Search and Hit Enter

Petrovská nitka alebo (aj) o generálovi Samuelovi Korbelovi

V knihe Adama Vereša, prvého biskupa ev. a. v. cirkvi v Kráľovstve Juhoslovanskom (dlhé roky z „politických príčin“ bola zakázaná a dalo sa ju dostať len „spod ruky“) v stati o Petrovci, vtedajší petrovský farár, neskoršie biskup, Samuel Štarke píše, že prvým petrovským kňazom bol Ondrej Sztehlo. Po ňom nasledoval jeho syn, Ján Sztehlo, dovtedajší padinský kňaz. Po jeho až 50-ročnom plodnom pôsobení, pobral sa k Pánovi a na jeho miesto bol zvolený Juraj Mrva, ktorému Pán doprial až 53 rokov aktívneho života v jeho vinici. Umrel roku 1915 a po ňom už sem prichádza samotný Samuel Štarke.

V roku 1993, po Nežnej revolúcii, ozval sa mi šéfredaktor slovenského týždenníka Život v Bratislave Milan Vároš. Prosil, či ho tu, v Melbourne, uchýlim a či mu pomôžem v pátraní po Slovákoch zaslúžilých pre svoj národ, teraz možno žijúcich v Melbourne a v okolí. Pomôžem, ako by som nepomohol, ale o takýchto ľuďoch i napriek všetkých stykoch, málo viem. Poznám tu Legionársku obec československú, kde som bol pri odhaľovaní pomníka Masaryka, Beneša a Štefánika, niekoľkých ešte žijúcich bývalých legionárov z našich radov a tu sa to končí. Nič vraj, on má pomerne spoľahlivé adresy aj takých, o ktorých som ani nepočul, ale oni o mne vraj vedia. Počúvajú rozhlasové vysielania, ba nejeden z nich je aj v evanjelickej cirkvi, i keď nie aj v našom zbore. Milan Vároš pricestoval. Spolu s Dr. Jánom Siráckym.

Myslel som si, že poznám všetkých, ale nepoznal som.

Za tieto roky aktívneho života, stretol som sa s radom prominentných osôb, ako ministerskými predsedami Austrálie, premiérmi štátu Victória, s predsedami parlamentu, ako federálnej, tak aj štátnej vlády, ba aj s Alexandrom Dubčekom, pravnukom P. O. Hviezdoslava, niekoľkými Štefánikovcami, bývalými členmi povojnovej vlády v Československu (Gejza- Michael Žifčák – spolumajiteľ kníhkupectiev v Austrálii a aj širšie, Collins Book Shop) atď. Nechýbali tu ani bývalí veľkostatkári zo Slovenska, predstavitelia vtedajšej „buržoázie“ na Slovensku, bývalí partizáni zo SNP atď. Myslel som si, že poznám všetkých, ale nepoznal som.

Milan Vároš, hneď na letisku poznamenal, že zajtra si zájdeme do centra mesta, za najmladším bývalým poslancom povojnového parlamentu Československa, Gejzom Žifčákom. On je vraj jediný Slovák, ktorému aj britská kráľovná udelila vyznamenanie Order of British Empire. Má ho na úradnom zozname osôb, čo dostal od vlády Slovenska, ako vhodnú osobu, ktorej sa ponúkne čestná funkcia honorárneho konzula Slovenska pre Victóriu. Nebol si istý, či si to Gejza Žifčák aj vezme, nuž akoby mimochodom mi spomenul, že tam má aj moje meno a či si to v prípade odmietnutia vezmem. To ma nie len prekvapilo, ale aj zarazilo. Poznajúc tunajšie pomery, tunajších krikľúnov, čo mi pripísali aj školenie sa v Moskve, židovský rodokmeň, socialisticko-partizánskych rodičov, sklon ku radikalizmu, zadojenie juhoslovanizmom atď., táto česť by mi priniesla len kopu nepotrebných trampôt.

Má ho na úradnom zozname osôb, čo dostal od vlády Slovenska, ako vhodnú osobu, ktorej sa ponúkne čestná funkcia honorárneho konzula Slovenska pre Victóriu. Nebol si istý, či si to Gejza Žifčák aj vezme, nuž akoby mimochodom mi spomenul, že tam má aj moje meno a či si to v prípade odmietnutia vezmem. To ma nie len prekvapilo, ale aj zarazilo.

Kto z tých „pre národ zaslúžilých jalových krikľúňov“, čo od vojny len nadávajú na plné ústa a to nie len na Československo, ale aj nové Slovensko, pristane, aby ich tu zastupoval nejaký Jugoš? Poznamenal som Milanovi, že na takéto niečo už aj sám pôvod mi je prekážkou, na čo on odpovedal, že to nebude vôbec prekážať.

Pán Žifčák si to však vzal. Odľahlo mi. V jeho kancelárii pozornosť mi neupútala krásna sekretárka, ale obrazy na stene. Tu bol celý rad obrazov Martina Jonáša.

V tom istom čase, aj Česká republika si tiež hľadala vhodnú osobu na miesto honorárneho konzula, až sa nim stal pán Kaplan, zať rodiny Murdochovej, švagor Ruperta Murdocha. Áno švagor toho, o ktorom už asi všetci počuli. Je to ten novinový magnát. Na samotnej Kaplanovej promócii, Rupert nebol, avšak „motýľom“ recepcie bola jeho matka, testiná nového hononorárneho konzula, britskou kráľovnou povýšená a vyznamenaná, Dame Elisabeth Murdochová. Pravá dáma v každom zmysle.

Viete si predstaviť situáciu, kde nás radových občanov usilovne ponúka pravá dáma, multimiliardárka? Kde táto osoba behá s podnosmi (mali tu aj z hotela prenajatý personál) od osoby k osobe? Všade sa pristaví, zašteboce a zaželá príjemné pobavenie? Bola to žena, vlastne už staršia pani v pokročilom veku, čo si na seba mohla navešať kilá zlata a diamantov a ona, okrem malého skromného prsteňa, nemala žiadny šperk. Vtedy som videl, čo to znamená byť opravdivou dámou a nie len opapučeným bačkorom.

Generál JUDr. Samuel Korbel, Milan Vároš a Ján Kulík v Melbourne roku 1995 / Foto: z archívu J. K.

Keď sme už mali svojho honorárneho konzula v osobe Gejzu Žifčáka, na druhý deň sme sa vybrali na opačný koniec Melbourna, do predmestia Elsternwick. Tu, v dome svojho syna Fedora na nás už čakal jeden “polopetrovčan”, 85-ročný generál Samuel Korbel. Áno, “polopetrovčan” po matke, dcére petrovského kňaza Juraja Mrvu.

Generál JUDr. Samuel Korbel v príbuzenstve má rad našich národných velikánov

Tu musím niečo poznamenať. Pán generál už bol starý a nezdravý. Aj telesne a aj duševne. Nepamätal sa dobre na nič. Ak sa mu niečo sugerovalo, s tým súhlasil a potvrdil to ako pravdivé. Keď sme sa ho pýtali na matku, raz hovoril, že bola Mrvová, ale zároveň hovoril aj, že bola Medvedská, dcéra selenského farára Karola Medvedského, brata Terézie Vansovej a spisovateľky Adely, ktorá sa vydala za Pavla Dobšinského. Keď táto umrela, manželkou Dobšinského sa stáva matka Jána Čajaka st. takže pripomenul, že J. Čajak mu je vraj bratranec. Generál JUDr. Samuel Korbel v príbuzenstve má rad našich národných velikánov. Jeho deti ešte plynule hovorili po slovensky, avšak z vnúčat, už ani jedno. Nezadlho po tomto rozhovore, za svojimi predkami sa pobral aj S. Korbel.

Pri spoznávaní našich starých kňazov hneď pozornosť upúta, že nejak všetci akoby pochádzali z jednej prešírenej rodiny. Mrva, Medvecký (Selenča), Ormis (Binguľa), Kmeťovci, Čajakovci, Vansová atď.

Matka generála Korbela, asi začiatkom 20. storočia išla do Tisovca, ku tetke Terézii Vansovej. V tom čase do Tisovca prišiel aj mladý lesný inžinier, správca majetkov u jedného ruského grófa, otec Samuela Korbela. Tu si dve mladé duše našli spoločné slovo a už roku 1909, v Rusku, v dedinke Lesnovo, narodil sa im syn. Prišla vojna, revolúcia a rodina prešla na Slovensko.

Samuel Korbel vlastne ani nebol vojakom z povolania, ale právnikom, šéfom Československej vojenskej justície v rokoch 1945 – 1948. Aktívne sa zúčastnil Slovenskom národnom povstaní, za čo ho hneď po vojne, roku 1947, prezident Beneš povýšil do hodnosti generála. Vtedy vlastne povýšil na generálov až trinástich Slovákov. Z týchto trinástich, v čase návštevy Korbelovcov, žil už len on. Posledný. Väčšinu odvial „víťazný február“. Ich zopár, ktorým sa podaril útek na západ, jeden za druhým, v hlbokom zabudnutí sa poberali na onen svet. Dnes je tam aj generál Korbel.

Po príchode do Austrálie, ako všetci my, tak aj on sa našiel na tom najnižšom rebríčku spoločnosti. Zametal ulice, staval ohrady, až mu tu pomohol jeden slovenský Žid, vlastne až rabín: „Ty si počas vojny pomáhal nám, nuž teraz je čas, aby sme my pomohli tebe.“ A pomohli, ako sa dalo. Dostal primerané zamestnanie a život šiel ďalej.

Po príchode do Austrálie, ako všetci my, tak aj on sa našiel na tom najnižšom rebríčku spoločnosti. Zametal ulice, staval ohrady, až mu tu pomohol jeden slovenský Žid, vlastne až rabín: „Ty si počas vojny pomáhal nám, nuž teraz je čas, aby sme my pomohli tebe.“ A pomohli, ako sa dalo. Dostal primerané zamestnanie a život šiel ďalej.

JUDr. generál Samuel Korbel do života pripravil syna Fedora, chemického inžiniera, dcéru Naďu, ktorá sa vydala za v tom čase austrálskeho diplomatu Grahama Ricea a syna Milana, ktorý na Gold Coast (Queensland) má svoju menšiu leteckú kompániu.

Otec Samuela Korbela odpočíva na banskobystrickom cintoríne, pár metrov od hrobu TerézieVansovej, kde mu niekto pre zásluhy jeho syna, „ukradol“ čierny mramorový pomník. Takto sa chcelo vymazať každú stopu, každú pamiatku na rodinu Korbelových. My si na nich budeme ešte dlho pamätať, lebo i keď nepriamo, predsa nás s nimi spája petrovská niť: kňaz Mrva.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.