Predstavenie Tak sa to vraví je o posolstve, ktoré by možno mohlo zmeniť svet

RECENZIA NA DIVADELNÉ PREDSTAVENIE TAK SA TO VRAVÍ DIVADLA VHV PETROVEC

Petrovské Divadlo VHV na záver koronaroka (2020) predsa pripravilo a zinscenovalo na svojej Malej scéne divadelné predstavenie. Ide o absurdnú drámu, ktorá sa na petrovských doskách nie často prezentovala. Predstavenie Tak sa to vraví je na motívy drámy rumunského (často aj francúzskeho) dramatika Eugène Ionesca – Stoličky, ktorý je medzi európskym a svetovým divadelným svetom známy práve týmto typom drám.

Nie náhodou, že si mladá režisérka Marína Dýrová vybrala práve jeho hru, keďže jej ďalšia Ionescova dráma (Plešivá Speváčka) bola absolventským predstavením na Akadémii umení v Banskej Bystrici (2018).

Režisérka si pre túto predlohu zvolila iba dvoch protagonistov, hercov, pričom jeden z nich je vojvodinskej slovenskej verejnosti už dobre známy – Ján Sklenár ako Starček, keďže si viackrát zahral na petrovskom javisku, kým ďalšie obsadenie dostala debutantka – Petra Topoľská ako Starenka. Starý manželský pár, ktorý si je oporou a podporou nás počas divadelného predstavenia postupne uvádzajú do svojich životov a do svojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Keďže sa divadelné predstavenie odohráva na malej scéne petrovského divadla, scenografia nie je komplikovaná a ústredné kulisy tvoria stoličky, ktoré si herci postupne prinášajú na scénu. Každá stolička evokuje hosťa, ktorého si zavolali na návštevu, na večierok, aby mu povedali, priam sa vyspovedali o svojom premárnenom a premrhanom živote, o svojich súkromných príbehoch, o tom čím boli, o rodinných vzťahoch, o tom čo ich trápi, bolí, ale aj o politických a globálnych problémoch, ktoré sú im tu pre to, aby tak udržali akú-takú komunikáciu s hosťmi. Niektorých hostí si zahrajú aj samotní herci a ako vedľajší herec sa na záver predstavenia zjaví aj Rečník, ktorého stvárnil Ján Bohuš. Zaujímavosťou je, že herci využívajú všetky priestory nielen malej scény, ale aj hľadiska a nepriama je aj interakcia s publikom.

Problematika divadelnej hry je, samozrejme, v duchu absurdity, dialógy sú často nelogicky usporiadané, repliky sú občas úsečné, stručné, pričom podstatu (druhej časti) predstavenia tvoria monológy, prejavy Starčeka, ktorý sa prihovára svojim hosťom, svetu. Rečnícke prejavy sú tu, aby odovzdali človečenstvu posolstvo, ktoré by možno mohlo zmeniť svet, prípadne zmýšľanie ľudí (každej spoločenskej vrstvy a postavenia), ktorí sa stretli v ich dome. Prejavy sú tu, aby zachránili svet, ľudstvo, alebo možno zachránili hlavné postavy od toho, aby ich životy, životné maličkosti neupadli do zabudnutia, kde často mnohí z nás upádame. Na sklonku svojho života chcú, aby sa o nich počulo a vedelo, lebo ako hovorí starček: „… všetci umierame, aby po nás niečo zostalo“. A tak aj protagonosti divadelnej hry nakoniec zomierajú s cieľom, odovzdať svetu aspoň kúsok seba.

Zmes prirodzeného a štylizovaného v hereckých výkonoch ukázala, že petrovská divadelná scéna disponuje kvalitným mladým hereckým kádrom a organizačným tímom v čele s režisérkou, ktorý realizoval celé predstavenie.

Premiéra divadelného predstavenia, ktoré finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa uskutočnila 26. decembra 2020.

Autor recenzie je Samuel Koruniak, autor titulnej fotografie je Lukáš Sýkora.