Na lavičke v parku sedí skupina tínedžeriek. Držia telefóny v rukách a šikovnými prstami rýchlo ťukajú po displeji. Len občas otočia telefón ukazujúc jedna druhej na čo sa pozerajú, prípadne si navzájom prepošlú fotografiu alebo video.
Pri stole v reštaurácii rodičia a dvaja chlapci čakajú na objednané jedlo. Čakanie sa bolo predĺžilo, a kým sa rodičia rozprávali, chlapci hrali hru na telefóne smejúc sa, keď jeden prehrá.
O tom, že tieto alebo aspoň podobné situácie nie sú ojedinelé, by mohol dosvedčiť každý, a tak dospelí vynášajú uzáver: „Dnešné deti neustále držia v rukách telefóny. Navzájom sa nerozprávajú, len si píšu.“
A žasnutie nekončí ani vtedy, keď vidia ich písomnú komunikáciu na sociálnych sieťach či v skupinách na Viber-i, pretože vety sú plné skratiek, takže napríklad zo srbského „ne mogu“ (nemôžem) sa stalo „nmg“, kým z „ne znam“ (neviem) – „nzm“.
Medina a Milica, žiačky siedmeho ročníka, hovoria, že každý píše skratky a rozumie im.
„Napísať správu so skratkami je oveľa jednoduchšie a rýchlejšie“ – dodáva Milica.
Používanie žargónu a skratiek je charakteristické pre tínedžerov. Digitálna doba priniesla množstvo noviniek a zmien. Mladiství nevedia, aká bola doba pred technikou. Vyrastajú s telefónmi, počítačmi, internetom a sociálnymi sieťami, takže ich spôsob komunikácie je tomu prispôsobený.
Používanie skratiek však nemožno obmedziť len na dnešnú mládež. Predtým to tiež tak bolo.
Každá generácia mala svoj vlastný spôsob rozprávania alebo určité slová, ktoré v rozhovoroch používali. Je to všeobecný jav a potreba efektívnejšej komunikácie.
„Mladí ľudia nám prostredníctvom špeciálneho média – akým sú sociálne siete – demonštrujú všeobecnejšiu črtu komunikácie, o ktorú sa všetci snažíme, a vzťahuje sa na to, že keď spolu komunikujú dvaja ľudia, ktorí sú si blízki a dobre sa poznajú, nepotrebujú celé slovo, ale môžu napísať skratku, pretože je to oveľa šikovnejšie“ – hovorí psychológ Aleksandar Baucal.
Skratky, ktoré mladiství používajú v písomnom styku, vznikajú najčastejšie vynechávaním samohlások zo slov. Dali by sa interpretovať aj ako príznačná vlastnosť skupiny, v ktorej je tento spôsob písania akceptovaný a preferovaný, pretože je vo všeobecnosti vyhradený len na konverzáciu medzi rovesníkmi.
„V škole nepoužívam skratky, lebo to nie je správne, a ani učiteľka nám to nedovolí“ – hovorí Medina.
Tatiana Kožul, učiteľka srbského jazyka a literatúry, sa domnieva, že používanie skratiek v písaní nie je znepokojivý trend, a nemá na jazyk zlý vplyv. Spomína si na obdobie epidémie koronavírusu a online vyučovanie, keď so žiakmi komunikovala väčšinou písomne. Hovorí, že v správach, domácich úlohách alebo slohových prácach, ktoré jej posielali, nikdy sa nestalo, aby v nich použili skratky.
„Poznajú jasnú hranicu medzi každodennou komunikáciou s rovesníkmi a komunikáciou s rodičmi či učiteľmi. Vždy, keď mi niečo poslali, bolo to veľmi slušne napísané a správne. Ak niečo nebolo správne, zvyčajne by som odpoveďou reagovala spôsobom, aby si chybu uvedomili“ – rozpráva naša spolubesedníčka.
Pre zmeny potrebujeme viac pochopenia
Mladiství sa učia z príkladov, takže ak rodičia nerozumejú skratkám alebo si myslia, že by sa mali používať len pri rozhovoroch s rovesníkmi, tak by to mali deťom vysvetliť a komunikovať s nimi bez skratiek a/alebo slangových slov.
Bolo nevyhnutné, že rozvoj technológií zmení spôsob socializácie a ovplyvní medziľudské vzťahy, pretože nikdy nebolo toľko komunikačných kanálov na konverzáciu a korešpondenciu.
Okrem skutočného života sa žije aj ten virtuálny, v ktorom sa najčastejšie vytvára prikrášlený a nereálny obraz reality, a ten sa oveľa ľahšie buduje písomnou komunikáciou a z poza obrazovky. Preto vzniká dojem, že dnešné generácie sa menej stretávajú a majú menej osobného kontaktu.
„Nedostatok komunikácie, socializácie, kreativity, predstavivosti a empatie. Uvedené vnímam ako možný dôsledok digitálnej komunikácie. Deti strácajú sebadôveru, pretože na tých kanáloch sa prezentujú inak, a ani sami neveria obrazu, ktorý si o sebe vytvorili“ – tvrdí učiteľka Tatiana Kožul.
S telefónmi a internetom sú mladiství oveľa viac prepojení, pretože sa môžu kedykoľvek dohodnúť, poslať správu či preniesť informácie. Nesmie to však byť jediný spôsob komunikácie a znepokojujúce by bolo, keby sa nerozprávali a nepreberali svoje skúsenosti naživo, tvrdí psychológ Aleksandar Baucal. Verí, že mladiství stále rozprávajú naživo, ale majú iné témy a záujmy, ktorým dospelí často nerozumejú. Aj keď obsahy, ktorým sú vystavení na sociálnych sieťach, môžu ovplyvniť ich sebavedomie, nuž nemalo by sa to podľa Baucala obmedzovať len na moderné generácie. Už predtým filmy, reklamy a televízia propagovali ideálne a nereálne modely vzhľadu či správania.
„My ako stredná generácia sa pozeráme na mladých ľudí, a všímame si, v čom sú iní ako my, tak si hovoríme, že nič nie je v poriadku – že zlyhávame. Ale keď si spomenieme na mladosť, uvidíme, že aj naši rodičia nám mohli veľa veci vyčítať. Preto musíme mať viac pochopenia pre zmeny“ – uzatvára Aleksandar Baucal.
Zmeny priniesli aj dominanciu vizuálneho obsahu, pretože internet je zaplavený rôznymi videami a fotografiami. Lákajú ich rýchle a krátke formy, preto je návyk čítania u žiakov slabo rozvinutý, všíma si učiteľka Tatiana Kožul, ktorá je aj autorkou blogu o knihách Tatianin svet kníh (srb. Tatjanin svet knjiga). To všetko ovplyvňuje zníženú slovnú zásobu a zručnosť plynulého, verbálneho prejavu.
„Na našich hodinách sa nudia, a neustále hľadajú doplnkovú animáciu, ktorá ich zaujme. Podnietiť ich predstavivosť si vyžaduje mimoriadne úsilie. V minulosti nám stačilo predstaviť si, a teraz deti chcú aj vidieť“ – hovorí Tatiana pre Storyteller.
Všetko sa mení – vzdelávací systém zostáva rovnaký
Zmeny sú bežný jav – vždy sa diali, a postupom času sa vo väčšej či menšej miere zmenilo všetko – počnúc technológiami, záujmami mladistvých, spôsobmi komunikácie a učenia sa gramotnosti. Problémom nie sú ani nové skratky, ani odlišné spôsoby komunikácie, ale to, že u nás tieto zmeny nie sú správne nasledované vzdelávacím systémom. Je to tak už viac ako pol storočia.
V minulosti sa gramotnosť týkala len písania, čítania a počítania, kým dnes hovoríme o rôznych typoch gramotnosti, pretože sa zmenilo aj chápanie tohto pojmu. Každý, kto ukončil prvý ročník základnej školy, má základnú gramotnosť, vie správne používať všetky písmená, vie správne napísať a prečítať zmysluplnú vetu.
Ale to už dlho nestačí.
Vyžaduje sa znalosť písania rôznych druhov textov – čo je funkčná gramotnosť, vysvetľuje Svetlana Tomić, literárna teoretička a autorka Príručky funkčnej gramotnosti (srb. Priručnik za funkcionalnu pismenost).
„Systém vzdelávania v Srbsku sa neprispôsobil zmenám a potrebám spoločnosti, a to má za následok, že ani tí najlepší žiaci nemajú dostatočne vyvinuté zručnosti v písomnom prejave“ – dodáva Svetlana Tomić.
Od roku 2000 patrí Srbsko do skupiny krajín, v ktorých sa vykonáva PISA test (z anglického: Programme for International Student Assessment, v preklade do slovenčiny: Program pre medzinárodné hodnotenie žiackych výsledkov). Každý tretí rok 15-roční žiaci absolvujú testy, ktoré úzko súvisia s čítaním, matematikou a prírodnými vedami.
Žiaci zo Srbska už roky zaznamenávajú trvalo slabé výsledky vo všetkých oblastiach, ktoré sa testujú, takže možno hodnotiť, že aj čitateľská gramotnosť je na nízkej úrovni.
„Výsledky ukazujú, že každý tretí 15-ročný tínedžer u nás nevie pri čítaní textu uviesť základné myšlienky, nedokáže text prerozprávať, a nevie spájať informácie, ktoré nie sú priamo uvedené v texte. Tiež nemôže urobiť základný, nieto komplexnejší uzáver, potom zhodnotiť presnosť niektorých informácií alebo pochopiť význam abstrakcií“ – hovorí Svetlana Tomić.
Znie to znepokojujúco? Áno, lebo je. A riešilo sa to nejako? Svetlana Tomić vraví – strašne málo.
Namiesto kvality sa (z)menila kvantita – a to rovnako na škodu a trampoty žiakov a žiačok, učiteľov a učiteliek.
Dospelo sa k záveru, že PISA testovanie slúži len na participáciu vo výskume ako takom, ale nie aj na využitie získaných údajov na plánovanie zmien vo vzdelávacom systéme.
Svetlana hovorí, že pedagogickí zamestnanci už dlhšie upozorňujú, že je potrebné zmeniť školské osnovy, a dôkladnejšie vyberať texty, ktoré svoje miesto nájdu v čítankách. Dodáva, že sa čítanky síce stali pestrejšími – no pre žiakov nie zaujímavejšími, a že medzi školskými osnovami a psychickým vývojom detí je veľká medzera.
Považuje, že gramatika nemá v druhom ročníku základnej školy miesto.
„Od 60. rokov minulého storočia výskumy ukázali, že deti vo štvrtom ročníku základnej školy nevedia prerozprávať text. Odvtedy až dodnes sa problém nevyriešil. Ako prvý dôvod týchto problémov by som uviedla ignorovanie učiteľskej profesie a zotrvanie v rovnakom programe a prístupe napriek zmenám, ktoré prinášajú nové technológie“ – upozorňuje Svetlana Tomić.
V PISA testoch sa obzvlášť oceňuje schopnosť posúdiť správnosť informácií. Žiaci by mali rozlišovať mienku od faktov, a dokázať napísať svoj postoj k určitej téme. Aj v týchto oblastiach naši žiaci vykazujú slabé výsledky.
Keď si nabudúce budeme myslieť, že predchádzajúce generácie boli inakšie, možno by vhodnejšie bolo položiť si otázku: „Urobili sme ako spoločnosť všetko, čo bolo potrebné, aby sme zdolali zmeny a pomohli mladistvým dosiahnuť oveľa viac?“ V školstve sme to očividne neurobili. Je to skúška, ktorou neprešli ani systém, ani škola a ani rodičia.
Fotografie použité v článku sú – okrem titulnej – z osobných archívov spolubesedníčok a spolubesedníka.
Pridaj komentár & Dodaj komentar