Search and Hit Enter

Ruženka Šimoniová-Černáková: Deti, ktoré sa vyučujú v menšinových jazykoch majú väčšie potenciály získať interkultúrnu citlivosť [PODKAST]

Ktoré sú špecifiká vo vzdelávaní dvojrečových detí? Ako vnímajú svoj jazyk adolescenti? V akom je stave kultúra Slovákov vo Vojvodine? O týchto témach sa v podkaste Storyteller rozprávam s doktorkou psychologických vied Ruženkou Šimoniovou-Černákovou, ktorá je toho času šéfkou Katedry spoločenských vied Pedagogickej fakulty v Sombore.

Prinášame výňatky z rozhovoru, ktorý si celý môžete vypočuť na Storytellerovom Soundcloud kanáli.

Prečo ťa fascinuje práve oblasť vzdelávania a dvojrečovosti?

Ruženka Šimoniová-Černáková: „S psychológiou dvojjazyčnosti som sa prvýkrát stretla ešte počas základných štúdií a k tomu ma viedol môj profesor Lajoú Genc, ktorý potom aj zostal mojím mentorom až po doktorát. Pravdaže, bola tu vo veľkej miere prítomná osobná motivácia, lebo sama patrím k autochtónnej jazykovej menšine a celý život žijem so školou. Moji rodičia pracovali v základnej škole v Selenči a vtedy sa pre mňa otvoril jeden celý nový svet, kde som vlastne zistila, a akej miere sme my ako autochtónne jazykové menšiny špecifická skupina.

Začala som vlastne s výskumom vplyvu včasnej dvojjazyčnosti na metalingvistické schopnosti. Znamená patrí to do oblasti vývinovej psychológie a vplyvu dvojjazyčnosti na kognitívny vývin. Potom som postupne prešla na pedagogické aspekty dvojjazyčnosti, kde som sa aj najviac zadržala aj najviac toho som v tej oblasti urobila. Posledne sa venujem vplyvu dvojjazyčnosti na osobnosť a identitu.

Myslím si, že je Vojvodina jedným ukážkovým priestorom, ako môžeme vyvíjať nielen multikultúrnu, ale aj interkultúrnu spoločnosť, ktorá je jeden stupienok nad multi-, pretože naše kultúry a jazyky nielenže žijú jedny popri druhých, ale vlastne sme sa my nachádzame v dynamických vzájomných kontaktoch, ktoré je potrebné ďalej vyvíjať a udržiavať. Vlastne žijeme spolu a to je ukazovateľom toho inter-, a nielen multi-.“

Ktoré sú špecifiká vzdelávania dvojjazykových detí?

Ruženka Šimoniová-Černáková: „Pedagogické aspekty môžeme pozorovať už na začiatku inštitucionálneho vzdelávania, keď deti prichádzajú do prvej triedy základnej školy. Základná škola je veľmi dôležitá, keď hovoríme o vzdelávaní dvojjazyčných detí alebo vzdelávaní detí, ktoré sa nachádzajú v menšinovej situácii, lebo je záväzná pre všetky deti a trvá osem rokov. Znamená, je tu veľké časové obdobie, kde môžeme vplývať na rôzne aspekty ich vývinu.

Hneď v prvom ročníku je tu výzva a to výber vyučovacieho jazyka tam, kde sa ten vyučovací jazyk dá vyberať. Teda či zapíšeme dieťa do triedy so slovenským alebo srbským vyučovacím jazykom.

Ďalšia výzva alebo špecifickosť je jestvovanie jedného predmetu viac a to je srbský ako nematerinský jazyk, ktorý je záväzný pre všetky deti, ktoré navštevujú triedy alebo školy s menšinovým vyučovacím jazykom. Myslím si, že sa u nás dosť málo pozornosti venuje práve vyučovaniu a kvalite vyučovania tohto jazyka, lebo, podľa mňa, sama kvalita menšinových škôl závisí aj od toho, koľko a ako vyučujeme po slovensky, – slovenčinu a po slovensky ostatné predmety,- ale aj od toho, aké kompetencie vo väčšinovom jazyku dávame deťom, lebo oni musia byť pripravení na ďalšiu výzvu, ktorá ich čaká.

To je zmena vyučovacieho jazyka v strednej škole, lebo nepôjdu všetci do slovenských stredných škôl, lebo ich máme obmedzené množstvo. Základná škola má v tomto veľmi významnú úlohu a vlastne záväzok, aby ich dostatočne pripravila na prechod na nový vyučovací jazyk alebo na ďalší profesionálny angažmán.

Teda srbský ako nematerinský jazyk je veľmi dôležitý a to aj tá ďalšia výzva, čiže jeden predmet plus.

prof. Dr. Ruženka Šimoniová-Černáková

Ďalšia špecifickosť je už spomínaná zmena vyučovacieho jazyka. V tomto kontexte som robila výskum na stredoškolákoch, ktorí menili vyučovací jazyk a zistila som, že majú veľký problém s terminológiou vo všeobecných predmetoch v srbčine, teda v matematike, chémii, fyzike. Teda majú problém s terminológiou v predmetoch, ktoré sa vyučovali v základnej škole po slovensky a nemajú problém s terminológiou v predmetoch, ktoré sa od začiatku začali vyučovať v strednej škole.

Myslím si, že to vôbec nie je dôvod, aby sme sa nevyučovali po slovensky, ale by, napríklad, bolo dobre urobiť jazykovú pomôcku, slovníky, ktoré, ak sa dobre pamätám, jestvovali pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi. Proste pripraviť slovensko-srbský slovník so základnými termínami zo všeobecných predmetov.

Ďalšia špecifickosť alebo výzva je ako zmena vyučovacieho jazyka vplýva na školský úspech. Teda či zmena jazyka zo slovenského na srbský má neutrálny alebo negatívny vplyv na školský úspech. Je veľmi dôležitá otázka aj pre rodičov, ktorí zapisujú deti do škôl so slovenským vyučovacím jazykom. Či deti budú mať problém v strednej škole, lebo sme to veľakrát počuli ako argument „radšej si zapíše hneď dieťa do srbskej školy, slovenčinu sa aj tak naučí doma, aby nemalo ďalej problém v strednej škole“

Naše výskumy ukázali, že zmena jazyka zo slovenského na srbský nemá negatívny vplyv na školský úspech detí. Pritom, napríklad, u žiakov s maďarským materinským jazykom sa ukázalo, že pád v školskom úspechu je väčší u detí, ktoré zmenili jazyk, ako u detí, ktoré nezmenili jazyk.

Spomeniem aj špecifickosť v oblasti interkulturality. My, ktorí sa vzdelávame v menšinových jazykoch máme jeden veľký benefit, pretože máme viac možností stretnúť sa s inou kultúrou.

prof. Dr. Ruženka Šimoniová-Černáková

Napríklad, celý predmet srbský ako nematerinský jazyk je vlastne venovaný inému jazyku, inej kultúre, takže deti majú veľa možností zoznámiť sa ako so srbským jazykom, tak aj so srbskou kultúrou. S kolegyňami sme robili výskum, v ktorom sme zistili, že deti, ktoré školu navštevujú v menšinových jazykoch naozaj majú väčšie potenciály získať interkultúrnu citlivosť a posunúť sa od etnocentrizmu ku etnorelativizmu.

Je tu aj otázka kultúry, teda do ktorej kultúry patríme? Či si zachovávame svoju kultúru, či patríme len do slovenskej kultúry alebo patríme sčasti do slovenskej a sčasti do srbskej kultúry, alebo sme si vytvorili vlastný hybrid slovensko-srbskej kultúry?“

Aký je ten vzťah adolescentov k vlastnému jazyku a čo si možno v tomto kontexte skúmala aj vzťah adolescentov k vlastnému slovenskému jazyku?

Ruženka Šimoniová-Černáková: „Išlo o výskum postojov voči svojmu a inému jazyku v prostrediach, ktoré sú jazykovo a kultúrne heterogénne slovensko-srbské prostredia. Iní autori sa venovali napríklad aj maďarsko-srbským prostredia. Tieto výskumy začala profesorka Mikešová a Jaroslav Turčan, ktorí boli pionieri v tejto oblasti a vytvorili zaujímavý inštrument na posudzovanie alebo meranie týchto postojov. Je to kvalitatívny inštrument, ktorý vlastne hovorí o tom, či u detí, ktoré patria k menšine jestvuje pocit menejcennosti vzhľadom na to, že ich jazyk je v menšinovej pozícii a oni sami sa nachádzajú v menšinovej pozícii a či u detí ktoré patria k väčšinovému národu jestvuje tolerancia.

My sme toto skúmali na dvoch vekových kategóriách. Boli to deti, ktoré mali 11 rokov, čiže to bol mladší vek a deti, ktoré boli v strednej škole , teda adolescenti vo veku 15 až 16 rokov.

Keď ide o kombináciu slovensko-srbského prostredia, všimli sme si, že nejestvujú predsudky príslušníkov väčšinového národa voči menšinovému jazyku a nemateriálnym hodnotám a prvkom menšinovej kultúry.

prof. Dr. Ruženka Šimoniová-Černáková

Ale všimli sme si aj to, že nejestvuje pocit menejcennosti u našich adolescentov. Keď skúmame postoj voči jazyku, skúmame postoj voči ľuďom, ktorí hovoria ten jazyk. Ukázalo sa, že deti sú v stálom vzájomnom kontakte, že adolescenti, ktorí patria k menšinového národu sú si vedomí svojho práva na používanie materinského jazyka a že chápu dôležitosť komunikatívnej funkcie jazyka. Potom sme zistili, že deti, ktoré patria k väčšinovému národu preukazujú ochotu naučiť sa aspoň nejaké elementárne veci z menšinového jazyka.“

Keď hovoríme o jazyku, hovoríme o množine kultúrnych, spoločensko-politických, psychologických, rodinných, priateľských a iných faktorov, ktoré vplývajú na náš jazyk. Hovorím „náš“, pretože v tejto chvíli myslím na ten náš slovenský vojvodinský. Tento jazyk je aj preukaz našej identity a vďaka získaným právam, kam patrí nielen vzdelávanie v materinskom reči, ale aj informovanie po slovensky. Aké je to naše informovanie po slovensky?

Ruženka Šimoniová-Černáková: „V tejto chvíli je veľmi viditeľné, ako sa praktiky z veľkej politiky prelievajú na malú politiku, teda menšinovú politiku, čo hádam inak ani nemôže byť.

Mali by sme byť vedomí, že my nemáme luxus plytvať s našimi veľmi obmedzenými zdrojmi – ľudskými a inštitucionálnymi.

prof. Dr. Ruženka Šimoniová-Černáková

Teda my máme len jeden týždenník po slovensky, len jeden mládežnícky časopis, len jeden detský časopis, len jeden literárny časopis, máme len jednu národnostnú radu, len jeden ústav pre kultúru, múzeum a divadlo. Nemôžeme dávať „drahé hračky“ do rúk niekomu kto sa s tými drahými hračkami nevie hrať. Nemyslím pritom iba na drahé z peňažného aspektu, pravdaže, ale aj z toho celomenšinového aspektu.

Vidíme, že aspoň na príklade informovania, konkrétne ide o Hlas ľudu, že sa vlastne práve to udialo a že sa správame podľa toho, že na vedúce postavenia zvolíme niekoho, kto je náš bez ohľadu na to, či má kompetencie sa zaoberať tými prácami alebo nie.

Rovnaký rámec, ktorý sme si všimli v Hlase ľudu, je aj v Ústave pre kultúru (vojvodinských Slovákov, pozn.a.): zmení sa správna rada, zmení sa štatút a potom si tam dosedíme niekoho kto nám zodpovedá bez ohľadu na to, či kompetencie na to má alebo nemá.

Plody toho sa nám teraz ukázali v informovaní. Nemusíme ísť ani veľmi ďaleko. Stačí, keď si spomenieme na predvolebnú kampaň, keďže sme skoro v každom čísle mali také inkognito interview s viac alebo menej obyčajnými neobyčajnými ľuďmi, ktorí vlastne boli predstavitelia určitej politickej strany na lokálnych voľbách. Vlastne nachádzali sa na listine, síce nepomohlo im to veľmi, keď ide o lokálne výsledky. Ale to by sa robiť nemalo, lebo nikde nebolo naznačené, že je to predvolebná kampaň alebo že je to zaplatený inzerát.

Všetko to potom kulminovalo jedným strašným číslom, keď sme mali štyri-päť strán o kauze kysáčskej základnej školy, keď bola predstavená vlastne len jedna strana, čo by si vážne noviny nemali dovoliť. Čiže tým, že si v texte nejaký / nejaká M.Ch., ktorá/-ý sa hádam aj hanbil / hanbila podpísať svojím vlastným menom a priezviskom, dovolila napísať a vlastne uraziť všetkých učiteľov, že „keby učitelia chodili 8 hodín do roboty, prišli by z roboty unavení domov a nechcelo by sa im vystrájať po uliciach“.

Pritom na to nereagovala ani národnostná rada. ale ani výbor pre vzdelávanie, ktorý je hádam aj na to tam, aby sa postavil na obranu učiteľského povolania.

Myslím si, že keď ide konkrétne o Hlas ľudu, že sa nenachádza v ružovej situácii, lebo vidíme vlastne aj zvnútra, že tam veci nesedia, ako by mali.“

Ruženka Šimoniová-Černáková
Ruženka Šimoniová-Černáková: „My, ktorí sa vzdelávame v menšinových jazykoch máme jeden veľký benefit, pretože máme viac možností stretnúť sa s inou kultúrou.“ / Foto © Storyteller
Aká je situácia, keď ide o našu kultúru a kultúrnu politiku?

Ruženka Šimoniová-Černáková: „Je dobre, že máme inštitúcie kultúry a že máme možnosť spravovať svoju kultúru, ale zase je dôležité, kto tou kultúrou spravuje. Keď sa pozrieme kto teraz spravuje kultúru, tak vidíme, že sú to tri osoby, o ktorých sme v kontexte slovenskej kultúry v živote nepočuli, kým neprišli na to postavenie.

Keď si to porovnáme, napríklad, že jeden z predsedov výboru pre kultúru, ak sa nemýlim, prvým predsedom bol pán režisér Ľuboslav Majera a teraz v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov máme niekoho, kto je profesor matematiky či fyziky a ktorý sa rozhodol prihlásiť sa na post riaditeľa ústavu pre kultúru, lebo sa „dozvedel, že po desiatich rokoch pracovania na jednom mieste, dobre, aby sme zmenili pracovné miesto“ a potom sa, citujem, voľáke kocke sklopili, a potom sa prihlásil na miesto riaditeľa ústavu pre kultúru, teda inštitúcie, ktorá by mala robiť stratégiu, ktorá by mala zachovávať a vyvíjať, posúvať ďalej kultúru.

Ako môžeme očakávať od tej inštitúcie niečo, keď to tam nemá kto viesť, lebo nevie, lebo sa niekedy kultúrou nezaoberal, aspoň sme my nikdy nepočuli o danej osobe, že by niečo čo urobila v kontexte slovenskej kultúry. A nepočuli sme ani o predsedníčke Výboru pre kultúru, ani o členovi Výkonnej rady NRSNM, ktorý má na starosti oblasť kultúry.

Takto môžeme prísť k záveru, že tí ľudia sú postavení tam na to, aby počúvali niekoho zboku.

Nehovorím, že je to tak, ale vravím, že môžeme prísť k takému záveru a to nás vôbec nevedie k dobrému, ako nás k dobrému neodviedol ani Hlas ľudu.“

Celý rozhovor si vypočujte v podkaste Storyteller.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.