Sonja Ďuríková Harris životné šťastie našla v Amerike, na Srbsko však nezabúda

Sonja Ďuríková Harris z Pennsylvánie, ktorá vyrastala v malej báčskej dedine Laliť, pred vyše desiatimi rokmi svoje šťastie našla v Amerike. Nie náhodou, ale silou vôle, presvedčenia a energie, pretože už počas svojho prvého trojmesačného pobytu v Amerike v rámci Work&Travel programu si uvedomila, že domov nie je nutne tam, kde si sa narodil, ale tam, kde sa dobre cítiš.

„Všímam si ľudí v Srbsku, zvlášť mladých ľudí. Na ich tvárach vidím bezvládnosť, depresiu, nezáujem a apatiu. Viem, že je ťažká situácia, nieto pracovných miest, ekonomická situácia nie je závideniahodná, a preto im chcem odkázať: skúste odísť von, do zahraničia hocikde. Prídite do Ameriky. Ak sa vám nepáči, vráťte sa domov, ale skúste, vykročte do sveta a za svojim šťastím, ak ho nemôžete nájsť v Srbsku,“ hovorí Sonja Ďuríková Harris hneď na začiatku nášho prvého rozhovoru po takmer tridsiatich rokoch, keď sme sa vďaka rubriky Detský kútik v slovenskom týdženníku Hlas ľudu zoznámili a zoči-voči stretli na niekoľko minút stretli pred kulpínskym kostolom.

Od nášho kulpínskeho stretnutia veľa vody pretieklo Dunajom. Sonju život odviedol na iný kontinent, kde je úspešná odborníčka v oblasti digitálneho marketingu, ale nezabúda na svoje rodisko.

„Mojou túžbou je, aby som raz prišla do Srbska a zorganizovala dielňu alebo seminár, či stretnutie s ľuďmi, ktorí chcú prísť do Ameriky,“ hovorí ona. „Zvlášť osemnásťročných chcem posmeliť, aby prišli do Ameriky. Aby videli iný svet, a aby sa na základe vlastnej skúsenosti rozhodli, kde sú naozaj doma. Keby mne vtedy mal kto povedať, posmeliť, aby som to urobila ako osemnásťročná, keď sa človek ľahšie rozhoduje risknúť, keď ľahšie vycestuje, pretože nemá iné záväzky a zodpovednosť (prácu, rodinu, a pod.), tak som v Amerike už naozaj dávno,“ zdôveruje sa naša spolubesedníčka.

Mojou túžbou je, aby som raz prišla do Srbska a zorganizovala dielňu alebo seminár, či stretnutie s ľuďmi, ktorí chcú prísť do Ameriky.

„Bez podpory rodiny a najbližších, do Ameriky som prišla ako 25-ročná. A to iba preto, že som si myslela, že je pre mňa, dievčinu z dediny, Amerika nedosiahnuteľná. To vôbec nie je pravda! Do Ameriky môže prísť každy. Len sa musí osmeliť,“ pokračuje Sonja, ktorá, podľa vlastných slov, nebola šťastná v Srbsku.

Svoje šťastie Sonja Ďuríková Harris našla v Amerike:

„Preto chcem odkázať mladým – vycestujte do Ameriky, Anglicka, Kanady, kdekoľvek. Prídite, skúste, ak sa vám nepáči, vráťte sa. Ak sa vám páči, zostaňte. Ale urobte niečo, nestojte v mieste. Verte v seba! Všetko je možné, ak máš veríš v seba.“

Sonjina cesta do Ameriky nebola ustlatá z ruží

Sonja Ďuríková Harris, ktorá teraz žije v Pensylvánii, po ukončení strednej školy v Novom Sade (účtovníctvo) veľmi túžila po odchode na štúdia, podobne ako jej rovesníci. „Chcela som ísť študovať, avšak nemohla som si to dovoliť,“ spomína si Sonja. „Neodišla som študovať a tak som celý rok bola doma, v Laliti. Po roku som rodičom povedala, že sa sťahujem do Nového Sadu. Ikeď rodičia so mnou nesúhlasili, predsa som odišla a našla som si robotu v obchode.“

V tom období už o štvrtej ráno musela vyštartovať z bytu, zmeniť dva mestské autobusy, aby nezmeškala do práce. Ale na pracovisku bola nešťastná.

„Moji zamestnávatelia mi povedali, že neviem ani len jablká vyskladať,“ Sonja sa smeje, kým rozpráva o tej situácii. „Takže som odtiaľ odišla, a našla si ďalšiu prácu v oblasti predaja marketnigových ponúk. Neskoršie som opäť vystriedala pracovisko, kedy som sa zamestnala v jednom novosadskom butiku, kde sa mi darilo. Po roku som sa stála šéfku zmeny, dokonca som v Belehrade, kde majiteľ tiež mal butiky, viedla tréning pre druhé predavačky.“

V tom roku sa Sonja zapísala na Vyššiu podnikateľskú školu – smer financie a účtovníctvo v Novom Sade, čo rodičom premlčala.

„Dostala som sa na rozpočet, a moji rodičia zostali viacnásobne šokovaní: že som zložila prijímačky na fakultu, že som sa zapísala na fakultu, že mám vlastné peniaze na prenájom bytu a stravovanie. Po celý čas počas štúdia mi pomáhal aj majiteľ butiku, správal sa ku mne ako otec, podobne ako aj jeho maželka, aj matka.“

Prvé rande s Amerikou prinieslo aj druhé. Osudové.

Do Ameriky sa zaľúbila na prvý pohľad, keď v lete 2007 so spolubývajúcou, kamarátkou, ktorá študovala na právnickej fakulte, v rámci programu Work&Travel odišla do Ameriky. „Amerika ma ohúrila! Bola som v skupine, ktorú tvorilo 17 mladých ľudí, ktorá robila v McDonalad’s-e, zarábali sme, učili sme sa angličtinu, zabávali,“ hovorí Sonja, ktorá si v Amerike založila aj vlastnú rodinu.

„Keď som sa po troch mesiacoch vrátila z Ameriky domov, vedela som, že tam chcem ísť študovať. Napísala som dopis americkej fakulte Norwalk community college, že chcem u nich študovať účtovníctvo, a ihneď dostala odpoveď: My ťa chceme, ale potrebujeme tieto dokumenty. – A to bol celý zoznam potrebných dokladov a papierov, a ja som ich ako blázon začala zháňať.“

V januári 2008 opäť vkročila na americkú pôdu. Teraz už na pôdu svojho nového domova, ikeď to možno vtedy ani len netušila.

„Všetko bolo dobre, keď som zletela na letisko a odišla do mesta Darien. Iba…“, pokračuje v príbehu naša spolubesedníčka. „Iba som nemala peniaze, ani ubytovanie, ani robotu, a rodičom som povedala, že mám všetko. Prechádzala som sa po meste a stretla som bezdomovca, ktorý si odo mňa pýtal dolár. Dolár som mu dala a povedala som mu: Nech sa páči dolár. Ale musím vám niečo povedať. Aj ja som bezdomovkyňa.“

Prechádzala som sa po meste a stretla som bezdomovca, ktorý si odo mňa pýtal dolár, že je bezdomovec. Dolár som mu dala a povedala som mu: Nech sa páči dolár. Ale musím vám niečo povedať. Aj ja som bezdomovkyňa.

Potom si spomenula na jednu známu zo Srbska, s ktorou sa zoznámila počas amerického leta. Známa robila opérku v Amerike, a pozvala Sonju, aj jej dvoch kamarátov, s ktorými do Ameriky prišla, na desať dní do domu, v ktorom pracovala a žila, keďže jej hostitelia boli na dovolenke.

„U nej sme strávili desať dní, ale tu sa jej podpora nekončí, pretože nám po desiatich dňoch ponúkla robotu v jednom country klube, ktorý nám poskytol aj ubytovanie, aj stravovanie, teda všetko čo sme potrebovali.“

Neradím to nikomu, to je riziko, ale som mala takú voľu, silu a vieru, že som tak urobila. Ale ja som mala stav, že tam chcem byť a že to možno znamená, že budem aj na ulici, aj že budem musieť robiť takmer čokoľvek, ale držalo ma nad vodou to, že som chcela byť v Amerike.

Tak Sonja začína robiť, paralelne s robotou aj študuje. A to ostošesť študuje, robí na sebe, z dňa na deň vylepšuje svoju angličtinu. Na fakulte sa dostáva medzi top študentov, pretože má veľkú motiváciu: chce som sa stať predsedníčkou Phi Theta Kappa na pôde koledžu.

„Keď som v študentskej službe povedala, že chcem byť predsedníčkou Phi Theta Kappa, povedali mi, že musím byť najlepšia študnetka, musím byť populárna, musia ma mať všetci radi, a ja som ešte viacej začala robiť na sebe,“ objasňuje naša spolubesedníčka. „Učila som sa ako predsedovia kráčajú, ako podávajú ruku, ako držia bradu. Proste všetko. Moji konkurenti si robili veľké kampane, keďže mali veľa kamarátov, ktorí im v tom pomáhali, a ja som bola takmer sama. Ale mojom prejave na záverečnej volebnej slávnosti, stala som sa regionálnou predsedníčkou New England Phi Theta Kappa, k čomu patrí 58 koledžov z 5-tich štátov.“

Darienský country klub sa stal pre Sonju osudovým. Na pracovisku sa totiž zoznámila s frajerom Tylerom, ktorý tam hrával golf a ona robila v reštaurácii. Teraz je to jej manžel. „Po ukončení štúdií sme sa zobrali a ja som sa zamestnala v banke,“ hovorí a v očiach jej vidno lesk lásky. „Vieš, život je ozaj zázrak, aj sila vôle, pretože keď som pred 11-timi rokmi prišla do Darienu, neveľkého, ale veľmi bohatého mesta, keďže tu žije veľa miliónerov, v strede mesta som zastala a videla som jednu veľkú banku a povedala som si: Tu raz budem robiť! Tak sa aj stalo. Práve tá banka bola moja prvým pracoviskom po ukončení koledžu.“

Po určitom čase stredobodom jej pozornosti začínajú byť blogy, sociálne siete, digitálny marketing.

„Keď som robila v banke, začala som písať blog o materstve, s receptami a na tému výmeny oblečenia pre bábätká, pretože som v tom čase bola tehotná s prvým synom. Keďže ma čoraz viacej lákalo blogerstvo a spoločenské siete, odišla som aj na konferenciu venovanej marketingu marketingu na spoločenských sieťach, čo sa mi veľmi zapáčilo. Na konferencii som sedela vo VIP lóži, komunikovala s hlavnými prednášateľmi, ktorí mi nesebecky poradili, zdarma ponúkli softvéry a stratégie. Tu sa začína aj môj podnikateľský príbeh. Po tejto konferencii som sa rozhodla, že si založim digitálnu marketingovú agentúru. Písal sa rok 2015, keď vznikla moja agentúra Social Sonja Media, do ktorej sa neskoršie zapojil aj môj manžel, ktorý predtým robil finančného riaditeľa v kompánii Merryl Edge.

K transformácii sa môže prísť, ak spoznáš seba

Každý človek sa môže zmeniť, ak po tom túži. Sonja Ďuríková Harris tiež túžila po zmene, lebo dlho v sebe cítila, že i napriek veľkej motivácii, niečo ju brzdí, aby si vychutnávala život naplno. „Aby človek mohol rásť a rozvíjať sa, musí najprv spoznať samého seba. Sebaspoznávanie predchádza osobnému rastu,“ hovorí zo skúsenosti Sonja.

„Ja som si dlho sebe pripisovala mnohé negatívne veci, ktoré sa mi stávali v živote. Dlho som si myslela, že som ja vinná za to, že som ich ja zapríčinila, ale akonáhle som začala spoznávať seba, pochopila som, že v živote to inak beží. Že si musíme byť vedomí, ktorej skupine ľudí prislúchame, kde sa cítime dobre. Odvtedy, kedykoľvek mám v živote problém, zamyslím sa nad tým, ktorej skupine prislúcham, kde mám hľadať radu, podporu, pomoc,“ mieni naša spolubesedníčka.

Sebaspoznanie je dôležité aj pre rast v biznise, mieni Sonja.

„Aj v biznise som sa musela zamyslieť nad tým, kam patrím, lebo všetky moje kamarátky podnikateľky neuveriteľne rástli, a ja nie. Dlho mi trvalo, kým som pochopila prečo, a ako sebe pomôcť. Podstata bola v tom, že všetky ony boli nevydaté, bez manžela a detí, a mohli celý svoj čas venovať na rozvoj biznisu,“ vysvetľuje ona. „Keď som už bola zúfalá, že sa mne nedarí tak ako iným, v tej chvili mi svitlo: ja patrím do inej skupiny, ktorú činia ženy podnikateľky, s rodinami, s deťmi, a že v mojom prípade je v poriadku dať si viacej času na rozvoj.“

Sebaspoznávanie je dôležitým aspektom v Sonjinom živote, pravdepodobne ako je to v prípade mnohých ľudí, ba dokonca väčšiny.

„Sebaspoznanie je dôležité v mojom živote, lebo keď neviem, kam patrím a kto som, potom mám stres a traumu. Ale keď viem, že ja som mama, manželka, podnikateľka, viem, že si musím nájsť svoju skupinu, do ktorej ako taká patrím. A našla som ju! To je skupina mám, ktoré sú vydaté s dvomi, tromi, štyrmi deťmi, a s vlastným biznisom. To je adresa, na ktorej hľadám, aj dostávam podporu, pomoc, radu. Tam som svoja.“