DÁvid Čapanda, mladý stolný tenisový talent zo Selenče, vyhráva turnaje po celom regióne a sníva o svetovej špičke, napriek obmedzeným zdrojom a nedostatočnej podpore.
Je málo turnajov, z ktorých sa Dávid Čapanda vracia s prázdnymi rukami. Vo svojom dome s hrdosťou stráži vyše 80 medailí a viac ako 70 pohárov. Dávid má 13 rokov a už polovicu života venuje stolnému tenisu.
„Milujem tento šport, užívam si, kým ho hrám,“ hovorí.
Do sveta stolného tenisu ho priviedol jeho otec, František Čapanda, cez ktorého ho tento šport prilákal.
„Trénoval som tento šport a stal som sa predsedom klubu. Preto som častejšie chodil na tréningy a bral so sebou aj Dávida. Mal štyri alebo päť rokov, keď sa do tohto športu zamiloval,“ spomína.
V Stolnotenisovom klube (STK) Selenča v Selenči vynikajú mladí športovci. Má síce malý počet členov, no nezaostáva za úspechmi početnejších klubov. Dávid je výnimočný tým, že nehrá podľa šablóny, hovorí František.
„Tréningy ho až tak nebavia, ale zápasy má rád,“ prezrádza.
„Trénujem od dvoch do štyroch hodín denne. Tak to musí byť,“ zmienil sa krátko Dávid.
Má plnú izbu ocenení a najradšej má zlaté poháre, ktoré si pred pár týždňami priniesol zo Sarajeva z Medzinárodného Gewo turnaja v kategórii juniorov a kadetov.
Jeho otec je najviac hrdý na európske ocenenia. Priority – však – musia byť.
„Dôležitejšie – ako to, aby priniesol medailu – je jeho správanie na turnaji: bez nervozity a športová prehra,“ podotýka.
Pravda, Dávid prehráva iba ojedinele.
Úspech si vyžaduje viac ako len úsilie
„Nasadenie a vytrvalosť spolu s talentom sú najdôležitejšie faktory úspešného športu. Okrem toho musí byť klub, v ktorom športovci trénujú, dobre organizovaný z hľadiska tréningových podmienok,“ hovorí Branko Đukić, špecialista na športovú analytiku z Pokrajinského ústavu pre šport a športovú medicínu.
Đukić je bývalým reprezentantom a teraz je trénerom a selektorom mužskej seniorskej reprezentácie Srbska v stolnom tenise. Vysvetľuje, že na vytvorenie šampiónov sú nevyhnutní aj kvalitní, ale aj motivovaní tréneri, tiež sparring partneri (z angl. sparring partner – súper na tréningu, pozn. red.), ktorí budú každý deň trénovať s mladými, potom spolupráca medzi klubmi a prítomnosť na tréningových sústredeniach v serióznejších stolnotenisových krajinách.
František hovorí, že jeho klub je dostatočne dobre vybavený. Je vďačný trénerke Nade Banjac, ktorá svoju prácu vykonáva špičkovo.
Avšak za možnosť, aby klub vôbec fungoval, ďakuje Zlatkovi Keslerovi, majstrovi sveta a Európy v stolnom tenise. Tento nositeľ až piatich paralympijských medailí, ktorý je pôvodom zo Selenče, vo veľkej miere finančne podporuje prácu STK Selenča.
Dávid patrí vo svojej kategórii medzi najlepších stolných tenistov v Európe.
Výstup na pódium pre víťazov na športový pokrok nestačí. Chodiť na rôzne súťaže predstavuje výdavok, ktorý spravidla znášajú rodičia.
„V európskom rebríčku by bol ešte lepší, no nešiel na polovicu turnajov v Európe, ktoré sa hodnotia, a na ktoré chodia športovci, ktorých výdavky hradia federácie,“ vysvetľuje František.
Branko Đukić hovorí, že lokálne samosprávy by mali dodatočne pomáhať tým športovým klubom a združeniam, ktoré organizujú tréningy pre mládež a začiatočníkov.
„Kompetentné úrady a inštitúcie, ktoré sa zaoberajú športom, ho musia propagovať rôznymi spôsobmi a apelovať na dôležitosť športovania a pohybových aktivít – bez ohľadu na vek,“ vraví.
Pre Františka je to pálčivá otázka, pretože hľadá podporu u oprávnených orgánov moci, v inštitúciách, federáciách a od sponzorov. Pomoc prichádza, ale spravidla symbolická a jednorazová.
„Dávid cestuje takmer každý týždeň na rôzne súťaže, kempy. Tie výdavky väčšinou financujú rodičia,“ pripomína.
Branko Đukić uvádza údaje, že vo Vojvodine asi 33% chlapcov a dievčat nepraktizuje žiadny šport, čo by malo každého znepokojovať. Pre mladých ľudí je veľmi dôležité, aby boli pohybovo aktívni – a to ako pre ich správny telesný rast a rozvoj, tak aj pre zlepšenie ďalších vlastností, ktoré šport prináša: socializácia, sebavedomie, disciplína a správny vzťah k iným.
„Bez ohľadu na prostredie, v ktorom mladí ľudia vyrastajú, športovanie by malo byť imperatívom pre všetkých kompetentných,“ upozorňuje Đukić.
Športovci a športovkyne sú svojráznymi ambasádormi krajiny, ktorú reprezentujú. Spoločnosť jednej krajiny oslavuje, keď sa ozdobia ušľachtilými kovmi, ponesú štátnu vlajku a zaspievajú štátnu hymnu. Je hrdá na ich úspech – akoby to bol jej osobný. K tomu piedestálu však vedie dlhá cesta vydláždená veľkou obetavosťou. A nie každý začína z rovnakých začiatočníckych pozícií.
Dávid Čapanda školu nezanedbáva a plánuje pokračovať v kariére profesionálneho športovca.
„Verím, že raz budem majstrom sveta,“ vypovedá sebavedomo Dávid.
Tento príbeh vznikol v rámci projektu Mládež v slovenskej komunite v Srbsku: Inšpirácia a prínos pre spoločnosťrealizovaného Centrom pre profesionalizáciu médií a mediálnu gramotnosť (CEPROM), ktorý je spolufinancovaný z rozpočtu Republiky Srbsko – Ministerstva informácií a telekomunikácií. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory orgánu, ktorý prostriedky pridelil.
Pridaj komentár & Dodaj komentar