Stereotypy v médiách existujú tak dlho ako samotné médiá, domnieva sa Miroslav Gašpar, novinár Rádia Nový Sad. Imrich Fuhl, slovenský novinár z Maďarska a konateľ neziskovej spoločnosti SlovakUm, ktorá vydáva slovenský týždenník v Maďarsku Ľudové noviny, hovorí, že stereotypy v médiách sú pravým opakom toho, čo by mal robiť dobrý novinár. „Stereotypy svedčia skôr grafomanom,“ dodáva Fuhl.
„Médiá vytvárajú a šíria stereotypy jednak kvôli neznalosti alebo nedostatočného zasvätania do oblasti alebo sociálnej štruktúre (komunity), ktorej sa venujú, ale aj v dôsledku „lenivosti“ a nedostatku mediálnej iniciatívy zaoberať sa podrobnejšie a hlbšie sa ponoriť do problematiky. Prispieva k tomu aj konzumná spoločnosť, ktorá je založená na stereotypoch,“ konkrétne uvádza Miroslav Gašpar.
„To znamená, že niektorí kolegovia-novinári nevykonávajú dobre svoju robotu, sú povrchní, neprehĺbia sa do danej problematiky, odfajknú si povinnosti zvolením si tých najjednoduchších, najmenej náročných a vlastne najlacnejších „riešení“ zjednodušujúcimi, až príliš zovšeobecňujúcimi, schematickými, najčastejšie neobjektívnymi a zaujatými výrokmi,“ presnejšie hovorí Imrich Fuhl.
Stereotypy sú všeobecné pozorovanie určitej skupiny ľudí, ktorej charakteristiky sa zovšeobecňujú a pre nich je charakteristické, že existuje ustálený názor, ktorý sa vzťahuje na celú skupinu.
„Podľa môjho názoru stereotypy vznikli práve z nejakého strachu zo stretnutia s iným, inakším, novým a odlišným a v tej chvíli keď bol priemerný človek vyhodený z pohodlia a musel začať myslieť mimo uškatuľkovaných názorov. To nechcel, a tak odmietol prijať niečo nové a hľadal si výhovorku pre svoje konanie, pričom obvinil niekoho iného,“ hovorí novinár Gašpar.
Ktoré stereotypy sú najviac zastúpené v mediách v Srbsku a ktoré v Maďarsku?
Podľa Miroslava Gašpara je mediálna klíma v Srbsku v tejto otázke veľmi plodná. „Samotná produkcia a prežitie stereotypov je akýmsi životným štýlom a je pre mňa ťažké predstaviť si ten náš (tým myslím širší mediálny priestor ako Srbsko) každodenný život bez stereotypov, zovšeobecňovania, podnecovania na zlé konanie a podobných vecí,“ hovorí a dodáva:
„Stále sú najprítomnejšie stereotypy, ktoré sa týkajú určitých spoločenstiev, národov a národností, takže máme o každom z nich ustálený názor, že sú také a také, a že jediné, čo môžu robiť, je variť, hrať, či tancovať. Nehovoriac o vážnejších veciach, v ktorých sa členovia celých komunít oslovujú nechutnými a nevhodnými výrazmi, bez akejkoľvek vyjadrenej túžby alebo potreby používať citlivý jazyk. Niektoré rany z minulosti sa nezahojili a sotva sa aj zahoja, pretože na to neexistuje politická vôľa, ktorá je v tomto procese rozhodujúca.“
Imrich Fuhl hovorí, že hoci nie je odborníkom na túto tému, stereotypy v médiách ho môžu nahnevať.
“Spomeniem napríklad degradujúce zobrazovanie nežnejšieho, vraj slabšieho /v skutočnosti možno práve silnejšieho/ pohlavia. Myslím na vyslovene tzv. sexistické urážky, ale aj oveľa prefíkanejšie „idylické“ obrazy s mamičkou v kuchyni („Však tam je jej miesto či nie?“) a oteckom pred telkou („Snáď si nikto nemyslí vážne, že aj hlava rodiny by sa mala zapojiť do domácich prác?“),” hovorí náš spolubesedník z Maďarska a dodáva:
“Stereotypy, žiaľ, kvitnú aj v súvislosti s národmi, čo my, ako predstavitelia národnostných menšín, prežívame oveľa citlivejšie než tzv. riadni občania väčšinovej spoločnosti.”
Na tento jav upozorňuje aj Miroslav Gašpar. „Veľmi dobre poznáme príklady stereotypov, že Čiernohorci sú leniví, Slováci sú pracovití, majú Tancuj, tancuj a robia dobre klobásu, Rómovia sú takí, Maďari sú takí.“
Podľa Gašpara by sa tento problém mal rozdeliť minimálne na dve časti – vzťah ostatných k určitej komunite a postoj členov samotnej komunity k sebe samej, ale aj k ostatným. „Nevidím dostatok energie a túžby v samotnom národnom spoločenstve zbaviť sa stereotypov, ktoré mu boli priradené. Keď hovoríme o tom, ako k tomu prispievajú médiá, aj samotné menšinové médiá sú priamymi aktérmi celého príbehu, pretože samy, najčastejšie nevedomky, vysielajú stereotypný obsah,“ uzatvára Gašpar.
Žiaľ, stereotypy prekvitajú aj vo vzťahu k národom, ktoré my ako predstavitelia národnostných menšín vnímame oveľa citlivejšie ako tzv. bežní občania väčšinovej spoločnosti.
Imrich Fuhl
Situácia v Maďarsku sa nelíši veľmi od situácie v Srbsku. Imrich Fuhl, slovenský novinár z Maďarska hovorí, že osobne ho najviac vyrušujú stereotypné vyhlásenia, ako napr. „vy ste zato dobrí Maďari“. Pravda, mnohým asi nie je jasný ani rozdiel medzi pojmami štátna príslušnosť a národnosť, horšie je, keď (napríklad politici) vedome zavádzajú: „Prijali sme vás… / Príkladne sa o vás staráme… / Asimilácia je prirodzená vec… / U nás sa ale majú tie menšiny… / Nevadí, že zabúdate svoj pôvodný materinský jazyk, hlavné je, že pekne spievate a tancujete…“ , hovorí Fuhl a dodáva:
„Škoda, ale nielen u nás, doma, ale aj v našej materskej krajine, na Slovensku často balamutia stereotypmi o nás. Napríklad tým, že nás chvália za našu vraj obdivuhodnú, maximálnu lojalitu voči štátu, v ktorom žijeme. Bez ohľadu nato, do akej miery je tento predpoklad skreslený, presne vieme, že myslia pritom stále na „svojich“ Maďarov na Slovensku. Ale potom prečo nás do toho vôbec pletú, prečo nie priamo s nimi si to vyjasnia, prečo nás používajú ako prostriedok? Sami o sebe nie sme dosť zaujímaví, musíme stále niečomu a tým aj niekomu slúžiť?”
Prečo je mediálna gramotnosť dôležitá?
„Mediálnu gramotnosť chápem ako ľudskú schopnosť vysielaný obsah, ktorého je v dnešnej dobe naozaj veľa, kriticky analyzovať a vnímať. Mediálna gramotnosť umožňuje človeku dávať do súvislosti veci, nie brať všetko tak, ako je to prezentované, ale vo svojej hlave si poskladať kocky a vytvoriť mozaiku témy, o ktorej sa hovorí,” uzatvára novinár Miroslav Gašpar.
Nie je v záujme žiadneho politických vrchností vzdelávanie a formovanie kritických postojov občanov, ktoré by spochybňovali ich rozhodnutia a riešenia.
Nie je v záujme žiadných politických vrchností vzdelávať a formovať kritické postoje občanov, ktorí potom spochybnia ich rozhodnutia a riešenia.
Miroslav Gašpar
„Preto je dobre spomenúť Cohenov názor, že sa v „médiách masového komunikovania nehovorí, čo si myslíme, ale o čom máme rozmýšľať“. Problém nastáva, keď nás médiá a ľudia, ktorí stoja za nimi, chcú naučiť, ako (ne) myslieť ”, hovorí Gašpar a pridáva:
Prečítajte aj text Treba písať viac o stereotypoch a porušovať ich, hovorí Iva Gajić, šéfredaktorka stránky „Univerzitetski odjek”
„Môžeme počúvať a zdôrazňovať význam mediálnej gramotnosti, ale nie je v záujme žiadných politických vrchností vzdelávať a formovať kritické postoje občanov, ktorí potom spochybnia ich rozhodnutia a riešenia. Problémom je tiež apatia a strach v našej spoločnosti, pocit, že ako jednotlivec nemôžete nič zmeniť. Preto mám dojem, že je mediálna gramotnosť ešte dôležitejšia.”
Projekt LABORATÓRIUM ZODPOVEDNEJ A TVORIVEJ ŽURNALISTIKY, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar