P ôvodom Kysáčanka, teraz Banskobystričanka Anna Bažová Grňová (1975) na Slovensku žije už 24 rokov akoby paradoxne, ako sama hovorí, pretože nikdy netúžila ísť na Slovensko. Milovala svoju krajinu – Juhosláviu, snívala o tom, že raz bude študovať v Sarajeve, v srdci Juhoslávie, v najmultietnickejšom meste. Životná cesta, ktorá sa v profesijnej oblasti spája predovšetkým so psychoterapiou, art terapiou a regresnou terapiou, ju predsa odvádza do Strednej Európy.

O svojej životnej púti, prednostiach a úskaliach odchodu a následne práce na Slovensku v oblasti psychoterapie otvorene a inšpirujúco hovorí pre Storyteller.

Kedy a prečo vás cesta odviedla na Slovensko?

„Po tom, ako sa po revolúcii v roku 1989 otvorili hranice Slovenska, šli sme s rodičmi navštíviť svojich príbuzných na Slovensko. Mala som vtedy 16 rokov. Pamätám si svoj prvý dojem, prázdne ulice, šedé farby. Evokovalo mi to pocity smútku, prázdnoty, chýbala mi v tom dynamika života. Po tejto návšteve som si povedala, že už nikdy nechcem ísť na Slovensko. Keď začala vojna v Juhoslávii, bolo to krátko po mojej návšteve Slovenska, tak ako mnohí občania vtedajšej Juhoslávie, ktorí sa nestotožnili s vtedajšou situáciou v krajine, začala som aj ja hľadať východisko, ako naplniť svoju cestu, svoje sny, bez toho, aby mi do toho zasahovala vojnová situácia v našej krajine. Chcela som sa vyhnúť nevyspytateľnej, nepredvídateľnej situácii, ohrozujúcej život. Neskôr, po dohode Matice slovenskej a Matice srbskej, vzhľadom na slovenskú národnosť, sa dalo vycestovať na Slovensko a dokonca aj študovať za dobrých podmienok.

V roku 1994 som bola prijatá na vytúžené štúdium psychológie na Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Prijala ma krajina, ktorá mojich predkov pred vyše 250-timi rokmi neprijímala a utláčala pre protestantské vierovyznanie. Vo vtedajšom dominantne rímskokatolíckom nastavení sa moji predkovia rozhodli opustiť svoje zázemie, blízkych, išli za lepším životom na Dolnú zem uhorskú, kde dostali náboženskú slobodu a plné právo naďalej pestovať svoju kultúru až doposiaľ. Vrátila som sa na územie, ktoré nám už v rokoch okolo 1700 nevyhovovalo pre naše novátorské nastavenie. Po celý tento čas som si kládla otázku: „Kvôli čomu som sa musela vrátiť? Za trest?“ Pochopila som, že bolo potrebné odpustenie a zmierenie, aby som mohla ísť ďalej, aby sa uzatvoril kruh.“

Anna Bažová Grňová: „Pochopila som, že bolo potrebné odpustenie a zmierenie, aby som mohla ísť ďalej, aby sa uzatvoril kruh.“ / Foto: z archívu A.B.G

Ako vyzeralo vaše štúdium psychológie?

„Vzhľadom na to, že psychológia ma začala zaujímať už ako 12-ročnú, do nástupu na vysokú školu som stihla prečítať podstatnú časť diel svetoznámych psychológov: S. Freuda, K.G. Junga, A. Adlera, E. Froma, W. Reicha, taktiež populárnu psychológiu, motivačnú, ktorá sa zmieňovala o pozitívnom myslení a lákali ma aj menej známe smery ako je hypnóza, regresná terapia a zmenené stavy vedomia. Po nástupe na štúdium na Slovensku som cítila sklamanie a osamelosť v názoroch a postojoch, vzhľadom na to, že som v tom období už mala vyprofilované záujmy v oblasti psychológie a prevažná väčšina mojich spolužiakov, psychológiu začali spoznávať iba svojím príchodom na vysokú školu. Mňa vtedy výrazne zaujímala práca W. Reicha a jeho žiaka A. Lowena, zdal sa mi najviac komplexný, pretože spájal vo svojom prístupe ku klientovi prácu s telom a psychikou, kým klasickí psychológovia sa zaoberali prevažne len psychikou. O tomto prístupe sa na vysokej škole neučilo, dokonca sa ani len nezmienilo, o tom, že vôbec existuje Na telo zameraná psychoterapia. Postupne som zistila, že väčšina z mojich učiteľov nemali ani možnosť čítať diela svetovo uznávaných predstaviteľov psychológie, totiž počas „bývalého režimu“ do roku 1989 boli ich diela zakázané. Iba ak by si ich „prepašovali“ tajne z Rakúska. Postupne som sa zmierovala so situáciou, že som na danom mieste osamelá pútnička, s výrazne smelými a revolučnými názormi, o ktorých som málo kedy smela otvorene hovoriť. Dalo sa iba v tzv. alternatívnych kruhoch. Cítila som sa presne tak, ako naši predkovia pred 250-timi rokmi.

Počas štúdia ma tešila a motivovala myšlienka, že keď raz ukončím štúdium, budem sa napokon môcť naplno venovať psychológii, tak ako si to predstavujem. No nástupom do prvého zamestnania, ktoré bolo na pôde školstva (v Pedagogicko-psychologickej poradni a Centre pre stredoškolskú mládež a následne v štátnom zamestnaní v Ústave na výkon väzby a výkon trestu) stretla som sa s ešte výraznejšou konzervatívnosťou v oblasti psychológie. Tak som sa postupne čoraz viac stotožňovala s názormi a prikláňala sa k terapeutom v tzv. alternatívnych kruhoch.“

Na výcviku z telovej psychoterapie sme sa učili pozerať na ľudskú bytosť ako celok, ktorú tvorí duch, duša a telo. Všetko, čo sa nám deje súvisí so všetkými tromi časťami v nás. Tu som sa naučila pristupovať ku každému človeku ako k jedinečnej bytosti a rešpektovať to, že kde práve je, v čom spočíva jeho problém.

Na telo zameraná psychoterapia… Čo je to?

„Aj napriek tomu, rozhodla som sa to s psychológiou nevzdať. Za podpory svojich rodičov, vzdelávala som sa naďalej v oblastiach, ktoré sa mne zdali zmysluplné z oblasti psychoterapie. Takým spôsobom som sa dostala do Českej republiky (Brno, Praha), na štúdium svojho vysnívaného smeru Na telo zameranej psychoterapie, ktorá sa volá Biosyntéza. Je to škola, ktorá aktuálne vo svete patrí medzi najuznávanejšie školy v oblasti telovej psychoterapie. Zakladateľom je David Boadella z Anglicka, lektori výcviku pochádzali z Brazílie, Portugalska, Nemecka, Japonska a Česka. Samotné vyučovanie prebiehal v Česku, striedavo v Brne, Prahe a aj v Nemecku v Mníchove. Niektoré časti výcviku som si dopĺňala aj v Srbsku v Belehrade, u našej telovej psychoterapeutke prof. Dr. Ljiljany Klisićovej, ktorá bola priekopníčkou v tejto oblasti už v časoch 70-tich rokov v bývalej Juhoslávii (vyštudovala v U.S.A), a ktorá v súčasnosti vedie svoju vlastnú školu Tepsyntesis.

Na výcviku z telovej psychoterapie sme sa učili pozerať na ľudskú bytosť ako celok, ktorú tvorí duch, duša a telo. Všetko, čo sa nám deje súvisí so všetkými tromi časťami v nás. Tu som sa naučila pristupovať ku každému človeku ako k jedinečnej bytosti a rešpektovať to, že kde práve je, v čom spočíva jeho problém. Nie každý potrebuje jednu cestu, alebo jeden nástroj. Niekomu pomôže obyčajný rozhovor, inému pohyb alebo relaxácia, niekomu zdravá výživa. Niekomu nezaberá nič z toho. Taktiež tomu istému človeku, v rôznych životných obdobiach, môžu pomôcť iné cesty t.j. nástroje. Mojou úlohou ako terapeutičky je pomáhať klientovi, nájsť príčinu problému a sprevádzať ho pri hľadaní riešenia, ktoré je jemu blízke.“

Foto: Pixabay

Klinická psychológia a penitenciárna psychológia je oblasť, v ktorej profesionálne pôsobíte. Čo je v doméne vašej práce?

„Vysokú školu som ukončila diplomovou prácou z oblasti klinickej psychológie, po dvojročnom skúmaní klientov psychiatricky hospitalizovaných po suicidálnom pokuse t.j. pokuse o samovraždu. Vždy ma zaujímali javy z psychológie, tzv. psychické ochorenia, hraničné stavy vedomia, zmenené stavy vedomia a stavy blízke smrti.  Už 15 rokov pracujem v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody (Ružomberok, Banská Bystrica), ľudovo povedané vo väzení, v oblasti penitenciárnej psychológie, ktorá sa predovšetkým zaoberá problémami spojenými s výkonom väzby a výkonom trestu odňatia slobody, obsahuje penitenciárnu diagnostiku a psychoterapiu, ako aj výber väzenského personálu, poradenstvo príslušníkom a zamestnancom pracujúcim vo väzenskom prostredí.

Ak som si na začiatku myslela, že to bude nudná práca, teraz viem, že v tomto zamestnaní nachádzam uplatnenie rôznorodé od diagnostiky osobnosti, poradenstva, psychoterapie, výberu personálu. Väčšia časť mojej práce je posudzovať osobnosť uväznených osôb t.j. páchateľov trestnej činnosti – odsúdených, individuálna psychoterapia a skupinová psychoterapia s nimi. Na pracovisku mám možnosť pomáhať mladistvým, ženám, dospelým mužom, tým, ktorí sú zatiaľ len vo väzbe, t.j. obvinení a aj tým, ktorí majú dlhodobé a doživotné tresty. Venujem sa najmä práci s odsúdenými na dlhodobé (20 až 30 rokov) a doživotné tresty, čo znamená, že ide o páchateľov obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ako sú vraždy a organizovaný zločin súvisiaci s drogovou trestnou činnosťou a tzv. „mafiánske“ skupiny.  Jeden odsúdený raz povedal: „Väzenie je smetisko ľudských duší“. Uvažovala som nad touto myšlienkou, a prišla k záveru, že áno, sú to ľudia spoločnosťou odmietaní, sú to tí, ktorí nedokážu dodržať základné morálne hodnoty, tí, ktorí, dá sa povedať, svojim správaním ubližujú druhým.“

Jeden odsúdený raz povedal: „Väzenie je smetisko ľudských duší“. Uvažovala som nad touto myšlienkou, a prišla k záveru, že áno, sú to ľudia spoločnosťou odmietaní, sú to tí, ktorí nedokážu dodržať základné morálne hodnoty, tí, ktorí, dá sa povedať, svojim správaním ubližujú druhým.

Aké ste mali pocity, keď ste spolupracovali s väzňami, čo to vo vašom vnútri robilo, čo zanechalo vo Vás, kam Vás posunulo…?

„Prvé roky, ktoré som strávila ako psychologička vo väzení, som prirodzene mala obavy z toho, či mi niekto neublíži, ale časom som zistila, že na stretnutie s psychológom sa prevažná väčšina väzňov teší, nemajú dôvod mu ubližovať. Samozrejme aj bezpečnostné opatrenia v dnešných väzniciach sú dobre zabezpečené. Prvé roky som sa zaoberala otázkou: „Prečo 90% uväznených osôb  tvrdí, že sú nevinní aj napriek tomu, že sú jasné dôkazy o ich vine?“. Naučila som sa týchto ľudí neodsudzovať za to, čo spravili. Zaujímam sa skôr o ich život predtým, o problémy, ktoré mali a ktoré ich priviedli do situácie, v ktorej sa nachádzajú. Pozerám sa na nich v prvom rade ako na každého iného človeka.

„Kto je medzi nami taký, čo nezhrešil?“ Je horší skutok usmrtiť fyzické telo človeka, alebo usmrtiť dušu človeka? Duše svojich detí „usmrcujú“ mnohí rodičia svojimi nerešpektujúcimi výchovnými chybami a nie sú za to potrestaní, lebo usmrtenie duše mnohí nevidíme. Mnohí z tých, ktorí sú za bránami väzenia, majú „usmrtené“ duše, výchovnými chybami ich rodičov, ale mnohí z nich sa zdá, že sú len obyčajnými obeťami osudu. Skúmaním vplyvov, ktoré ich priviedli k zabitiu alebo vražde druhého človeka, krádeži, podvodu, neplateniu výživného za svoje deti, zanedbávanie svojich detí, drogová trestná činnosť a pod., som prišla na to, že nie je príčinou len zlá výchova v primárnej rodine, ako si to často myslíme a ako to vysvetľuje klasická psychológia.“

Foto: Pixabay

Regresná psychoterapia je tiež niečo, čím sa zaoberáte. Ako ste sa k tomu dostali?

„Vzhľadom na to, že som dlho nenachádzala dostatočné vysvetlenia pre mnohé javy v práci psychológa, ale i vlastného života, dostala som sa k alternatívnejším prístupom, ktoré sa zaoberajú hlbším podvedomím a nevedomím, ako sú regresná terapia, rodinné konštalácie, fraktálna kresba – arteterapia. Tak ako mi rodinné konštelácie (Bert Hellinger) rozšírili uhol pohľadu na človeka z hľadiska predkov, že príčiny nášho správania a rôznych našich problémov (zdravotných, vzťahových) pramenia z dedičných skutkov. Pramenia z nevyriešených chýb, neodpustení, najmä utajených skrytých činov, ktoré sa potom opakujú v rode v oblasti, v ktorej bol problém vytvorený. Napr. nespravodlivo získané dedičstvo sa prejavuje neskôr v potomstve vo forme neúspechu, potomkom sa nedarí v oblasti financií, čokoľvek začnú robiť sú stratoví a pod., utajené potraty prinášajú do rodu tému smrti aj v podobe smrteľnej choroby, sebevražde, alebo nehody. Regresná terapia mi výrazne rozšírila uhol pohľadu na človeka okrem príčin nachádzajúcich v správaní našich rodičov a predkov na úrovni mysli, ukázala mi príčiny nachádzajúce sa v kolobehu reinkarnácie danej duše. Napr. vrah niekedy necíti vinu za vraždu, ktorú spáchal, lebo z pohľadu minulosti iba vrátil, to, čo mu daný človek spôsobil v minulosti (tzv.minulom živote).

Taktiež je pre mňa prínosnou témou prítomnosť entít, „zblúdilých“ duší, ktoré nenachádzajú pokoj, zasahujú do našich životov. Najčastejšie ide o našich blízkych, ktorí zomreli a nedošlo k skutočnému odlúčeniu, zostávajú „duchom“ prítomní, pre svoju silnú pocitovú pripútanosť na živých, alebo aj preto, že pripútanosť živých ich drží v tejto realite. Živým sa tak dejú rôzne negatívne veci, chorľavejú, majú vzťahové problémy, alebo sa im pracovne nedarí, majú pocit, akoby im niečo bránilo na ceste k plnohodnotnému životu. Tento jav sa často vyskytuje u klientov za bránami väzenia v podobe „bludného kruhu“, z ktorého sa nevedia silou vôle vyslobodiť.“

Príklad 1.: „ Odkedy mi zomrel otec, opakovane sa dostávam do väzenia, aj napriek, tomu, že sa snažím vyhnúť kriminálnemu správaniu“, neskôr pri rozhovore sme zistili, že keď bola matka s ním tehotná, otec bol vo väzení a matka opustila otca, on takto prišiel už o tretiu ženu, lebo, keď otehotnela, dostal sa do väzenia a žena ho opustila.

Príklad 2.: „Keď som bol dieťa, bol som svedkom ako starému otcovi znárodnili majetky a vzali všetko, čo mal. Keď som videl to nešťastie starého otca a starej matky, povedal som si, že ja jedného dňa všetky tie majetky vrátim do rodiny.“ Menovaný je opakovane vo výkone trestu pre majetkovú trestnú činnosť, nesplatené dlhy voči štátu, vo forme pôžičiek, lebo odkúpil družstvo s majetkami jeho starých rodičov, nedarí sa mu finančne, prišiel o dom, o manželku, o deti. Toto sa mu deje pre traumatickú udalosť z jeho detstva, ktorú si ako neodpustenie drží neustále v sebe a koná v živote pod jej vplyvom, aj za cenu sebazničenia.

Regresná psychoterapia je pojem, ktorý čoraz častejšie stretávame a ktorý niekomu naháňa strach, a niekto by si ju doprial aj častejšie. Je to technika, ktorá pomáha klientovi, aby našiel spôsob ako prekonať a doriešiť problémy, ktoré nesie z minulosti. Ale čo to presne znamená? Čo všetko a ako nosíme so sebou z minulosti a často sme si toho nie vedomí a ako nám regresívna psychoterapia môže pomôcť?

„Regresná terapia je účinná pri riešení hlbokých problémov, skrytých v podvedomí, to znamená, že ich nie sme si vedomí. Vieme len, že nás niečo bolí, že máme problém s partnerom, alebo sa nám nedarí v práci. Je v poriadku, že sa jej niektorí obávajú, to znamená, že nie sú pripravení ešte tak hlboko začrieť do seba, ak by sme ich nútili, mohlo by sa stať, že im terapia ublíži. Tento jav sa deje pri akejkoľvek inej terapii. Človek, keď zažije ťažkú, traumatickú situáciu, sa uzavrie, aby prežil, naša psychika má na to prirodzený obranný mechanizmus, ktorý ho chráni. Regresná terapia je náročná pre klienta, lebo ho núti sa pozrieť na udalosti, ktoré dlho v sebe potláčal a boli pre neho výrazne traumatizujúce.

Vezmime si ako príklad len taký často prítomný jav „nechceného dieťaťa“. Stáva sa často, že rodičia na začiatku nie sú práve v danej chvíli pripravení na príchod nového člena rodiny. Po zistení, že je žena tehotná, niekedy obaja, niekedy len matka a niekedy celá rodina reaguje negatívne na túto informáciu. Niekedy je to len na úrovni myšlienok, niekedy o tom aj hovoria, dokonca uvažujú, alebo plánujú potrat. Keď nakoniec toto dieťa prežije, po jeho príchode sa už všetci tešia a vychovávajú ho v láske. Často tam s tou láskou zostáva u matky ten pocit výčitiek a tak premieta do dieťaťa okrem lásky tzv. náhradnú, kompenzačnú lásku, ktorá má inú kvalitu. Keď sa s dieťaťom o týchto témach nehovorí otvorene, ono žije v ilúzii, ktorá mu spôsobuje v živote problém, alebo konflikt. Má neustály pocit, že je nechcené, podľa toho sa aj správa a zároveň mu aj širšie okolie dáva nejakým spôsobom najavo tú začiatočnú nechcenosť – neprijatie. Prejavuje sa mu to vo vzťahoch v škole, v kolektíve, v partnerstve, v práci. Napriek tomu, že sa všetko v jeho rodine javí byť v poriadku, tento človek akokoľvek sa snaží byť dobrým, nie je prijatý od svojho okolia. Keď sa v terapii dostaneme do bodu počatia a emócií jeho rodičov, uvedomí si danú udalosť, začne ju chápať ako celok, prijme s tým seba a svojich rodičov, lebo pochopí všetky okolnosti a najmä celú pravdu o svojom počiatku života. Po terapii prichádza úľava a pochopenie, ktoré sa mu postupne začne premietať aj do života.

„Rodičia, ktorí sa nad takýmito témami zamýšľajú, môžu svojim deťom pomôcť aj bez regresnej terapie, len tým, že s nimi budú zdieľať pravdu.“ / Foto: Pixabay

Rodičia, ktorí sa nad takýmito témami zamýšľajú, môžu svojim deťom pomôcť aj bez regresnej terapie, len tým, že s nimi budú zdieľať pravdu. To sa dá už od ranného detstva, komunikovať s ním na úrovni prispôsobenej veku dieťaťa. Počas tehotenstva a v batoľacom veku, pomôžeme dieťaťu, len tým, že pomenujeme sami pre seba, čo cítime a s čím to v skutočnosti súvisí. Dieťa v rannom veku prežíva s matkou symbiózu, čo znamená, že všetko čo cíti matka, dieťa cíti tiež. Napríklad, keď matka je smutná, lebo sa pohádala s partnerom a pristúpi k dieťaťu s úsmevom, dieťa cíti jej smútok a dostáva sa do konfliktu samo so sebou, lebo tomu nerozumie, keď matka sa navonok javí veselá a tak si ho vysvetlí po svojom. Najčastejšie to prijme vo vzťahu k sebe, že matka je smutná kvôli nemu, nesie si z toho negatívny pocit, ktorý ho ťaží. Zároveň sa naučí model správania: „Keď som vo vnútri smutný, usmievam sa“. Keď by mu matka v tej situácii povedala: „Som smutná, lebo som sa pohádala s otcom a teším sa, že som s tebou“, dieťa by vedelo pravdu, nemuselo by sa dostávať do konfliktu, nemuselo by nič riešiť.“

Je ona aj oficiálne uznávaná u nás, na Slovensku, vo svete?

„Regresná terapia nie je oficiálne uznávaná ako psychoterapeutická metóda nikde vo svete, ani na Slovensku a ani u nás. Všade patrí do skupiny alternatívnych metód. Na západe je rozvinutejšia, spropagovali ju najmä psychoanalyticky orientovaní psychoterapeuti, ktorí sa svojou praxou dopracovali spontánne k obsahom z tzv. minulých životov, na základe čoho vypracovali metódu regresnej terapie, vďaka tomu, že princíp je podobný, ide sa na základe asociácií do minulosti. Najznámejší z nich je Michael Newton, ktorý je zároveň aj hypnoterapeutom. V Indii je regresná terapia úplne v súlade s ich náboženským konceptom ako je hinduizmus, budhizmus,  kde veria v reinkarnáciu, čiže s regresnou terapiou nie sú v protiklade.“

Foto: Pixabay

Súčasťou vášho života a profesionálnej orientácie je aj terapia fraktálnou kresbou. Čo je význam a náplň tejto terapie fraktálnou kresbou a od kedy sa týmto zaoberáte?

Fraktálna kresba je jednou z foriem psychoterapie na úrovni podvedomia. Nástrojom je kresba, ide o terapiu výtvarnou formou, umeleckou, odborne nazvanou arteterapia. Fraktálna kresba je široko rozvinutý systém práci na sebe, je systematická, štruktúrovaná. Rozdiel oproti bežným arteterapeutickým postupom je to, že sa kreslí so zavretými očami a že vyžaduje dlhodobejšiu systematickú prácu, kedy klient pracuje veľa sám na sebe, terapeutom je iba sprevádzaný. Ja som sa s ňou stretla v roku 2015 a odvtedy sa stala bežnou súčasťou môjho prístupu ku klientovi. Vzhľadom na to, že ide o prácu na nevedomej úrovni, je vhodná pri práci s ťažko traumatizovanými osobami, najmä deťmi, vo fáze, keď sa ešte ťažko pracuje na verbálnej úrovni, pre obranné mechanizmy, ktoré nám bránia daný problém vidieť. Ide o formu umeleckého vyjadrenia, preto je príjemná aj pre bežných ľudí, ktorý cítia, že by chceli lepšie použiť svoj vnútorný potenciál, lepšie porozumieť sebe, majú zdravotné alebo psychické problémy, starým ľuďom pomáha rozvíjať kognitívne schopnosti. Fraktálnu kresbu som sa učila priamo od autorky Tanzílii Polujahtovej z Ruska. Školenie prebiehalo v Belehrade a Záhrebe. Zatiaľ som jedinou lektorkou na území Slovenska, ktorá má oprávnenie túto metódu učiť.

Fraktály sú vo vašom živote, ale túto cennú, nekaždodennú terapiu a spôsob autohygieny, ak sa tak dá povedať, prinášate aj tým, ktorí sa voči spoločnosti previnili, ale za svoje viny pykajú vo väzniciach.

„Fraktálnu kresbu aplikujem pri práci s väznenými osobami od roku 2016. Začiatky boli ťažké, ako pri všetkom novom, ktoré sa snažím priniesť na mojom prísne štruktúrovanom pracovisku. Väzňom to pomáhalo od začiatku, v tom problém nebol. Problémom bolo získať podporu zamestnávateľa na vytvorenie priestoru pre takúto formu práce, v čom je zahrnuté aj zabezpečenie materiálnych pomôcok na realizáciu tejto formy terapie. Najprv to vyvolávalo zo strany personálu obavy a posmešky. Neodradilo ma to. Následne ma podporili aj lektori zo Srbska pod vedením autorky Tanzílii Polujahtovej formou sociálneho projektu. Skúsení lektori vypracovali umelecké fraktálne kresby so zámerom pomôcť väzňom v ich ťažkom období života. Pri tvorbe kresieb sa autori predovšetkým zamerali na zmiernenie pocitov napätia a agresivity a na podporu pozitívnych pocitov, ako sú: láska, radosť, pokoj, nádej… Ich kresby sú umiestnené v miestnostiach, kde väznené osoby trávia svoj voľný čas. Ako je známe, už v pradávnych civilizáciách sa uctievali liečiteľské vlastnosti farby a svetla (chromoterapia a helioterapia).

V rámci dlhoročných psychoterapeutických skúseností pri práci s väznenými osobami, arteterapia fraktálnou kresbou, ktorá sa ukázala ako praktická, jednoduchá a účinná forma terapie, mi otvorila nové možnosti. Predtým som s niektorými klientmi trávila dlhé hodiny na psychoterapeutických sedeniach, ich obranné mechanizmy im bránili „vidieť“ podstatu ich problému. Hovorievali: „ Ja som vyrastal v dobrej rodine, v detstve som žiadne problémy nemal a ani teraz nemám“. Počas kreslenia sa klientom objavili rôzne spomienky z ranného detstva, niekedy aj formou snov a tým sa im sprístupnili obsahy z podvedomia, ktoré boli pre nich traumatické a s ktorými sme mohli pokračovať aj v rámci bežnej psychoterapie, čo výrazne urýchlilo terapeutický proces, ktorý bol predtým zdĺhavý, niekoľkoročný.

Foto: Pixabay

Počas obdobia pobytu obvinených vo vyšetrovacej väzbe sa často v ich prežívaní hromadí napätie z neistoty, zo strachu z budúcnosti, z očakávania nového, neznámeho. Počas celej tej doby, ktorá môže trvať od pár týždňov až po niekoľko rokov, obvinení nevedia ako sa ich životná situácia vyvinie. Prevažne to v ich prežívaní speje k negatívnym pocitom, ktoré môžu mať za následok úzkosť, nespavosť, celkovú nestabilitu psychiky, impulzívne správanie (aj agresívne), depresívne prežívanie, psychosomatické (zdravotné) problémy, až sebadeštrukčné a suicidálne sklony. Vždy záleží od typu osobnosti a povahy človeka, ako sa vyrovnáva so záťažou, a ako reaguje. V kritickom období života, počas ktorého sa má rozhodnúť o ich ďalšom osude, to nie je jednoduché, najmä v takom frustrujúcom prostredí, ako je pobyt v podmienkach vyšetrovacej väzby, bez možnosti kompenzácie, náhradných riešení a ventilovania negatívnych pocitov. Počas tohto obdobia, psychoterapeutické sedenia zameriavam prevažne na podporu, vypočutie, abreakciu. Kreslenie sa ukázalo ako vhodná forma na uvoľnenie napätia, zmysluplnejšie trávenie svojho voľného času, čo prospieva v procese samotnej resocializácie, prináša pozitívne pocity, ktoré vplývajú na zlepšenie komunikácie, skvalitnenie vzťahov s  príbuznými i so spolubývajúcimi. Zároveň, kresba ako tvorivý nástroj, okrem uvoľňujúcich pocitov rozvíja tvorivé myslenie a dokonca prostredníctvom nej niektorí začínajú nachádzať nový zmysel svojho života, nachádzajú v sebe niečo, čo doposiaľ nepoznali.“

Na začiatku prevažne popisujú pozitívne pocity, ako sú: uvoľnenie napätia, ukľudnenie, príval energie, radosť z tvorenia. Neskôr prichádzajú spomienky na minulosť najmä z detstva, často ide o dávno zabudnuté a potlačené zážitky z minulosti, o ktorých si mysleli, že už neexistujú. U niektorých sa objavujú intenzívne sny, tiež spojené s minulosťou, so zážitkami s blízkymi osobami. V strede cyklu prichádza fáza odporu, nechuť pokračovať v kreslení, niektorí v tejto fáze, úplne strácajú vôľu a motiváciu, a ukončia prácu alebo si urobia prestávku. Zároveň sa zintenzívňujú niektoré negatívne pocity v prežívaní ako sú smútok, hnev, a u niektorých sa objavujú aj fyzické symptómy bolesti alebo choroby. Často ide o chronické problémy, ktorými už v minulosti trpeli, ako sú bolesti hlavy, problémy s trávením, zápalové procesy a pod.. Po dokončení celého cyklu terapeutických kresieb, prichádza pocit radosti, zadosťučinenia, víťazstva nad samým sebou (prekonania samého seba). V celom tom procese sa učia vytrvalosti, trpezlivosti, cieľavedomosti a najmä vytvárania zámeru. Dochádza k túžbe kontaktovať svojich blízkych, niektorí kontaktujú svojich rodičov po dlhých rokoch. Dostávajú túžbu nadviazať a obnoviť kontakt s rodičom, ktorého nevideli od ranného detstva. Väčšinou dochádza k uvoľneniu napätia vo vzťahoch a k väčšiemu otvoreniu sa vzťahu s okolím. Prichádza túžba byť v interakcii s prostredím viacej ako doposiaľ. V procese kreslenia, ide aj o to, že okrem vybavovania si starých spomienok z podvedomia, dochádza k mobilizácii vlastného potenciálu, čo dáva impulz k riešeniu, mnohých doposiaľ nevyriešených životných udalostí, a tým celkovému osobnostnému rastu.

Anna Bažová Grňová / Foto: z archívu A.B.G

Prečo sa venúvate práve týmto alternatívnym terapiám, či spôsobom, ktoré človek môže využiť pri pomoci inému človeku? Aký je váš názor na prírodné liečiteľstvo, na prírodnú kozmetiku, na návrat k prírode v každom zmysle?

„O tom sa rozhodlo už na samotnom začiatku môjho života. Po mojom počatí lekári informovali mojich rodičov o tom, že plod sa v maternici neudrží, že ho odporúčajú potratiť. Rodičia sa vtedy rozhodli, že to nechajú na prírodu, ktorá ukázala ako to je: prežila som. Neskôr najmä v detstve a aj v dospelom veku, som bola často chorľavá, aj napriek snahám o klasickú liečbu, lieky na mňa nezaberali, aj po dlhodobej liečbe k vyliečeniu nedochádzalo. Stará mama a mama sa venovali domácej výrobe rôznych bylinných preparátov, ktorými ma liečili. Odvtedy mám vzťah k prírodnej, liečbe a k prístupom k pomoci človeku, nie klasickým štandardným medicínskym. Zároveň klasickú medicínu úplne neodmietam, len vnímam, že má určité obmedzenia, pri niektorých typoch ochorení ako sú napr. chronické, psychosomatické. Som zástancom toho, že by sme nemali ignorovať a odmietať liečebné prístupy, ktoré sú známe už tisíce rokov, používali ich naši predkovia, ich princípy sa používajú dodnes v niektorých krajinách a zachované sú v čínskej medicíne, ajurvéde, homeopatii a pôvodnom ľudovom liečiteľstve tzv. šamanizme atď.

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.