Sprievodca na bicyklový rodinný výlet po piatich krajinách – príklad rodiny Sandićovej z Kovačice

Namiesto pri mori, strávili Sandićovci minulé letné prázdniny na bicykloch – z Kovačice do 1.300 km vzdialeného švajčiarskeho mesta Magadino. Biljana, Dragan a tri dievčatá: Teodora, Sofia a Iskra sa s nami podelili o to, čo sa na tejto ceste naučili.

Krok prvý: prísť s bláznivým nápadom

Rodinná dovolenka je spravidla letná alebo zimná. Medzi tým rodičia pracujú, deti chodia do školy. Rodinný život existuje, ale zredukovaný je na rutinu, a v dennom programe nie je veľa oscilácií. Táto rodina sa uvedenému rozhodla zastať do cesty.

„Chceli sme niečo nové, niečo náročnejšie, kde by sme mohli všetci ešte trochu rásť, naučiť sa niečo nové,“ začína svoj príbeh Ljiljana Sandićová.

S Draganom sa spoznali v skautskej organizácii, ktorej členmi sú dodnes. Vedomosti, ktoré získali ako skauti, ako aj láska k prírode, ktorú odovzdávajú svojim dievčatám, im pomohli rozhodnúť sa pre túto cestu ešte ľahšie. Rodinná firma im umožnila flexibilitu.

@storytellerrs ☝🏼Šta Vas pokreće u životu? Ljubav ili strah? 🚲🗺️ #fyp #fypシ #foryoupage #foryou #Vojvodina #viral #balkantiktok #srbija #srbijatiktok #priroda #zdravlje #biciklizam #bycicle #porodicaa #family #nature ♬ Bright, fun, fast-paced happy songs – ON THE SOFA STUDIO† (rio-ra-tio)

Pozvánka zo Švajčiarska bola odoslaná ešte pred nešťastnou pandémiou. Babička Milka zavolala znova, tentoraz po prekonaní tej agónie, a pár mesiacov pred minuloročnými prázdninami.

„Manžel v rozhovore s ňou spomenul, že nevieme, ako sa tam dostaneme, kedy ona zo žartu povedala, že máme prísť na bicykloch. A to mu stačilo,“ hovorí nám cez smiech Biljana.

Krok druhý: s plánmi to neprehnať

Keď sa o pláne dopočula, najstaršia Teodora bola najskôr vydesená, potom bola proti. Hovorí, že nemá rada zmeny, a nerada vystupuje zo svojej komfortnej zóny. Bolo pre ňu ťažké aj to, že v to leto nepôjde k moru. Avšak po všetkom, tiež po „ustlaní“ dojmov, je však šťastná, že sa na výlet vybrala, pretože spoznala nové kamarátky, s ktorými je dodnes v kontakte.

Mladšia Sofia, podľa vzoru svojej sestry, tiež nechcela ísť, ale rozmyslela si to, lebo vedela, že sa naučí niečo nové, a bude fyzicky aktívnejšia. Má rada pobyt v prírode.

„Príprava bola závratne rýchla,“ hovorí mama Biljana. Rozhodli sa koncom júna, a akékoľvek odročenie by bolo riskantné pre Sofiin a Teodorin začiatok školského roku.

Väčšinu vybavenia už mali, pretože podobné, menej náročné exkurzie praktizovali už predtým, takže do tohto veľa neinvestovali. Štyri bicykle so sedlovými taškami, kde si každý niesol svoj náklad, príves pre Iskru a príves na bežné vybavenie – a v ňom dva stany, tiež nejaké vybavenie na prípravu jedla. Karavan Sandićovcov bol pripravený otáčať pedále piatimi krajinami.

Krok tretí: prekážky ako neoddeliteľná súčasť cesty

Rodina Sandićová mala začiatok, stanovila si cieľ, a cestou bude premýšľať o tom, čo bude uprostred. Plán bol prejsť 30 až 50 km za deň, čo nebolo možné bez fyzickej prípravy. Boli dni, keď precestovali len 10, a raz za deň prešli až 64 km.

„Musím priznať, že to bolo pre mňa na začiatku dôležité. Neustále som premýšľala nad tým, ako sa dostaneme k cieľu, ak každý deň nesplníme úlohu, ktorú sme si stanovili,“ delí sa s nami o svoje minulé obavy Biljana. Manžel jej pripomínal, že do cieľa nemusia vôbec doraziť, ale si majú užívať každý kilometer, ktorý s deťmi prejdú.

Prítomnosťou v prítomnosti, užívaním si okamihu sa bojuje proti úzkosti z niektorých problémov v budúcnosti, ktoré sa väčšinou aj ne(u)dejú. A aj keď sa stanú, naše obavy sú len zriedka užitočné.

Prvá veľká prekážka na nešťastie a šťastie, sa stala už na druhý deň. Biljana rozpráva, čo sa stalo.

Sto kilometrov od domova s pokazeným bicyklom a prívesom našla rodina úkryt neďaleko čerpacej stanice. Porucha bola neopraviteľná, a cesta domov po varovnej búrke jediná logická voľba. Dragan bol však neoblomný. Pokazený bicykel vrátili do Kovačice, odkiaľ im kamaráti doručili náhradný, ktorý nebol určený na dlhé cesty, no ktorého kolesá sa predsa otáčajú.

„Som na seba veľmi hrdá, že som to s takým bicyklom dotiahla až do cieľa. Už by som s takým bicyklom nešla, naozaj,“ povedala s úsmevom Biljana, a dodala, že to bol moment, keď si uvedomila, že cesta môže vždy pokračovať, ak chcú, a so zdrojmi, ktorými disponujú. Uvedomovala si, že je to jedinečná životná príležitosť.

Krok štvrtý: dovoliť si spoľahnúť sa na iných ľudí

Sandićovci neboli v tejto výzve sami. Ďaleko od toho! Od priateľov a známych dostávali slová znepokojenia a podpory. A od úplne neznámych ľudí: jedlo, ubytovanie, práčovňu, kúpeľňu, šálku vrúcneho rozhovoru. Zoznam ľudí, ktorí im pomohli, je dlhý ako cesta, po ktorej prešli.

„Dobro je všade vôkol. Len človek by mal rozmýšľať takto,“ hovorí Biljana.

Tak si teda raz, v deň keď Chorvátsko oslavuje Deň víťazstva a vďačnosti za vlasť a Deň chorvátskych obrancov, rozložili tábor na dvore školy v Gradine, vedľa Virovitice. Biljana v tú noc nespala, no strach bol výsledkom mediálneho zveličovania. Ani v tú noc sa im nič zlé nestalo, tiež nie počas celých 400 km touto krajinou, práve naopak.

„Ľudia sú vo všeobecnosti veľmi dobrí. Krásne veci, ktoré sa v živote dejú, sa vôbec nepropagujú,“ všíma si Biljana, a dodáva, že kvôli tomu ľudia vidia len temné veci, a uzatvárajú sa do seba.

CESTOVANIE RODINY SANDIĆOVEJ

Krok piaty: učiť sa o svete vôkol seba a o tom vo svojom vnútri

„Svet je veľmi krásne mesto,“ je jedna z lekcií, ktorú sa Biljana na tejto ceste naučila. Hovorí, že takéto cestovanie je skutočným požehnaním nielen pre rodinu, ale aj pre každého jednotlivca, ktorý sa takto rozhodne cestovať. „Darmo nám je celé trénovanie mysle, ak netrénujeme srdce. Toto je spôsob, aký poznám,“ zdieľa svoje pocity s nami spolubesedníčka Storytellera.

Za 40 dní so všetkým, čo potrebujú v sedlových taškách, sa Sandićovci naučili ako naozaj málo stačí k šťastiu. Pripomenulo im to, aby boli vďační za každodenné pohodlie – akým je posteľ, sporák, sprchový kút. Opustenie ich komfortnej zóny posunulo ich zameranie z materiálnych vecí na vytváranie spomienok.

„Jazdíme po veľmi pekne upravenej cestičke pre cyklistov. Vidíme drevený plot a cez cestu lúku plnú divých kvetov. Cítime tie vône, vidíme tie farby prírody, a uvedomujeme si, že sme v okamihu – ani pozadu, ani vpred. Cítime ten vzduch. Sme tu s našimi najbližšími, a už len preto sme šťastní,“ spomína Biljana.

Okrem iného sa stretla aj so strachom. Pochopila, že sa mu nedá vyhnúť, ale že sa môže naň zvyknúť. Môže sa ovládať, ale aj to, čo mu dovolíme s nami robiť, a ako veľmi mu dovolíme, aby nás ovládal.

„Dostala som veľmi krásnu správu z jedného intímneho rozhovoru so sebou, kedy som si uvedomila, že na jednej strane stojí láska a na druhej strach. Čo dovolíme, aby nás viedlo, závisí výlučne od nás,“ uzatvára Biljana.