Iní píšu

Strieľaj, medveď!

Kedysi v Petrovci jestvovala aj tzv. Somorova krčma. Bola tam, na Širokej ulici, na rohu, kde sa zabočuje do Popovej ulici. Bola to pomerne „veľká“ krčma s primeranou sálou a vraj občasne sa aj tu konali divadelné predstavenia. Či áno, alebo nie, ale silvestrové zábavy tu bývali veselé. Taká raz bola vtedy, keď som dorastal do „dlhých nohavíc“, ale sa pamätám, že to Petrovcom prešlo ako víchor. Dlhé roky si Petrovčania spomínali na ten kuplet, čo tam vyspievali dedinskí chytráci.

Cestou do Kysáču, Varadínskou, išlo sa ku Pavlovmu salašu a tu sa prechádzalo na druhú stranu, kde sa zaobišlo Irmovo a už si nezadlho bol aj v Kysáči, povedľa Valúchovej krčmy a ihrisku Tatra. Varadínsku cestu, pri konci vojny prekopali aj Rusi. Na mapách ju mali vyznačenú ako hradskú, kamennú a tu odrazu nič. Len blato, alebo prach. Závisí kedy tam človek išiel. Ľudia ju posmešne nazývali aj „Brankovičova kandrma“, lebo minister Brankovič vraj sľúbil Zypa Cupákovi, akože svatovi, že mu vystavá tvrdú cestu do vároša. Z celého projektu vznikla len mapa.

Vedľa tejto cesty bol rad salašov, ktoré mali prevažne Petrovčania. V 50. rokoch 20. storočia, na jednom zo salašov bola aj zabíjačka. Slávna a veselá. Hostí, zabíjačov prišlo aj pozvaných a aj nepozvaných. Ráno sa poponúkalo s jahodačou, aby ľuďom nebolo chladno a šlo sa do roboty. Svine kvičali a robota len tak frčala. Do poludnia svine už boli po stoloch. Mlelo sa mäso, popíjalo pálené, neskoršie sa už len popíjalo a mäso tak stálo. Prišli aj petrovskí hudci. Celá banda. Čím rýchlejšie hudci hrali, tým robota šla pomalšie, až aj prestala. Črevá sa vyhodili na orech vo dvore, s mäsom sa guľovalo, takže sa polepilo všade po povale a stenách, až vyhybeli hudci. Vybiť ich a bodka. Niekoľkým sa ulezlo, tak „z boku“, až nebolo kam. Utekaj, ako ťa len nohy unesú. Povedľa kanála a rovno do Petrovca.

V tom čase najlepší basista bol starký Baláž – barboráš. Aj on tam vyhrával a aj on odtiaľ utekal. Roky sa míňali a ja som dorastal a brnkal si na tambure. Občas, na novošorských svadbách, ktorých v tom čase bolo neúrekom, zahral som si aj ja a tak som spoznal starkého Baláža-barboráša. O tej epizódke, zabíjačke som už vedel, nuž napekal som ho, aby mi to on vyrozprával, ako to vtedy bolo. Nechcel, ale raz, na Lehotskovej svadbe sa dal nahovoriť. Vraj takto to bolo:

“Keď nás začali biť, utekali sme. Ten primáš, aj kontráš, ľahko bežali, ale ja, barboráš som nevládal. Basa veľká, ťažká a ja, ako vidíš, len malý človiečik. Nevládal som, ale nechcel som ani vyfasovať. Zahodil som basu do rítu a hneď som tuhšie bežal. V tom čase, povedľa kanálu bývali aj ríty. Všade hustá trstina a rýb na vývoz. Miesto som dobre poznal, lebo tam som chodieval „košarovať“. Nalovili sme na tony „šaranov“, liniakov, „ostráčov“, „torpášov“, „karášov“, balatóniek a sem, tam aj nejakú lepšiu šťuku. Tu tej mojej base bude do rána dobre a zajtra si po ňu prídem. Nech je aj trochu vlhká, ale aspoň ja nebudem modrý. Človek mieni, Pán Boh mení,” rozprával mi starký Baláž-barboráš.

A pokračoval:

“Ako na pokutu, na druhý deň bola nedeľa. Deň, kedy sa vychádzalo na poľovačku. Obyčajne sa ulovilo nejakého zajačka, ale tie predošlé zimy boli dosť chladné, takže sa dedinou občas rozniesol chýr, že v chotári sú aj vlci. Boli to strachy. Tí vlci vraj prišlo rovno z Ruska. Vyhladovení. Strach mali aj občania a aj lovci. Teraz, začiatkom decembra to už vedelo aj poriadne primrznúť, nuž kto ho vie? Možno sa tu ešte zdržiavajú. Petrovskí lovci vyrazili do chotára, rovno ku Varadínskej ceste. Idú, škúlia, načúvajú, naraz to zamumle. Napnú uši a jesenný vánok prinesie ďalšie mumlanie. Srdce v gaťách a puška v ruke, nuž nečakaj nič dobrého. Ten medzi nimi, čo sa zajakával, odrazu vyfúľa: Bo-bo-boha ti, strieľaj, me-me-medveď! Odrazu tam, do tej trstiny, odkiaľ bolo počuť mumlanie, vystrelilo až päť pušiek a to zamumlalo ešte väčšmi. Bo-bo-boha ti, utekajme. Ešte je živý a ranený! Utekali aj naší lovci. Stretol som ich tam pri východe z Petrovca. Kričali, že nejdi tam, tam je medveď. Postavou som malý, ale srdcom veľký. Nebojím sa ani medveďa. Bitky som prešiel už mnohé a jedinou chybou mi bolo, že som aj ľahký. Hneď aj odletím. Ak ma šmarí ten medveď, hádam aj potom odletím. Basu si tam nenechám. Veď ona je mojou živiteľkou. Aj chlebíkom a aj slaninkou,” rozprával.

Príbeh končil takto:

“Pozorne, načúvajúc, kráčal som ďalej. Nikde žiadneho mumlania. Iba tam, kde som tú basu odhodil. Tam bolo počuť mumlanie basy. Trstina, ako nejaký sláčik, pri tomto vánku preťahovala sa strunami a mumlalo to. Vzal som chuderku basu a mám čo vidieť. Sama dierka. Celá bola dodierkavená, ale celkove v dobrom stave. Zaniesol som ju do dediny, k stolárovi a ten ju poplátal. Vidíš tieto fliačky? To boli dierky. Stolár do nich napchal štople a zalakoval. Netrafil však tú pravú farbu, nuž mám spomienku nie len na zabíjačku, ale aj na petrovských lovcov.”

Poprezeral som si tú basu a skutočne bola fliačkavá. Zvuk však mala aj ďalej vynikajúci a starký Baláž na nej odbavil ešte spústu svadieb. Hľa, v každej historke je aj štipka pravdy. Ani petrovský medveď nie je len púhym výmyslom. Má svoje „zázemie“.

Fotografie: www.pixabay.com

About the author

Avatar

Ján Kulík

Narodil som sa v Báčskom Petrovci v roku 1945. Po maturite na tamojšom gymnáziu, zapísal som sa na ekonómiu v Subotici, kde som zakončil I. stupeň (2 roky). Potom sa s rodinou presťahoval do Austrálie. Tu som sa prvý rok snažil zarobiť na chlebík, naučiť sa jazyk. Presne o rok neskoršie, 17. januára 1971, začal som robiť chemického asistenta v kompánii Monsanto a súbežne som študoval aj chémiu. Po troch rokoch v Monsante, prešiel som do výskumného laboratória podniku Nylex a ani po roku, do podniku Altona Petrochemil Co., pobočka kompánie Exxon / Mobil.
Od samého príchodu do Austrálie, hneď po týždni, zapojil som sa aj do krajanského života. Jeden mandát som robil tajomníka nášho zakladajúceho sa cirkevného zboru, bol som pri plánovaní cirkevného strediska v Lavertone, až ma pozvali na funkciu predsedu spolku Slovákov, ktorý sme vtedy založili. Medzičasom sme s manželkou Boženkou založili aj rozhlasovú redakciu a odvysielali prvý program na stanici 3ZZ, lenže táto hneď aj zanikla. Začali sme sa uchádzať o členstvo v novej rozhlasovej stanici SBS. Získali sme svoje okienko a tu sme, ako koordinátor a novinár, kým manželka ako hlásateľka, vydržali sme 15 rokov. Zároveň som prispieval aj do novín, časopisov, ročeniek, kalendárov, akými sú Slovensko, Hlas ľudu, novosadský Dnevnik, Padinské zvony, Petrovské noviny atď.
Ako 54-ročný som šiel do polopenzie. Už vtedy sme mali menšiu farmičku (asi 15 jutár) a začali sme pestovať hovädá pre mäso. “Remeslu” ma učil susedov cowboy. Pri odchode do polopenzie, kúpili sme si väčšiu farmu, kde sme už 18 rokov. Pestujeme hovädá, asi 250 ročne dodávame na trh. Takže teraz som kraviar. Pomerne úspešný, ale zároveň robím aj na etymologickom slovníku slovenčiny. Blížim sa ku koncu. Napísal som zatiaľ asi 10 tisíc strán. Možno všetko dospolu bude do 15 tisíc strán.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram