Pavla Holcová, česká investigatívna novinárka: „Keby sme s investigatívnou žurnalistikou po Jánovej Kuciakovej vražde prestali, signalizovali by sme, že si môžu vyvraždiť investigatívnych novinárov a zbaviť sa tak problému.“

Pavla Holcová je česká investigatívna novinárka, ktorá sa do povedomia verejnosti zapísala zvlášť v tomto roku, keď spolu so slovenským kolegom Jánom Kuciakom, ktorého vo februári aj so snúbenicou zavraňdili, odhalila poviazanosť talianskej mafie so slovenským parlamentom. Práve Ján Kuciak, ale aj Pavla Holcová a ďalší kolegovia, ktorí čelili extrémnemu ohrozeniu sú laureátmi tohtoročného slovenského ocenenia Biela vrana, ktoré aj oficiálne udelili pred vyše týdňom. Táto novinárka a jej České centrum pre investigatívnu žurnalistiku mali veľký podiel aj na zverejňovaní kauzy Darko Šarić, ktorú odhalil srbský KRIK (Sieť pre výskum kriminálu a korupcie) v čele so Stevanom Dojčinovićom, ako aj iných prípadov korupcie a kriminálu.

Storyteller prináša krátky rozhovor s Pavlou Holcovou, zakladateľkou a riaditeľkou Českého centrav pre investigatívnu žurnalistiku, ktorú sme stretli počas novinárskeho festivalu Naprej/Forward, prebiehajúceho v dňoch 21. až 23. novembra v slovinskej Ľubľane, na ktorom bola jedna z prednášateľov,

Kedy ste sa rozhodli pre investigatívnu žurnalistiku?

– V rámci projektu People in need som pred niekoľkými rokmi bola na Kube, kde som spolu s kolegom redaktorom kubánskych novinárov a disidentov učila, ako sa robí nestranícka, nezávislá žurnalistika. V jeden večer sme sa v hotelovom bare spoznali s mužom, ktorý sa priznal, že cez svoj podnik na Kubu prináša vojenskú zbraň, a ani sme sa nestihli obrátiť, do baru vpadla polícia a zatkla nás. Vo väzení, kde sme boli tri, či štyri dni, kolega redaktor Paul mi hovoril o investigatívnej žurnalistike.  Teda v prvom rade sme sa bavili o tom, čo robí, aké je investigatívne novinárstvo a čo ono znamená pre celkovú spoločnosť, a takmer vôbec sme nehovorili o tom, ako sa dostať z väzenia. Tam teda začína moja fascinácia investigatívnou žurnalistikou a konceptom medzinárodnej novinárskej spolupráce a moje rozhodnutie venovať sa jej.

Väzenie sa vo vašom živote zjavuje aj neskoršie, a to z perspektívy  zatknutia investigatívnej novinárky Khadija Ismayilovej z Azerbajdžanu.

– České centrum pre investigatívnu žurnalistiku som založila v roku 2013 s niektoľkými priateľmi novinármi. Hneď v tom roku sme získali ocenenie Global Shining Light za seriál článkov o rodine azerbajdžanského prezidenta Ilhama Aliyeva, ktorý strašne veľa peňazí investuje do nehnuteľností v Českej republike. Z jednej strany, tieto články v Česku veľkú odozvu nemali, ale v Azerbajdžane si to všimli. Všmili si totiž, že spoluautorka článkov z Azerbajdžanu je investigatívna novinárka Khadija Ismayilova a začínajú ju stíhať v úplne vykonštruovanom politickom procese, keď sa dostáva do väzenia. Na to sa, samozrejme, nedalo nezareagovať, a rozhodli sme sa, že dokážeme azerbajdžanskej vláde, že zatknutie jednej novinárky neznamená, že o tom prestaneme písať. Preto sme vytvorili projekt Khadija, v ktorom sme sa snažili dokončiť všetky články, ktoré ona začala. Ten obrovský nátlak, čo sa nám podarilo zachovať, a vôbec medzinárodná novinárska solidarita vyústili v jej prepustenie z väzenia, kde strávila asi pol druha roka.

Solidarita, nielen novinárska, dokáže zobudiť spoločnosť, čo vidno z prípadu protestov Za slušné Slovensko po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka. S Jánom Kuciakom ste aj vy blízko spolupracovali.

– S Jánom Kuciakom sme spolupracovali asi päť rokov. Celé to začalo na jednej kauze, v ktorej stavitelia zo Slovenska išli stavať most do Švédska, ale ich pracovné podmienky a platy nezodpovedali švédskym zákonom. Keď som začala pracovať na tej kauze, potrebovala som niekoho na Slovensku, kto by dokázal zistiť aké platy dostávajú a dostal som tip na Jána Kuciaka, ktorý vtedy ešte študoval. Tá spolupráca bola skvelá, lebo on odpoveď na túto otázku poľahky zistil. Potom sme začali spolupracovať na ďalších projektoch, akými su Panama Papers, Paradise Papers, či Ndrangheta, teda prítomnosť talianskej mafie na Slovensku.

Čo je to, čo vás motivuje, aby ste sa nevzdali investigatívnej žurnalistiky, aby ste nedovolili, aby vás prípadný strach odviedol od nej?

– To sú dve rozličné veci. Keď ide o to vyhorenie, občas si pripadám, že už nemôžem, že už nechcem, ale jednak som obklopená inšpirujúcimi ľuďmi, a jednak odozva ľudí na vraždu Jána Kuciaka je tiež obrovská motivácia, pretože sme zistili, že ľudia sa naozaj zaujímajú, že za nami novinármi stoja. Dokonca motivácia je aj v pochopení, že keby sme s investigatívnou žurnalistikou po Jánovej vražde prestali, signalizovali by sme, že si môžu vyvraždiť investigatívnych novinárov a zbaviť sa tak problému.

Je najťažšie v investigatívnom novinárstve po zverejnení kauzy čakať na „prepuknutie vplyvu“ na spoločnosť?

– Závisí to od toho, ako sa postavíte ku kauze. Novinári ale nie sú sudcovia a prokurátori, aby sme „to“ (vplyv / impact) dali do pohybu. My zverejníme získané informácie, ktoré môže dokázať, ale nie sme sudcovia, aby sme povedali ten alebo onen človek je vinný alebo nie.