studiranje u inostranstvu
Spoločnosť

Štúdium v zahraničí v čase koróny: Najväčšou nevýhodou dištančného štúdia je absencia praktických kurzov

I keď neexistujú presné údaje o počte ľudí, ktorí opustili Srbsko za posledné desaťročie, podľa niektorých odhadov sa tieto počty pohybujú medzi 50 až 60 tisíc ročne. Mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú študovať v zahraničí najčastejšie a pravdepodobne najjednoduchšie, sa rozhodnú odísť. Jednou z nich je Jana Jovankovičová z Báčskeho Petrovca, ktorá už druhý rok študuje na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie v Bratislave, odbor potraviny, výživa a kozmetika. Hoci študuje na Slovensku, v skutočnosti je už niekoľko mesiacov v rodnej dedine. Vďaka moderným technológiám Jana v teple domova navštevuje online prednášky a praktické kurzy, tiež absolvuje skúšky.

Na začiatku akademického roka 2020/2021 zahraniční študenti na Slovensku mali veľa dilem, zmenené podmienky a spôsoby štúdia a pobyt v študentských domovoch. Títo mohli vstúpiť do svojich internátov za nových, a niektorí za príliš sťažených podmienok. Najmä tí, ktorí pochádzali z krajín, ktoré sa v súvislosti s vírusom koróna nenachádzali na zozname bezpečných krajín, ako to bol prípad Srbska.

Štúdium na Slovensku – dištančné štúdium zo Srbska

„Vzdelávanie sa na stredných a vysokých školách v Slovenskej republike riadi v aktuálnej situácii platnými nariadeniami. Na vysokých školách prebieha výučba dištančnou formou (online),“ pre Storyteller hovorí Marek Moška, generálny riaditeľ Sekcie medzinárodnej spolupráce a európskych záležitostí Ministerstva školstva, vedy, výckumu a športu Slovenskej republiky a dodáva:

Jana Jovankovičová: „Keďže máme dostatok času, pandémia nám priniesla aj možnosť návratu k sebe samému. Spoznajme seba, kedy, ak nie teraz 🙂.“

„Napríklad časť vládnych štipendistov zo Srbska v čase výučby dištančnou formou zostala na území SR a časť odcestovala domov. V prípade vysokoškolského štúdia podmienky pre opakovanie ročníka stanovuje študijný poriadok školy.“ Jana Jovankovičová patrí do tejto skupiny študentov, ktorí prišli na Slovensko v nových podmienkach a nakoniec sa vrátili domov do Srbska, kde navštevujú online kurzy.

„Kvôli situácii s koróna vírusom, na našej fakulte zimný semester bol naplánovaný tak, že sme prvé štyri týždne mali mať iba laboratórne cvičenia v školskych laboratóriách a ďalšich deväť týždňov mali byť prednášky a cvičenia,“ hovorí Jana, vysvetľujúc, že sa do internátu na začiatku akademického roka mohli vrátiť iba po týždňovej karanténe, ktorú s kamarátkami stráavili v jednom byte v Bratislave a s negatívnym testom.

„Žiaľ, laboratórne cvičenia sme mali iba prvé dva týždne a potom sme prešli na distančnú formu štúdia. V študentských domovoch nám odporúčili aby sme opustili internáty a tak začiatkom oktobra som sa vrátila domov. Prednášky a cvičenia sme mali online cez Google Meet a pre laboratórne cvičenia sme robili určité protokoli, ktoré by sme robili aj počas prezenčneho vyučovania, ibaže to bolo bez praxi,“ približuje svoju študentskú skúsenosť v nekažodenných podmienkach.

Jana hovorí, že aj skúšky absolvovala na diaľku – online a ukázalo sa, že absolvovanie skúšky online je ťažšie ako „bežným“ spôsobom. „I keď sme si mysleli, že to bude ľahšia cesta, predsa to také ľahké nebolo. Skúšky boli o dosť ťažšie a takmer zo všetkých predmetov sme mali aj ústnu časť skúšky.“

Janin letný semester, rovnako ako v prípade mladých ľudí študujúcich v Srbsku, začal dištančne. Ako hovorí, i keď už niektorí predpokladajú, že tento semester sa skončí rovnako ako zimný, tieto informácie stále nie sú oficiálne.

„Keďže je naša fakulta zameraná aj na praktických predmetoch a laboratórnych cvičeniach, je mi ľúto, že práve o to sme v tejto situácii ukrátení. Z mojho hľadiska, je to práve ten najväčší nedostatok v distančnom vzdelávaní, lebo určitá prax v danom odbore by nám obľahčila aj samé učenie, takto je to trochu suchopárne. Praktické cvičenie je tiež prospešné aj kvôli tomu, že je to najlepšia príležitosť pripraviť sa na budúce zamestnanie,“ uzaviera Jana.

Slovenská republika poskytuje štipendiá zahraničným študentom od roku 2005 a špeciálny súbor vládnych štipendií sa udeľuje Slovákom žijúcim v zahraničí. Z tejto špeciálnej sady, mladým vojvodinským Slovákom sa ročne udeľuje 20 štipendií. Len v minulom roku sa do výberového konania Ministerstva školstva Slovenskej republiky pre základné vysokoškolské štúdium prihlásilo 85 absolventov stredných škôl zo Srbska, z ktorých bolo vybraných 20, kým 35 bolo na zozname ako náhrada, ak niekto štipendium zruší, pričom 29 mladých ľudí bolo zamietnutých. Príbeh o počte študentov zo Srbska na Slovensku sa tým nekončí, iba sa začína, pretože mnohí sa rozhodnú odísť študovať do zahraničia aj bez štipendia.

Jana mieni, že epidémia vírusu koróna zmenila každému život.

„Veľa ľudí sa uzatvára do seba, vedome alebo nevedome, kvôli nedostatku kontaktu so svetom. Sme ukrátení o dosť vecí a samým tým si začíname viac vážiť veci, ktoré sme predtým brali ako samozrejmosť,“ zostáva pozitívna naša spolubesedníčka a dodáva:

„Verím, že nám už všetkým táto situácia zunovala, z rôznych príčin. Ale podľa mňa by sme sa mali trochu zamyslieť a snažiť sa nájsť niečo dobré aj v tomto temnom období. Keďže máme dostatok času, pandémia nám priniesla aj možnosť návratu k sebe samému. Spoznajme seba, kedy, ak nie teraz 🙂.“

Na študentskom pobyte v Belgicku aj v čase koróny


Iva Gajić je v súčasnosti v štvrtom ročníku Oddelenia žurnalistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Zimný semester aktuálneho akademického roka strávila v belgickom meste Kortrijk.

„Strávila som jeden semester na Howestovej univerzite a vôbec neľutujem, i keď pandémia neustále zasahovala do normálneho fungovania,“ hovorí Iva a vysvetľuje, ako vyzeral jej príchod do Kortrijku.

„Keď som pricestovala do Belgicka, musela som si urobiť test PCR a potom ma na štrnásť dní umiestnili do karantény s tým, že som mohla ísť do obchodu alebo lekárne. Pred odchodom jedinou prekážkou, s ktorou som sa stretla, bola žiadosť o vízum, pretože to bolo možné až v druhej polovici augusta, takže dovtedy bol odchod do Belgicka neistý.“

Iva Gajićová: „Strávila som jeden semester na Howestovej univerzite a vôbec neľutujem, i keď pandémia neustále zasahovala do normálneho fungovania.“

V Belgicku bol počas Ivinho pobytu aktuálny zákaz vychádzania od polnoci do piatej hodiny rannej.

„Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že kaviarne a reštaurácie nefungujú od októbra, zákaz vychádzania nijako neovplyvnil moje tamojšie fungovanie. Prednášky boli väčšinou naživo, pretože sme boli malá skupina, takže sa to dalo. Prednášky, ktoré sme sledovali spolu so študentmi z Belgicka, boli samozrejme online,“ hovorí budúca novinárka, ktorá počas študentskej výmeny niektoré skúšky naživo a niektoré online.

„Musím spomenúť, že veľa skúšok pre mňa bolo zredukovaných na projekty, takže sme len odovzdali splnené úlohy a nakoniec sme ich „obhájili“ buď naživo alebo online.“

Mimochodom, Iva hovorí, že napriek „odlišným“ okolnostiam, v ktorých žijeme rok, sa v Belgicku nikdy nenudila.

„Mal som šťastie, pretože som bývala na internáte a nikdy som sa nenudila, bez ohľadu na to, že sme nemohli chodiť na večierky alebo do kaviarní. Často sme cestovali po Belgicku a navštevovali mestá, a to je najlepšia časť môjho študentského pobytu. Dni sme trávili jazdou na bicykloch, ktoré sú v Belgicku mimoriadne obľúbeným dopravným prostriedkom, navštevovali sme fakultu, a potom sme si spoločne pripravovali jedlo a kamarátili sa v spoločenských miestnostiach,“ približuje nám svoju „belgickú“ každodennosť.

Prečítajte aj: Magločistač: Nárast domáceho násilia v Subotici počas COVID-19 roku

Naša spolubesedníčka sa domnieva, že epidémia kovid-19 predsa ovplyvnila kvalitu študentského pobytu v zahraničí.

„Myslím si, že to malo do istej miery vplyv, ale opäť zdôrazňujem, že som mala šťastie, pretože som bývala na internáte, kde som stretla veľa dobrých ľudí, s ktorými som trávila 24 hodín denne. Rozdiel je iba v tom, že sme nešli na večierky, ktoré nám ľudia z Belgicka vychválili, ale to nám nechýbalo“, uzaviera Iva Gajićová.

Fotografie: z osobného archívu spolubesedníčok / Pixabay

Projekt „Život na lokáli s Covid-19“, ktorý realizuje portál Családi kör v spolupráci s portálmi Storyteller a Magločistač, získal podporu Vlády Švajciarska v projektu „Spoločne pre aktívnu občiansku spoločnosť – ACT“, ktorý realizuje Helvetas Swiss Intercooperation and Občianske iniciatívy. Názor vyjadrený v tomto článku je názorom autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Vády Švajčiarska, Helvetatesa alebo Občianskych iniciatív.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

vladimira.dorcova.valtner@storyteller.rs | Website | + posts

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

PODKAST

NAVRHNI TÉMU

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODPORA V ROKOCH 2022-2025 – PODRŠKA U 2022-2025.

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST „Na ivici“

PARTNERI