Môže sústavné neformálne vzdelávanie zmeniť tvár menšinovej divadelnej scény? Seminár „Píšeš? Píšem!“ dokazuje, že áno.

V lete roku 2010 sa mladá Svetlana, vtedy ešte len nadšená ochotnícka herečka, ocitla na prahu neznámeho. Ján Privizer, jej divadelný mentor, ju povzbudil, aby sa zúčastnila nového seminára s názvom „Píšeš? Píšem!“. Srdce jej bilo od očakávania, ale aj trochou obáv. Čo ju tam čaká? Bude tam zapadať?

Keď prekročila prah malej miestnosti v Divadle Janka Čemana v Pivnici, privítal ju pohľad na hŕstku ďalších, vekovo rôznorodých, ľudí, rovnako nesmelých a zvedavých ako ona. Bolo ich len deväť, ale energia v miestnosti bola hmatateľná. Viedla ich Katarína Mišíková Hitzingerová, žena s iskrivými očami a vášňou pre divadlo, ktorá ich okamžite strhla do sveta dramatického písania.

Dni strávené na seminári boli plné tvorivých cvičení, diskusií a spoločného objavovania tajov dramaturgie. Svetlana, inšpirovaná atmosférou a vedením Kataríny, začala aktívne písať – poéziu, krátke scénky a dokonca aj divadelné hry pre deti.

Seminár „Píšeš? Píšem!“ sa stal pre Svetlanu nielen zdrojom inšpirácie, ale aj kľúčovým momentom v jej živote. 

„Dokonca môžem povedať, že seminár bol ten, ktorý ma nakopol zapísať sa na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Čiže vďaka nemu som sa rozhodla, že by som sa chcela divadlu venovať profesionálne,“ hovorí s úsmevom. 

“Samozrejme, Ján Privizer je prapočiatok všetkého divadelného v mojom živote, ale vďaka semináru som mohla ešte ako stredoškoláčka vidieť ako pracuje profesor Ľuboslav Majera, ktorý mi potom dokonca bol aj pedagógom na vysokej škole. Seminár ma vždy inšpiroval, niekedy aj provokoval skúmať viac, hľadať, pátrať a pritom sa snažiť byť v režijnom prejave autentický,” dodáva Svetlana. 

Svetlo v tme: Seminár ako neformálne riešenie

Mladí (a menej) mladí neprofesionálni umelci zo slovenskej menšiny vo Vojvodine často čelia prekážkam v rozvoji svojho talentu. Inštitúcie im neposkytujú dostatočnú finančnú podporu ani nevytvárajú priestor pre ich vzdelávanie.

Hoci v minulosti existovali úspešné pilotné projekty, ktoré zastrešovala buď Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, či Slovenské vojvodinské divadlo, pre nezáujem kompetentných inštitúcií sa nepodarilo tieto iniciatívy udržať. 

Kedysi si Slovenské vojvodinské divadlo, profesionálna divadelná inštitúcia vojvodinskej slovenskej enklávy založená v roku 2003, bolo vedomé potreby sústavného vzdelávania svojich kádrov. Dôkazom toho je projekt „Štúdio hereckej tvorby“, ktorý prebiehal v rokoch 2005 až 2007. Tento projekt, garantovaný režisérom Jánom Makanom, ponúkal adeptom herectva intenzívny dvojročný kurz zameraný na praktické aj teoretické aspekty hereckého umenia. Štúdio bolo reakciou na nedostatok vyškolených hercov v slovenskej vojvodinskej divadelnej komunite a malo slúžiť ako odrazový mostík k budúcemu profesionálnemu štúdiu herectva.

Aj v súčasnosti chýba systematická formálna organizácia a podpora neprofesionálnej umeleckej obce, čo brzdí formovanie mladej generácie umelcov, najmä v oblasti divadla, menovite v dramatickom písaní. 

Táto situácia však nie je bezvýchodisková. V srdci tejto komunity svieti jeden jasný maják – seminár „Píšeš? Píšem!“. Hoci má neformálny charakter a takmer žiadnu podporu zo strany inštitúcií, ktoré majú na starosti ochranu a rozvoj kultúry a umenia Slovákov vo Vojvodine, tento seminár sa stal živým dôkazom toho, že aj s obmedzenými zdrojmi sa dá dosiahnuť veľa.

Ako odpoveď na nedostatok formálnych vzdelávacích príležitostí a podpory pre mladých umelcov,seminár ponúka priestor pre rozvoj talentu, sebarealizáciu a vytváranie umeleckých diel. Je to miesto, kde sa stretávajú  ľudia s vášňou pre umenie, kde sa učia od skúsených lektorov a kde nachádzajú inšpiráciu a podporu.

„Píšeš? Píšem!“: Trinásť rokov odhodlania, kreativity a podpory slovenskej kultúry vo Vojvodine

Príbeh o seminári „Píšeš? Píšem!“ začína v júni 2010, keď Katarína Mišíková Hitzingerová, slovenská dramatička a lektorka, prvýkrát navštívila Vojvodinu. Očarená tamojším prostredím a nadšená potenciálom miestnej slovenskej komunity, rozhodla sa založiť seminár dramatického písania. Cieľom bolo podporiť rozvoj slovenskej dramatickej tvorby a zároveň posilniť používanie slovenského jazyka v komunite.

„Vtedy sme si s Vladkom Kolárom, vtedajším predsedom Divadla Janka Čemana v Pivnici, povedali, čo keby sme to skúsili aj o rok? A tak sme sa dohodli na predposledný augustový týždeň, ktorý trvá vlastne až doteraz,“ spomína Katarína Mišíková Hitzingerová na začiatky seminára.

Seminár sa postupne rozrastal a k pôvodnému divadelnému zameraniu pribudli ďalšie dielne – filmové, fotografické, výtvarné a hudobné. Vznikali rôzne prepojenia medzi dielňami, no termín zostal nezmenený, i keď sa miesto konania zmenilo. Od roku 2022 sa seminár stal putovným a v tomto auguste sa už po tretí-raz uskutoční v Kovačici.

Zapojiť odborníkov a lektorov z rôznych druhov umenia zo Slovenska do seminára určite nebol jednoduchý krok, a to hlavne v podmienkach (prioritne tých finančných), v ktorých sa naše kultúrne organizácie a inštitúcie už dlhodobo nachádzajú, uvažuje kulturológ Miroslav Pap.

“Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice, ktoré bolo organizátorom semináru počas prvého desaťročia jeho existencie to evidentne zvládlo, pričom je potrebné zdôrazniť, že lektori pracovali s účastníkmi semináru bez žiadnej finančnej odmeny, čo je v dnešnom ponímaní priam nepochopiteľné,” poukazuje tento kulturológ.

Fakt, že lektori pracujú bez finančnej odmeny pretrváva do dnešných časov, čiže aj 13. ročník semináru nemá finančné prostriedky, aby zaplatil prácu lektorov. “A dávať almužnu odborníkom mi príde pod úroveň,” dodáva Katarína Mišíková Hitzingerová.

Podľa neho, zapojenie do seminára lektorov zo zahraničia bolo niečo, čo takpovediac nakoplo inú dimenziu umenia vojvodinských Slovákov. 

“Vôbec netvrdím, že my odborníkov medzi vojvodinskými Slovákmi nemáme. V konečnom dôsledku, časom boli do seminára zapájaní aj odborníci z Vojvodiny, a bolo to niečo, čo tiež dalo pozitívne výsledky. Lektori pracovali a dodnes každoročne pracujú so všetkými vekovými kategóriami, pričom vychádzajú z potrieb účastníkov. Tí zase majú možnosť získať neskutočné množstvo nových poznatkov, naučiť sa slobodne tvoriť, prichádzajú do kontaktu s rôznymi druhmi umenia v ktorých majú možnosť prejaviť svoj talent a v neposlednom rade aj verejne prezentovať kultúrne produkty, ktorých sú súčasťou,” dodáva. 

Miroslav Pap aktuálne má na starosti mládežnícky časopis Vzlet. S istotou tvrdí, že žiaci základných škôl (prioritne na siedmakov a ôsmakov), stredoškoláci a študenti sa minimálne venujú písaniu dramatických textov, poézie či prózy. 

“Je veľmi zložité dnes naplniť obsah Literárno-výtvarnej prílohe Rozlety, nakoľko evidujeme absenciu prevažne literárnej tvorby mladých ľudí. Vo vyhľadávaní autorských textov mladých ľudí sa najčastejšie stretávam s odpoveďou profesoriek – žiaci už nepíšu autorské texty a nemajú záujem o to. Preto si myslím, že je seminár Píšeš? Píšem! je výborná voľba, lebo jeho dielne dokážu na pútavý spôsob priblížiť proces tvorenia a prezentácie kultúrnych produktov,” hovorí Miroslav Pap.

V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť aj na tzv. malý seminár Poď sa vypísať, ktorý je tu prioritne na to, aby usmernil tých začínajúcich autorov. “Lebo oni to usmernenie v skutočnosti potrebujú, pretože ho možno dokonca ani v školách nemajú možnosť získať…”, uzaviera Pap.

Rozhodnutie rozšíriť kreatívne pole seminára na rôzne dielne vyplynulo zo spätnej väzby účastníkov. “Po každom seminári sme viedli rozhovory, v ktorých sa objavila túžba po praktickej realizácii textov, ktoré vznikali v rámci divadelnej dielne. Mottom seminára sa stalo heslo: „Nie všetko, čo znesie papier, znesie aj javisko.“ Uvedomovali sme si, že nie každý text je vhodný na scénické stvárnenie a mnohé zostávajú len v rovine prozaických papierových útvarov. Preto sme pridali klasické činoherné divadelné dielne, kde sa texty mohli ožiť a premeniť na skutočné predstavenia,” vysvetľuje zakladateľka seminára.

Z druhej strany, snaha o inováciu viedla k vzniku pouličnej divadelnej dielne, prepojeniu pohybového divadla s rozhlasom a vzniku muzikálovej dielne. Seminár sa neustále vyvíjal a hľadal svoju najsilnejšiu stránku. Prekvapivým zistením bolo, že napriek očakávaniam nebol veľký záujem o dielňu prepojujúcu folklór a divadlo.

 „Paradoxne som dúfala, že folklór bude mať veľký ohlas, no bol oň najmenší záujem,“ zdieľa svoje skúsenosti Katarína Mišíková Hitzingerová.

Za trinásť rokov existencie seminára sa ho zúčastnilo viac ako 700 účastníkov a vzniklo vyše 100 umeleckých diel, od divadelných hier a filmov až po fotografie a hudobné skladby.

„Píšeš? Píšem!“ sa stal inkubátorom talentu. Mnohí absolventi seminára pokračovali v štúdiu umenia na vysokej škole alebo sa stali profesionálnymi umelcami. Svetlana Gašková, úspešná divadelná režisérka, je jednou z nich. „Seminár mi dal priestor experimentovať, objavovať svoj hlas a spoznať ľudí, ktorí ma inšpirovali a podporovali,“ hovorí Svetlana.

Po rokoch sa Svetlana vrátila na seminár, tentoraz ako lektorka. „Bolo to naozaj neočakávané, ale keď sa na to spätne pozriem, veľmi prirodzené a logické. V podstate som na nejaký spôsob semináru vrátila to, čo on mi ponúkol za všetky tie roky, keď som sa naň zúčastnila ako účastníčka,“ vysvetľuje.

Svetlana dnes stojí za niekoľkými úspešnými divadelnými inscenáciami, ktoré získali uznanie aj na medzinárodnej úrovni. „Každé jedno predstavenie, ktoré som vytvorila je pre mňa úspech. Každopádne, najvýznamnejší úspech pre mňa je určite to, že sme s inscenáciou Záveje získali cenu za najlepšie ochotnícke divadelné predstavenie na 65. republikovom festivale ochotníckych divadiel Srbska,“ hovorí s hrdosťou.

Aby sa však potenciál seminárov využil naplno, je dôležité, aby nadobudnuté zručnosti a vedomosti našli svoje uplatnenie aj po skončení seminára. 

“V tejto súvislosti by bolo prínosné, keby učiteľky na základných školách aktívne zisťovali, ktoré deti sa seminárov zúčastnili. Následne by mohli s týmito deťmi počas školského roka pracovať a ďalej rozvíjať ich talent a záujem o divadlo. Tým by sa predišlo tomu, aby sa účasť na seminári stala iba jednorazovou skúsenosťou bez ďalšieho pokračovania,” poukazuje Svetlana. 

Seminár však nie je len o individuálnom rozvoji. Je to aj príbeh o komunite, ktorá sa spája a spolupracuje. Účastníci z rôznych častí Vojvodiny a Slovenska sa stretávajú, vymieňajú si skúsenosti a vytvárajú spoločné projekty. Seminár tak pomáha prekonávať bariéry medzi jednotlivými dedinami, ba dokonca aj krajinami a posilňuje pocit spolupatričnosti.

Význam seminára podčiarkuje aj fakt, že práve tu vzniklo predstavenie „Ľud-milá“, ktoré si podmanilo slovenské vojvodinské divadelné prehliadky a dokonca sa predstavilo aj na prestížnej Scénickej žatve v Martine.

View this post on Instagram

A post shared by Storyteller | Serbia (@storyteller.rs)

Tento úspech nielenže potvrdzuje kvalitu práce a talent účastníkov seminára, ale zároveň poukazuje na jeho dôležitú úlohu pri rozvoji a podpore slovenskej divadelnej tvorby vo Vojvodine. Seminár sa tak stáva nielen miestom vzdelávania a inšpirácie, ale aj odrazovým mostíkom pre nové divadelné projekty, ktoré majú potenciál osloviť širšie publikum a zanechať trvalú stopu v kultúrnom živote komunity.

Riešenie problémov a jeho limity

Seminár „Píšeš? Píšem!“ je príkladom toho, ako kultúrne projekty môžu pomôcť riešiť problémy menšín, ako je napríklad úbytok používania materinského jazyka alebo nedostatok príležitostí pre mladých umelcov. Seminár poskytuje priestor pre vzdelávanie, tvorbu a prezentáciu v slovenskom jazyku, čím podporuje jeho používanie a rozvoj. 

Môže byť inšpiráciou pre iné komunity, mieni kulturológ Miroslav Pap.

Podľa tohto kulturológa by došlo ku prelínaniu kultúr, nakoľko sme všetci ovplyvnení akulturačnými a asimilačnými procesmi, pričom by základ tvorila tá ich spoločná – slovenská. “Cez prizmu umenia by seminár dosiahol možno inú dimenziu, ktorú by si určite všimli aj široké masy,” dodáva Miroslav Pap.

Keď umenie naráža na realitu: Finančné a manažérske výzvy putovného semináru

Financovanie seminára bolo vždy výzvou. Organizátori sa musia spoliehať na granty, dobrovoľníkov a vlastné zdroje, čo obmedzuje možnosti rozvoja a ďalšieho pôsobenia seminára. 

“Povedzme, v roku 2016, s deviatimi dielňami, 80 účastníkmi a 12 lektormi, sme žiadali o 2500 eur, no dostali sme len 1500 eur. To boli veľmi malé peniaze, najmä vzhľadom na počet účastníkov a lektorov,” hovorí Katarína. 

Napríklad, v roku 2017 organizátori seminára podali projekt na 7740 eur, čo bola adekvátna suma vzhľadom na 64 účastníkov, 16 lektorov a deväť dielní. Dostali však 1000 eur. Spomeňme ešte rok 2019, kedy seminár oslavoval 10 rokov existencie a prilákal 100 účastníkov. Vtedy získal len 800 eur finančnej podpory.

„Toto som ja už považovala za najväčší výsmech sveta! Museli sme sa vysporiadať s nedostatkom financií na ubytovanie a stravovanie. Jedlo sa donášalo a účastníci spali v základnej škole na karimatkách a v spacákoch. V jednom ročníku dokonca museli spať v divadle, pretože v škole nebolo miesto,” hovorí Katarína.

Už niekoľko rokov ako najväčšiu výzvu organizátori pokladajú vyhľadanie manažéra, ktorý by sa venoval získavaniu financií a vsieťovaniu,“ dodáva garantka semináru. „My ostatní sa staráme o napĺňanie základných potrieb seminára, ale potrebujeme niekoho, kto sa bude venovať výlučne finančnej stránke. A to musí byť človek zo Srbska.“ 

Ďalšou významnou výzvou pri organizácii seminára je nedostatočná komunikácia s relevantnými inštitúciami. Organizátori poukazujú na to, že za trinásť rokov existencie seminára sa nikdy nestretli so zástupcami Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí ani s predstaviteľmi Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. 

Táto skutočnosť, ktorú organizátori opakovane zdôrazňovali v rozhovoroch a médiách, poukazuje na absenciu podpory a záujmu zo strany inštitúcií, ktoré by mali byť prirodzenými partnermi projektu zameraného na rozvoj slovenskej kultúry a jazyka vo Vojvodine.

Napriek týmto pretrvávajúcim výzvan seminár stále pokračuje vďaka nadšeniu a obetavosti ľudí, ktorí sú ochotní „urobiť z ničoho niečo“. „Seminár prežíva vďaka ľuďom a ich pomoci,“ dodáva organizátorka. „To však neznamená, že si nezaslúži podporu, a to nielen finančnú.“

Načo nám je seminár “Píšeš? Píšem!”

Víziou do budúcnosti je vytvoriť občianske združenie, ktoré by zabezpečilo stabilitu a udržateľnosť seminára, rozšírilo spoluprácu s inými organizáciami a vydalo publikáciu o seminári a jeho prínose pre slovenskú kultúru vo Vojvodine, hovorí garantka semináru. Príbeh seminára „Píšeš, píšem“ je totiž dôkazom, že aj v malých komunitách môžu vznikať veľké veci. 

Je to príbeh o tom, ako kultúra a vzdelávanie dokážu prekonať prekážky a viesť k rozvoju jednotlivcov aj spoločnosti, čo potvrdzuje aj kulturológ Miroslav Pap: „Keď seminár začal profilovať jednotlivcov, ktorí pokračovali v práci vo vlastných kultúrnych organizáciách a začali výrazne ovplyvňovať umeleckú scénu vojvodinských Slovákov, začala sa aj napĺňať podstata semináru.“

Cieľom seminára je rozvoj a zachovanie kultúrnej identity vojvodinských Slovákov. „No nie iba kultúrnej, ale aj etnickej, lebo oni idú ruka v ruke,“ uvádza Pap. Seminár kladie dôraz na zachovanie jedinečnej a meniacej sa kultúrnej identity prostredníctvom dielní, edukačných a praktických častí až po finálny kultúrny produkt.

Seminár má významný vplyv na jednotlivca, komunitu aj širšiu spoločnosť. Poskytuje priestor pre rozvoj talentu, sebavyjadrenia a komunikácie, prepája umelecké skupiny a vytvára nové projekty. Pre širšiu spoločnosť ponúka týždeň kultúrneho zážitku zadarmo.

Predstavenia, ktoré vznikajú na seminári, dokážu komunikovať s divákmi a vyvolať v nich emócie. „Mnoho ľudí mi po “Ľud-mile” hovorilo, že odchádzali dojatí, že to niečo s nimi spravilo,“ zdieľa svoje skúsenosti Katarína Mišíková Hitzingerová. Seminár tak ovplyvňuje jednotlivcov, komunity aj širšiu spoločnosť a podnecuje ich k zmene v rôznych oblastiach života. 

„Môže im istým spôsobom podprahovo vždy otvárať niečo nové. To dokáže v podstate len umenie,“ uzatvára organizátorka Katarína.

Fotografie použité v tmato článku sú z archívu spolubesedníkov a semináru “Píšeš? Píšem!”