Kultúra iná

Smiech cez slzy: Párišova divadelná provokácia v Pivnici skúma identitu

Režisér Cyril Páriš Bodočan sa v najnovšej inscenácii pivnických divadelných ochotníkov Milášik, ktorá premiérovala pred niekoľkými dňami v Pivnici, púšťa do hlbokých vôd ľudskej identity a obetí, ktoré prinášame v honbe za svojimi snami. V našom rozhovore sa ponoríme do jeho umeleckého sveta, kde sa prelínajú groteska, humor a hlboké zamyslenie.

Divadelná predloha Milášik, ktorú ste s pivnickými divadelnými ochotníkmi pretavili do predstavenia, pracuje s prvkami absurdity a grotesky. Prečo práve tieto prvky?

C.P.Bodočan: S týmito situáciami pracujem kvôli tomu, pretože mám veľmi rád shakespearovský princíp, keď sa v tragédii nachádza kus komédie a naopak, v komédii tragické prvky, takže taký smiech cez slzy. Mám blízko k satire, groteske, humoru, ale k takému o trošičku vyššiemu. A zase pri predstavení mám rád, keď si divák môže povedať, alebo si môže vybrať, že buď sa len zasmeje, alebo sa aj zamyslí. Vo väčšine máme v publiku dve skupiny ľudí: jedni, ktorí sa smejú a druhí, ktorí sú ticho. Je to možnosť výberu pre diváka, aby si vedel vybrať, aby sa mu ponúkla, samozrejme nie odpoveď, ale otázka.

Inšpiráciou pre našu inscenáciu bola Petrova Karvašova predloha „Nebo-peklo“. Vlastne, už dávnejšie som videl film „Otec“ s Anthonym Hopkinsom a napadlo mi, že by bolo zaujímavé spracovať podobnú tému na javisku. Chýbala mi však vhodná predloha a keďže sám nepíšem, myšlienku som zavrhol. Keď si Divadlo Janka Čemana v Pivnici vyžiadalo komédiu, rozhodol som sa prehľadať našu rozsiahlu zbierku divadelných hier. Hľadal som niečo pre osemčlenné obsadenie a nakoniec som si vybral niekoľko predlôh na domáce čítanie. Medzi nimi bola aj veselohra „Nebo, peklo“, ktorej originalita ma okamžite zaujala. Pri čítaní som si uvedomil, že je to presne to, čo som hľadal. Karvašova hĺbka spočíva v nadčasovosti textu – nepísal o konkrétnej dobe, ale o univerzálnych ľudských vlastnostiach a vzťahoch. Tieto témy sú aktuálne v každej dobe, pretože ľudia sa v podstate nemenia. Do inscenácie sme zakomponovali aj tvorbu Jána Salčáka ako poctu tomuto autorovi. Všetky tieto prvky spolu prekvapivo dobre fungovali.

Navyše som v texte objavil aj istý politický podtext, ktorý odkazuje na staré a nové Srbsko – tému, o ktorej mnohí ani nevedia. Groteska a humor v inscenácii nevznikali zámerne, ale vyplynuli zo situácií v texte a mojej fantázie. Celkovo sa nám podarilo vytvoriť zaujímavé a podnetné dielo, ktoré v sebe nesie viacero vrstiev a posolstiev.

Vzťah matky a dcér je v hre kľúčový, zároveň plný napätia a nepochopenia. Aké je posolstvo tohto vzťahu – je to naša realita, takétovzťahy medzi rodičmi?

C.P.Bodočan: Toto prepojenie Karvaš v predlohe nerozoberal, je to môj autorský doplnok. Je to inšpirácia na ústredný motív z filmu „Otec“, ktorý sa prepája s otázkou identity. Táto otázka je v inscenácii kľúčová a úzko súvisí aj s otázkou, čo sme ochotní obetovať pre vzťahy.

Identita je komplexný pojem a možno aj posolstvo pre našu spoločnosť. Prepojil by som to s myšlienkou z rozprávky „O troch grošoch“ – to, čo dostaneme, vraciame späť. Je to ako uzavretý kruh, kde rodič odovzdáva dieťaťu to, čo neskôr môže od neho očakávať.

Každý divák si v inscenácii môže nájsť niečo iné. Karvašov text ponúka množstvo vtipných situácií, dramatických vzťahov a priestor pre vlastnú interpretáciu. Páči sa mi myšlienka, že divák sleduje predstavenie ako keby čítal knihu, kde si musí niektoré veci dotvoriť vlastnou fantáziou. Dúfam, že sa nám podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá diváka zaujme, pobaví a možno ho aj podnieti k zamysleniu.

Spomínate fantáziu a moja ďalšia otázka sa týka práve snových a fantastických prvkov a vlastne postavy Vincenta.

C.P.Bodočan: Vincent je Karvašom daný ako Faustov princíp, ktorý je prítomný v germánskej kultúre alebo historicky v rámci Rakúsko-Uhorska v diele Imre Madácha:  Tragédia človeka. V obidvoch dielach je princíp veľmi podobný, ba priam identický: čo dokážeme obetovať? Je to konflikt medzi umeleckou integritou a túžbou po uznaní resp. úspechu čo niektorých z nás prenasleduje. Rovnako ako postavy v týchto dielach, aj umelci dnes čelia pokušeniu „zapredať sa“ výmenou za rýchlu slávu.

Postavu Vincenta vnímam ako symbol konzumného spôsobu života, ktorý uprednostňuje okamžité uspokojenie pred trvalou hodnotou. Mnohí umelci žijú a tvoria v chudobe a uznanie si získajú až po smrti. Otázka „nechám sa, nenechám sa?“ naznačuje vnútorný boj, ktorému čelia umelci asi od nepamäti.  My dnes žijeme v tej rýchlej dobe a všetko chceme hneď. My chceme byť hneď slávni, ale na to si treba počkať, ak vôbec. Na to, na to treba čas. Mnohí umelci, aj na Slovensku ich je dosť, rýchlo dosiahli slávu, ale nedokázali ju zvládnuť a skončili na psychiatrii.  

Prečo by sme mali stále pátrať po identite a po pravde?

C.P.Bodočan: Otázka „prečo“ by mala byť až druhoradá. Primárnou otázkou pre mňa je skôr „kto sme?“ – teda otázka našej vnútornej identity. Najprv musíme zistiť, kto sme, a až potom môžeme uvažovať o tom, ako sa chceme začleniť do spoločnosti, či už pozitívne alebo negatívne. Každý neúspech, odpor či chyba nás posúvajú vpred, ako sa hovorí v divadelníctve: „Ďakuj za chybu, len tá ťa posunie vpred.“

V dnešnej dobe, keď sa mení politické a spoločenské dianie v Európe, je otázka identity či pravdy ešte pálčivejšia. Divadlo a umenie všeobecne nám môžu pomôcť pri tomto hľadaní.

Prioritným poslaním umenia je podľa mňa zbaviť nás strachu. Až keď sa prestaneme báť, môžeme objaviť niečo nové čo ma môže obohatiť a posunúť vpred. Je to o prekonaní prirodzeného odporu a strachu, ktorý často pramení z našich skúseností a predsudkov.

Aký je váš názor na posolstvo divadeljnej hry o cene úspechu a o tom, čo sme ochotní obetovať pre dosiahnutie svojich cieľov?

C.P.Bodočan:  Umenie je hlboko prepojené s naším žitím. Učíme deti, aby po páde vstali a skúsili to znova. Učíme sa od ostatných preto aby sme my mohli učiť iných. Naše úspechy či neúspechy si pripomíname aj prostredníctvom umenia – aby sme nezabudli. Umenie má mnoho pridaných hodnôt.  

Obeta? Čo môže byť väčšou obetou než stráviť 240 hodín v aute, aby si mohol robiť to, čo ťa napĺňa? Ale nejde len o čas strávený cestovaním. Najväčšou obetou je podľa mňa to, čo odlišuje profesionálneho umelca od amatérskeho. Profesionál musí – amatér môže.

Veľmi si vážim ľudí, ktorí odpracujú 8 hodín v práci ďalšie 4 na poli a po tom všetkom prídu odrobiť ďalších pár hodín do divadla. To je ten najväčší dar – vedieť sa obetovať pre umenie a zároveň ním obdarúvať ostatných. Je to dar ducha. A to je aj pre mňa inšpiráciou.

Predloha asociuje na niektoré prvky a situácie v komunite vojvodinských Slovákov.

C.P.Bodočan: Samotná otázka identity má ešte hlbší význam, pretože zahŕňa viacero aspektov. Ide nielen o zachovanie jazyka, ale aj o regionálnu identitu a ďalšie prvky prítomné v komunite Slovákov. Toto predstavenie je provokáciou, ktorá kladie otázku, ako sa chceme ako spoločnosť posunúť ďalej. Každý divák si musí sám dotvoriť odpoveď na otázku, k čomu táto provokácia smeruje.

Foto: TIANA KOLAROVÁ

O autorovi/ke & O autoru/ki

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.