali svoje maximum, aby Jaroslav plnohodnotne a samostatne na vozíku „kráčal“ životom.

Keď sa Jaroslav ako pacient v roku 2014 objavil na Klinike liečebnej rehabilitácie v Novom Sade (srb. Klinika za medicinsku rehabilitaciju), nevedel sa obliecť, prevrátiť v posteli a dokonca ani navliecť si ponožky. Bol úplne odkázaný na pomoc iných.

„Ale Jaroslav nebol obyčajný pacient. V očiach mu horel oheň vôle a vytrvalosti. Spolupracovali sme na znovuzískaní jeho nezávislosti. Naučili sme ho, ako sa má pohybovať na invalidnom vozíku, ako sa o seba starať,“ hovorí Aleksandra – inak zakladateľka mimovládneho združenia Pohyb ako liek (srb. Udruženje „Pokret kao lek“).

Prvý víkend doma bol zlomový. Jaroslav sa vrátil plný motivácie a s jasnou predstavou: prispôsobiť dom tak, aby mohol žiť samostatne. A podarilo sa mu to!

„Bol viac ako pacient. Bol inšpiráciou. Jeho pozitívna energia a vďačnosť za každý pokrok nakazila všetkých naokolo. Smiali sme sa spolu, žartovali, ale aj vážne pracovali na jeho uzdravení,“ spomína si Aleksandra.

Koniec roka 2015 priniesol prelom v rehabilitácii – Jaroslav začal chodiť najskôr pomocou koľajníc, neskôr už len s nožnými zdvihákmi.

„Povzbudení týmto pokrokom sme mu navrhli, aby sa pripojil k Združeniu paraplegikov a kvadruplegikov novosadského regiónu (srb. Udruženje paraplegičara i kvadriplegičara novosadskog regiona), kde by mohol získať podporu a informácie o svojich právach.

Jaroslav výzvu prijal a čoskoro sa stal aktívnym členom spolku. Onedlho začal súťažiť v rôznych športoch, vyhrávať medaily a získavať nových priateľov.

„Jeho hendikep sa stal jeho silnou stránkou a šport sa stal jeho novou vášňou,“ hovorí kinezioterapeutka Aleksandra.

V spoločnosti, v ktorej si rozumieme, je vždy dobre

Jaroslav Kopčok je neoddeliteľnou súčasťou Združenia paraplegikov a kvadruplegikov novosadského regiónu už takmer osem rokov.

„Je členom zhromaždenia združenia, ako aj športový referent. Je hnacou silou nášho športového tímu, kapitánom, ktorý nás vedie na pokrajinských a republikových hrách. Jeho odhodlanie v atletike, lukostreľbe, šachu, stolnom tenise a šípkach nám prinieslo množstvo trofejí, ktoré zdobia našu kanceláriu,“ hovorí Stana Mekić, tajomníčka tohto združenia, ktoré bolo založené v roku 1985.

Okrem toho, že je skvelý člen, je aj úžasný priateľ, tvrdí Stana.

„Jeho zodpovednosť a svedomitosť sú príkladom pre nás všetkých. Vždy sa na neho môžeme spoľahnúť, či už išlo o aktivity v Novom Sade alebo na turnajoch mimo.“

Združenie paraplegikov a kvadruplegikov novosadského regiónu kryje územie deviatich miest a obcí: Nového Sadu, Báčskej Palanky, Báčskeho Petrovca, Temerína, Žablja, Beočína, Sriemskych Karloviec, Báča a Bečeja.

Zaoberá sa predovšetkým poskytovaním pomoci svojim členom v právnickej, zdravotníckej a vzdelávacej oblasti, tiež aj ohľadom rehabilitácie, športu a kulinárstva. Financované je Ministerstvom práce, zamestnanosti a sociálnej politiky, ako aj Mestom Nový Sad.

„Obec Báčsky Petrovec pred asi desiatimi rokmi príležitostne financovala alebo dávala sociálnu pomoc, ale tá už neexistuje,“ zisťujeme od tajomníčky novosadského združenia.

Byť medzi štyrmi stenami neprospieva nikomu

Pre tých, ktorí sa pohybujú vďaka kolesám, rovnako ako pre tých, ktorí si idú na svojich dvoch – život medzi štyrmi stenami neprospieva, no nie všetci paraplegici majú podmienky, vôľu a podporu „vykročiť“ do života.

Jaroslav Kopčok, muž so srdcom plným dobrodružstva a kolesami túžiacimi po slobode, odmietol nechať svoj život uväznený medzi štyrmi stenami.

Jeho kamaráti zo školských lavíc, vrátane Pavla Marčoka, mu po nehode podali pomocnú ruku a otvorili dvere do sveta práce. V Agrochemike, firme, kde Pavel sám pracuje, Jaroslav našiel nielen zamestnanie, ale aj podporu a porozumenie.

„V práci mám všetko, čo potrebujem,“ svedčí Jaroslav s úsmevom, „Nielen pre prácu, ale aj pre dobrý pocit. Náš riaditeľ mi vyšiel v ústrety a prispôsobil všetky priestory mojim potrebám.“

Jaroslav Kopčok je príkladom toho, ako môže práca a finančná stabilita otvoriť dvere do plnohodnotného života. Pre ľudí na vozíku, ako hovorí Stana Mekić zo Združenia paraplegikov a kvadruplegikov novosadského regiónu, je zamestnanie kľúčové nielen pre finančnú nezávislosť, ale aj pre aktívne zapojenie sa do spoločenského života.

„Je dôležité, aby ľudia s invaliditou mali vyriešenú práceschopnosť a mohli sa uchádzať o skutočné pracovné miesta,“ zdôrazňuje Mekić. „Fiktívne zamestnávanie, ktoré niektoré firmy praktizujú len kvôli splneniu zákonných kvót, nikomu neprospieva. Je to podvod na úrovni štátneho systému, ale aj na samotných ľuďoch s postihnutím, ktorí túžia po skutočnej práci a príležitosti ukázať svoje schopnosti.“

Fiktívne zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím poškodzuje nielen samotných postihnutých, ktorí sú pripravení pracovať a prispievať spoločnosti, ale aj celú spoločnosť, ktorá prichádza o ich potenciál.

Srbsko ma bohatú regulatívu, keď ide o právo na zamestnávanie, zdôrazňuje pokrajinská ochrankyňa občanov – ombudsmanka doc. Dr. Dragana Ćorić.

„Už samotná Ústava garantuje, že pracovné miesta sú dostupné všetkým, a za rovnakých podmienok,“ pripomína Ćorić. „Zákon o predchádzaní diskriminácii osôb so zdravotným postihnutím (srb. Zakon o sprečavanju diskriminacije osoba sa invaliditetom) ustanovuje zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia v zamestnaní a pri uskutočňovaniu pracovných práv.“

Srbský zákon o profesijnej rehabilitácii a zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím jasne stanovuje povinnosť zamestnávateľov s 20 a viac zamestnancami zamestnávať určitý počet ľudí so zdravotným postihnutím. 

„Zamestnávateľ s 20 až 49 zamestnancami je povinný zamestnávať jednu osobu so zdravotným postihnutím a zamestnávateľ s 50 a viac zamestnancami je povinný zamestnávať najmenej dve osoby so zdravotným postihnutím a na každých ďalších 50 zamestnancov po jednej osobe so zdravotným postihnutím,“ vysvetľuje pokrajinská ombudsmanka. 

Cieľom tejto legislatívy je podporiť integráciu ľudí so zdravotným postihnutím do pracovného života a zabezpečiť im rovnaké príležitosti. V praxi však nie vždy všetko funguje ideálne. Niektoré firmy sa uchyľujú k fiktívnemu zamestnávaniu, aby splnili zákonné kvóty, zatiaľ čo iní radšej platia pokuty, ktoré predstavujú 50% priemernej mzdy za každého chýbajúceho zamestnanca so zdravotným postihnutím.

Vyplatením týchto prostriedkov si zamestnávateľ plní zamestnaneckú povinnosť, konštatuje Dragana Ćorić.

V Báčskom Petrovci bez plánov na vylepšenie kvality života osôb s invaliditou

Presný počet paraplegikov v Srbsku nie je známy.

Sčítanie obyvateľstva v roku 2022 odhalilo skrytý príbeh 356.404 ľudí v Srbsku, ktorých každodenný život nie je taký jednoduchý, ako sa zdá.

Sú to ľudia s invaliditou, ktorí čelia veľkým ťažkostiam alebo sú dokonca úplne zdravotne postihnutí pri vykonávaní každodenných činností, ako je obliekanie, pohyb, komunikácia alebo starostlivosť o seba – kvôli problémom so zrakom, sluchom, pamäťou alebo s iným zdravotným problémom.

Z tohto počtu je 148.104 mužov a 208.300 žien, čo znamená, že takmer každý dvadsiaty človek v Srbsku nesie bremeno zdravotného postihnutia, často neviditeľného pre širšiu komunitu. Medzi nich patrí aj komunita paraplegikov.

A byť paraplegik na dedine je výzva na n-tú. Jaroslav Kopčok často o tom hovoril aj s kinezioterapeutkou Aleksandrou.

„Jaroslav nielenže prijal našu pomoc, ale premenil každý náš návrh na činy, či už išlo o cvičenie alebo zmenu životného štýlu. Jeho bojovnosť sa neprejavila len v cvičeniach, ale aj v každodennej konfrontácii s výzvami systému na dedine a predsudkami okolia,“ svedčí Aleksandra.

V Báčskom Petrovci predsudkov už takmer niet, ale málo je aj porozumenia problémom a bariéram, s ktorými zápasia ľudia na vozíčkoch.

„Prekážky, ktoré som predtým ani nevnímal, stali sa každodennou výzvou. Chodníky, schody, nedostupné budovy – všetko to mi teraz komplikuje život. Problém nie je len v architektúre, ale aj v prístupe ľudí. Málokto sa zamyslí nad tým, aké je to byť na vozíku, kým sa sám neocitne v podobnej situácii. Našťastie, doma som si vytvoril bezbariérové prostredie, ale vonku je to stále boj. Verím, že jedného dňa sa to zmení, ale dovtedy musím byť silný a prispôsobovať sa svetu, ktorý nie vždy je prispôsobený mne,“ vysvetľuje Jaroslav Kopčok.

„Slnko ma neraz motivuje, aby som do práce išiel na vozíku. Inak zvyčajne chodia kolegovia autom pre mňa. Cesta mi trvá asi 15 minút, ale nie je to ani zďaleka prechádzka ružovou záhradou. Naše petrovské chodníky sú v dezolátnom stave, takže musím ísť po asfaltke, ktorá je síce plná dier, ale aspoň sa vyhnem nebezpečným obrubníkom a rozbitým dlaždiciam,” hovorí.

Obec Báčsky Petrovec nemá schválené žiadne plány, ani stratégie na vylepšenie položenia osôb s invaliditou.

Snažila sa však uľahčiť život ľuďom s invaliditou vydávaním bezplatných parkovacích preukazov, ktorých počet sa od roku 2019 zvýšil zo 40 na 70. Zabezpečila tiež bezplatnú prepravu do školy pre deti so špeciálnymi potrebami a ich sprievod, ktorú v súčasnosti využíva 10 žiakov, uvádza sa v oficiálnej odpovedi Obce Báčsky Petrovec.

Okrem toho boli vybudované rampy pre prístup k verejným budovám, no ich funkčnosť nie je vždy ideálna. Niektoré sú strmé a klzké, na čo pozornosť upriamuje aj Jaroslav Kopčok.

„Rampa v petrovskom Dome zdravia je pod takým uhlom, že sa bojím, že sa prevrátim. A akoby to nestačilo, rehabilitácia je na prvom poschodí, kam sa dá dostať jedine schodmi. Čudujem sa, či niekto vôbec premýšľal o tom, ako sa tam majú dostať ľudia na vozíku alebo seniori.“

Pokrajinská ochrankyňa občanov Dragana Ćorić akcentuje potrebu zabezpečenia väčších rozpočtových prostriedkov v lokálnych samosprávach vo veci prístupnosti verejným objektom, keďže je to najväčším problémom pri uskutočňovaní konečného cieľa – krajiny bez bariér.

„Vo Vojvodine vidno veľký pokrok v tejto oblasti, s dôrazom na mesto Nový Sad, ale lokálne samosprávy čaká ešte veľa, veľmi veľa výziev na ceste k spoločnosti bez bariér,“ hovorí pokrajinská ombudsmanka, pripomínajúc Pravidlá technických štandardov plánovania, projektovania a výstavby objektov z roku 2015, ktorými sa zabezpečuje bezprekážkové pohybovanie a prístup osobám s invaliditou, deťom a seniorom.

Aj Stana Mekić zo Združenia paraplegikov a kvadruplegikov novosadského regiónu poukazuje na rozdiel v prístupnosti v urbánnych a vidieckych prostrediach.

„Veľký rozdiel je v architektonických bariérach, ktoré sa nachádzajú vo vidieckych a v urbánnych prostrediach – mestské prostredia sú oveľa lepšie prispôsobené invalidným vozíkom,“ tvrdí.

Na kolesách – naplno

Už či s väčšími alebo menšími bariérami v živote, Jaroslav Kopčok žije svoj život naplno.

Dnes chodí vďaka pomôckam, súťaží v parašporte a pracuje. Dom si prispôsobil: postavil si cvičebňu, dokonca aj bežeckú dráhu. Jeho príbeh je dôkazom toho, že sila vôle a vytrvalosť dokážu prekonať (takmer) každú prekážku.

Hoci ho nohy neposlúchajú, zdravie mu slúži. A to je ono, čo ho ženie vpred.

„Viem, že môžem všetko, čo si zaumienim. A ak potrebujem pomoc, nebojím sa o ňu požiadať.“

V Jaroslavových očiach vidno iskierky. Alebo sú to slzy?

„Život je dar, a ja ho mienim prežiť naplno. Na vozíku, ale so zdvihnutou hlavou,“ odkazuje usmievavý paraplegik z Báčskeho Petrovca.

Projekt Jeden deň v topánkach menšiny sa realizuje v rámci Programu malých mediálnych grantov financovaného Veľvyslanectvom USA a administrátorom je Nezávislé združenie novinárov Srbska. Názory, stanoviská a závery vyjadrené v projekte nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory NUNS-a  a Veľvyslanectva USA, ale výlučne názory autora.