Slovenský osud srbského vojaka Isaija Petrovića vo Veľkej vojne

Volali ho jednoducho Srb. „Zahraj nám na veselú nôtu!“ – vykríkli pri poháriku v krčmičke v Dolnom Kubíne na Slovensku a Srb hral.

Veselé tóniny, ktoré vyludzoval Srbov akordeón, neraz boli sfarbené smútkom za rodiskom. Za rodnou dedinou Veliko Krčmare neďaleko srbského Kragujevca, ktorú ako sotva dvadsaťročný násilne opustil. „Tamo daleko, daleko od mora, tamo je selo moje, tamo je Srbija…“ – spieval a plakal, keď si Isaija Petrović, zvaný Srb, v Dolnom Kubíne uvedomil, že uličkami svojho rodiska už nikdy viacej nebude kráčať.

Srbský vojak Isaija Petrović (1894 – 1918) na vlastnej koži zažil Veľkú vojnu. Na jej následky aj umrel. Ako riadneho vojaka ho zmobilizovali v roku 1914 do 4. pluku 2. práporu. Podľa údajov, ktorými disponuje profesor dejepisu Jaroslav Miklovic zo Starej Pazovy, Petrović sa na sklonku prvej svetovej vojny dostáva do rakúsko-uhorského zajatia.

„Keď srbské vojsko ustupovalo smerom k Albánsku, v posledných bojoch srbského vojska na Kosove Srba zranili a vtedy padá do rakúsko-uhorského zajatia,“ hovorí Miklovic, ktorý už niekoľko desaťročí skúma Prvú svetovú vojnu a zvlášť osudy slovenských a srbských vojakov.

Rakúsko-uhorskí vojaci ho ako vojnového zajatca odviedli do tábora vo Veľkom Mederi, známejšieho ako Táboru smrti, v ktorom umrelo vyše 5 000 Srbov a Čiernohorcov, 240 Rusov a niekoľko desiatok Talianov. Našťastie, Srb mal šťastie, lebo bol relatívne zdatný, takže ho posielajú do Dolného Kubína ako pracovnú silu na istú pílu.

Isaijov otec Miladin (1874-1954) a matka Jelena (1870-1943) boli poľnohospodári, takže syn Isaija dobre vedel, čo znamenajú otlaky na zrobených roľníckych rukách, ale predsa zotrvával vo svojej veselej povahe. „Ľudia v Dolnom Kubíne, vlastne v Mokradi si naň vraj spomínajú ako na veselého mladíka, ktorý často hrával na akordeóne,“ hovorí Jaroslav Miklovic, ktorý je v kontakte aj s rodinou Isaja Petrovića, ako aj s ľuďmi, ktorí poznajú dejiny tohto „malého“ človeka v Dolnom Kubíne.

Aj napriek svojej veselej povahe, Srb si nepožil dlho, ale vo veku 25 rokov podľahol španielskej chrípke, na ktorú v tom čase umrelo, ako sa odhaduje, 20 až 50 miliónov ľudí. Umrel 17. januára 1918 v Dolnom Kubíne a pochovaný je na cintoríne, ktorý nazývajú Mokraď. O jeho hrob sa stará jedna slovenská rodina z Mokradi až do dnes.

„Škoda, že už nežijú ľudia, ktorí by si ho pamätali. My vieme len málo z rozprávania mojej starkej, ktorá mala tiež iba sprostredkovanú informáciu od Žofie Juríkovej, ktorá jej zverila starostlivosť o hrob,“ hovorí Darina Jurášová z Dolného Kubína. „Moja stará mama spomínala, že zomrel na španielsku chrípku, chodieval hrávať na harmonike na muziku v Mokradi. Okolo jeho hrobu bola pôvodne aj kovová ohrádka, tá sa časom rozpadla. Moja starká tam potom dala kovový kríž. Viac bohužiaľ nevieme. Nech odpočíva v pokoji…“

Okrem otca a matky mal sestru Desanku (1905-1981), vydatú Stojanovićovú, ktorá má dcéru Radmilu a synov Radmila a Predraga. Stojanovićovci, ktorí žijú v Kragujevci hovoria, že voľakedy bola silná tradícia postaviť náhrobný pomník padlým vojakov, aj vtedy, keď sa nevedelo, kde vojak padol alebo umrel ďaleko od rodiska. „Sú to v najväčšej miere tzv. krajputaši (pomníky vedľa ciest). Aj môjmu ujovi Isaijovi rodičia urobili pomník v rodnej dedine Veľké Krčmáre,“ vysvetľuje Isaijov synovec Predrag Stojanović.

Rodokmeň Petrovićovcov pokračujú rodiny jeho strýca Živadina, ktoré žijú vo Veľkých Krčmároch.

Prvá svetová vojna a srbské vojsko

Prvá svetová vojna (1914 -1918) alebo v dejinách ľudstva známa ako Veľká vojna bola najväčším konfliktom v dovtedajších dejinách ľudstva. Príčinou vojny bolo súperenie európskych veľmocí o politickú a ekonomickú domináciu v Európe. Priamym dôvodom bol atentát v Sarajeve, ku ktorému prišlo 28. júna 1914, keď príslušník revolučnej organizácie Mladá Bosna, Gavrilo Princip, inak Srb z Bosny, zavraždil nástupcu rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda. O mesiac neskoršie Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, ktoré predtým obvinili, že zorganizovalo atentát. A tak to začalo. Vojna čoskoro prerástla do svetovo ozbrojenej zrážky.

„Počas prvého vojnového roku 1914, Srbské vojsko za veľkých obetí dosiahlo významné víťazstvá v bitkách na Ceri (august 1914), Drine, Gučeve, Mačkovom kameni a na Kolubare (december 1914),“ pripomína dejinár Jaroslav Miklovic. „Avšak, začiatkom roku 1915 v Srbsku vypukla epidémia škvrnitého týfusu , ktorá si vyžiadala viac ako 100 000 obetí (5-krát viacej ako v Cerskej bitke). V októbri 1915 silnejšie rakúsko-uhorské, nemecké a bulharské jednotky zaútočili na Srbsko, z troch strán.“

Srbská vláda sa však nemienila vzdať, rozhodla sa pokračovať v boji, bez ohľadu na obete. Vyčerpané srbské vojsko sa snažilo vyraziť k Vardarskej kotline a ďalej k Solúnu, ale tu na nich zaútočili Bulhari. Srbi boli prinútení ustupovať cez neschodné albánske vrchy k moru a potom ďalej na ostrov Korfu. Ustupoval celý štátny aparát, vojsko, civilisti. Na jar roku 1916 zotavená srbská armáda zložená zo 150 000 vojakov, vyzbrojená novou zbraňou a pod velením Petra Bojovića sa presunula na solúnsky front, kde spolu z britskými a francúzskymi jednotkami vytvorili solúnsky front.

„Na rozhodujúcu bitku sa čakalo až do 15. septembra 1918,“ pripomína Miklovic. „Vtedy prišlo k prelomu frontu a srbské vojsko nemohol už nikto zastaviť. Do 1. novembra bolo oslobodené celé Srbsko. Počas vojny Srbsko malo veľké straty. Zahynulo okolo 1 250 000 alebo 30% percent predvojnového obyvateľstva. Takmer každý druhý mužský obyvateľ Srbska vo veku 17 – 60 rokov padol vo vojne , alebo zomrel na následky.“

Spomienka na Isaija ako duchovný monument slovensko-srbskej vzájomnosti

V príbehu srbského vojaka Isaija Petrovića dominuje motív ľudskosti. Je o osude „malého“ človeka, o ktorom sa sotva v dejinách bude písať ako o hrdinovi a ktorí predsa má veľký podiel na víťazstve. Pre dejiny ľudstva je ona o to významnejšia, lebo sa v nej prepojila myšlienka slovanstva a slovensko-srbskej vzájomnosti.

Táto sa zvlášť v plnej miere prejavila na sklonku Prvej svetovej vojny, začiatkom júna 1918, keď sa v Kragujevci vzbúrili slovenskí vojaci, prislúchajúci 71. trenčianskemu pešiemu pluku rakúsko-uhorského vojska. Štyridsať štyria z nich sa nikdy nevrátili na rodnú slovenskú hruď, lebo ich za trest vzbury zastrelili na Stanovljanskom poli v Kragujevci. Storočnica tejto ľudskosti bude o rok…

Aká to hra osudu?! Hrobku strieľaných slovenských vojakov v Kragujevci opatrovali a opatrujú Srbi, a hrobku Isaija zvaného Srb navštevuje slovenská rodina. To je ten duchovný monument slovensko-srbskej vzájomnosti.

Fotografie použité v tomto článku sú z archívu spolubesedníkov, okrem fotografie znázorňujúcej Prvú svetovú vojnu, ktorá je z archívu Národnej knižnice RS.