Eko dizajn našich životov Spoločnosť

Týždeň po supercelárnych búrkach – aj v obci Báčsky Petrovec veľké škody a strach z budúcnosti

supercelárne búrky

Ničivé supercelárne búrky, ktoré zasiahli minulý týždeň aj obec Báčsky Petrovec, zanechali domy a objekty bez striech, zničenú poľnohospodársku mechanizáciu, či autá, zdevastované polia, foliovníky, ovocné sady a záhrady. Hodiny, až dni bez elektriny tiež zapríčinili dodatočné škody. Našťastie, k ľudský stratám neprišlo, ale prišlo zúfalstvo a strach z toho, čo prinesie budúcnosť.

V Hložanoch to asi dopadlo najhoršie. Aspoň tak napovedá subjektívny pocit, keď sme sa začiatkom tohto týždňa vybrali na obchôdzku všetkých štyroch dedín, ktoré patria k báčskopetrovskej lokálnej samospráve. Báčsky Petrovec a Maglić to tiež nemali ľahké, kým sa aspoň Kulpín vyhol tejto, u nás zatiaľ nevídanej, pustošivej prírodnej sile.

“Naša domácnosť a firma utrpela škody hlavne na strechách. Na rodinnom dome nam vybilo kus štítu, odkrylo črepy, šupa zo severnej strany zostala sčasti bez strechy a starý dom, v ktorom sídli firma, má vytrhutý plech pozdĺž celého domu, sú tu polámané črepy, pretekalo nám do izieb, ktoré prenajímame,” hovorí  Tatiana Miškovicová, majiteľka Coffee House Tulip v Hložanoch , ktorú sme zastihli s metlou v ruke.

Akonáhle sme vošli do Tulipovho dvora, všimli sme si zničené stromy, na dvore popadané črepy. 

“Záhrady su v dezolátnom stave, zostali sme bez všetkých sliviek, marhúľ, jabloní, guní, agátov a doma bez ihličnanov,” napočituje Tatiana. Vidno z jej tváre, že je už unavená, nielen z roboty, ktorú im búrky “vymysleli”, ale hlavne zo stresu – a strachu.

“Prvá vlna dopadla zle, ale po druhej to vyzeralo ako v apokalyptickom filme, keď pozeráme ako v Amerike tornádo trhá stromy a domy. Ráno, v sobotu po búrke, som sa prešla autom a potom bicyklom po Hložanch a bolo mi do plaču. Ešte stále sa s toho nemôzeme dostať,” dodáva naša spolubesedníčka.

Stojíme na Tulipovom dvore, po ktorom pobehujú aj Tatianini synčekovia. “Aj my pomáhame upratať po búrke,” hovorí ten mladší.

Ľudia sa snažia v neľahkom obdobé urobiť si pohodlie, príbytok pre seba a rodinu a potom príde búrka a všetko to budú musieť odznova, uvažuje nahlas Tatiana Miškovicová, ktorá so svojou rodinou sedem rokov budovala nekaždodennú kaviarničku, ktorej príbeh nie je iba o káve a vynikajúcich koláčoch, ale o kuse srdca, ktorý dávala do každej torty, kávy, kútika Coffee House Tulip-a.

A potom príde nečas, a kus viacročnej práce zničí…

“Takéto vetry a búrky nie su typické pre naše prostredie. Keď aj písali v správach, čakali sme niečo menšie, slabšie, viac bleskov, ale nie takéto vetry,” dodáva Tatiana.

„Po prvýkrát v živote som utekal skryť sa do domu…“

Po druhej superelárnej vlne na sociálnych sieťach sa takmer virálnymi stali fotografie Igora Bovdiša, ktorý na svojich fotografiách zachytil následky, ktoré búrky zanechali v petrovskom chotári. 

Pováľané slnečnice a kukurice neveštia nič dobrého pre poľnohospodárov, ktorí zastihli tieto škody na svojich poliach, zhodli sme sa s Igorom, s ktorým sme sa v Petrovci už nestačili stretnúť, keďže sa už vrátil na Slovensko, kde v súčasnosti žije a pracuje. Vďaka digitálnym technológiám sa nám podarilo predsa sa s ním porozprávať. 

“V piatok, v deň druhej supercelárnej búrky, sme akurát boli na ceste z dovolenky z Chorvátska. V poslednej chvíli sme si zmenili trasu, a ikeď nám nebolo po ceste, predsa sme sa rozhodli zastaviť sa v Petrovci,” hovorí  Igor Bovdiš, ktorý o sebe hovorí, že je fotograf, hoby-poľnohospodár a avanturista .

Niektoré mobilné aplikácie na predpoveď počasia a niektoré súkromné portály opakovali, že sa blíži nie hocijaká búrka, čo Igora ako obdivovateľa prírodných fenoménov a ako fotografa vzrušuje, lebo má radosť z fotenia mrakov a bleskov, ako sám hovorí, predsa sa vybrali do Petrovca.

“Už predvečerom, na chorvátskej diaľnici A5 smer na Osijek, sme mobilom fotili front, ktorý sa približoval k Srbsku. Tesne pred búrkou, oblaky neboli fotogenické, čo nasvedčovalo, že nevieme presne ako to dopadne. Keď sme prišli domov, auto išlo do garáže,” rozpráva náš spolubesedník a dodáva:

“Trochu ako zo žartu, ale tentokrát ani psy neštekali, vietor s dažďom, ktorý sa strhol na okraji dediny bol jedinečný. Bola to nevídaná sila, rýchlosť kvapiek, ktoré sa pohybovali takmer vodorovne bola fascinujúca. Vysoká moruša, ktorá rastie v našom dvore, za plechovou  šopu, sa tak ohla, že som ju takú ešte nevidel.”

Ako sám hovorí, Igor Bovdiš už pozoroval mnoho búrok, ale tentokrát nenatáčal nič. Povedal si, že bude iba vonku pozorovať…

“Ale aj túžba po pozorovaní zmizla akonáhle dvorom začali lietať naše a susedove plechy z menšieho pomocného objektu. Vtedy som prvýkrát v živote utekal skryť sa do domu…,” neskrýva svoj strach náš spolubesedník.

Ráno po búrke sa poponáhľal do ovocného sadu, s cieľom zistiť, ako sú na tom marhule.

“Polovica ich ostala na strome, z ostatných bude pálenka. A potom som odišiel do chotára Sejke, kde som urobil videá a fotografie…”

Hoci búrky zničili mnoho toho, skutočnosťou je aj to, že solidarita medzi ľuďmi sa po nečase prejavila naplno. Po búrke prišlo slnko, hoci nie každého ihneď ohrialo, ale určite aspoň sčasti poohrialo, keď sme si uvedomili, že všetci okolo seba máme dobrých priateľov a susedovcov, ktorí prišli pomôcť v núdzi. A aj v Hložanoch, aj Báčskom Petrovci, či Maglići, pomáhali aj hasičské spolky a komunálne podniky.

Dosvedčuje to aj Tatiana Miškovicová z Hložian.

„Hasiči urobili strašne veľa práce, ako aj komunálny podnik. Snažili sa popíliť popadané stromy, upratať cesty, aby boli zjazdné. Každý sme mali veľa svojej škody, ale susedia sa snažili medzi sebou pomôcť. Veľa ľudí daruje staré črepy, tak ľudia si môžu aj takto najsť pomoc. Obec a miestne spoločenstvo umoznili podporu, keď ide o výpadok elektriny…“ uzaviera naša spolubesedníčka.

Ilustračné video a fotografie: Igor Bovdiš, Tatiana Miškovicová

O autorovi/ke & O autoru/ki

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.