Päť minút sa nesmiať básnikom!

Rozlúčka so slovenským vojvodinským básnikom, prozaikom a prekladateľom Jánom Labáthom (1926 – 2018)

…  Jedného dňa sa ľudia vrátia ku kvetom.  Zapísal do  Kroniky stratených rokov Ján Labáth.

        Či s nami alebo bez nás-

        Svitne-

       keď sa naplní čas.

Príliš skoro, už tak v 60. rokoch 20. storočia, paralelne  s hľadaním seba, vlastnej  poetiky a najmä hľadaním podstaty a vysvetlením toho hľadania vtesnaného  do aforisticky nahustených viet a veršov, Ján Labáth  nastolil  v sebe aj ďalšiu pridanú hodnotu- orodovníka, ktorý oroduje  za  zajtrajšok. Za plnohodnosť  naplneného času.

      …A vráť sa k sebe a zmeraj

        Cestu od seba k sebe

        K nám a zas naspäť…

Ako analytik  zmierlivého gesta a dialektik životného poznania, odmeriaval a premeriaval.  Vlastný podiel na básnictve a údel na živote  bral príliš vážne, poctivo ako málokto.  Netúžil po básnickom panteóne, ale mu snáď patril…  Citlivý a citový človek nemôže zostať dnes ľahostajný voči takému, čo život posvätí vyšším hodnotám  oproti márnomyseľnosti. V podsledných rokoch Jánove Labáthove tvorivé úsilia boli  mementá.

Patrí sa mi tu spomenúť si na hrejivý záber zo stretnutia so Samuelom Boldockým, ktorý lektorsky posúdil knihu miscelaneí, ktorá sa chystala vyjsť Slovenským vydavateľským centrom v roku2009. Ibaže chýbal názov a tak sa majster slova Labát prišiel svojmu recenzentovi  posťažovať, že  ten názov knihy nijako, aby mu došiel. Inak pán Labát vedel zavítať na petrovskú adresu Maršala Tita 26, na kus reči, okrem iného i preto, aby sa posťažoval, že v Petrovci sa už s málokým môže pozhovárať, lebo takmer nikoho ani nepozná. Dokonca, nepozná už ani Petrovec.

Recenzent akoby čakal len na to, kedy  dilemu okolo názvu rieši  – kedy ju následne  vysloví, keďže, ukázalo sa, i sám nad ňou dlho dumal. A tak priam so šibalským nadhľadom a úsmevnou spokojnosťou  S. Boldocký vyrukoval s návrhom: Kto je to Goethe? Keďže  jeden záber z autorovho putovania Rímom o tomto hovorí. Totižto, americkým turistom sa márne nad sochou básnika snažil vysvetliť o koho a v konečnom dôsledku i o čo ide… A názov bol vonku! Kniha sa mohlu postúpiť narodeniu!  Z toho každý očitý svedok, aj autorka týchto riadkov, mohol vyčítať  ako veľmi si táto dvojica  porozumela a ako sa trápili nad  zmyslom a osudom básne… A bolo to ich spoločné zvolanie!

Labáthove mementá boli teda usmernené na úpadky, na ohrozenie národného pretrvania, na  krízu písaného slova. Trápil sa nad zistením, že deti vychováva mašina. Že sa ochotne dávame unášať prúdu priemernosti, že dezertujeme od svojeti, že deti nenávratne odchádzajú a aj intelektuáli sú dezertéri, a martýrov ubúda, že sme zaborení v Zapadákove, kde sa dorozumievanie medzi ľuďmi vybavuje telefónom, kde sa zanevrelo na všetky mravné zásady a život je najčastejšie boj o holú existenciu, spojený so snom o ľahkom, bezohľadnom honobení peňazí a plytkej zábave. Nebol, no bol učiteľom!  Úpänlivo u zodpovedných trval na nábore budúcich intelektuálov, náprave  nevyspelého jazyka, na zamedzovaní pocitu menejcennosti z nášho slovenského života nikdy nie integrovaného do všeslovenského kontextu, ktoré sú záležitosťou osvety a kultúry a ako  kľúčových v tomto videl učiteľov a kultúrnych aktivistov – a ich  šľachetné  a zodpovedné poslanie. Ako svedok náhleho upádania, pred dvoma rokmi  na adresu Gymnázia Jána Kollára zaslal hore vyslovené – a aj ďalšie – vlastné výpisky, poznámky, zábery a medziaktia a akési  smernice do budúcna. On, bývalý odchovanec – pre nástupcov.

         V súkolí života ťažko je artikulovať slovo zajtra.  Nástupcovia prichádzajú po svoje práva…

Je toľko kvetov, ktoré treba poobjavovať. Kedysi, keď sa zapaľovali slnečnice, učiteľka ich  v očiach mala. V učení mien kvetov dnes básnicky  dovidím do prapočiatočného pudu sebazáchovy. Kto dnes ale pohotovo môže sľúbiť, že ich v tých očiach vyčíta?! Dokáže vyčítať!

…a doprajte si rozhovory a… pozdravujte priateľa, Goetheho…