Prieskum Strešnej organizácie mladých Srbska z roku 2019 poukazuje na to, že 64 percent mladých uviedlo, že sa v bližšej alebo ďalšej budúcnosti plánuje vysťahovať zo Srbska. Za ideálnu destináciu považujú krajiny západnej Európy a potom USA. V tomto zmysle sú zaujímavé príbehy ľudí, ktorí z našej krajiny emigrovali, ale sa nezastavili na Slovensku, lebo v krajinách západnej Európy či v USA. Napríklad, Sneška Negev (31), pôvodom z Lugu, žije v Izraeli už 8 rokov.
Jej príbeh je zvlášť zaujímavý preto, lebo sa narodila vo bývalej Juhoslávii, ale už ako dievčatko sa s rodičmi presťahovala do Izraela. Ona uvádza, že si na to obdobie spomína, ale v čase keď sa odsťahovali do Izraela prvýkrát nemali potuchu o tom, že sa tam znovu vrátia, lebo v roku 1999 ešte v Srbsku na nich čakal zákaz, v ktorom znovu bola vojna, čiže bombardovanie.
„ Keď sme prvýkrát odišli do Izraela mala som mala tri roky. Tam som absolvovala škôlku, tiež prvú a druhú triedu. Boli sme tam niekoľko rokov a osemročná som sa vrátila do Srbska. Učila som sa svoj materinský jazyk, písať a čítať a nebolo to vôbec ľahko. Neskoršie pribudla aj srbčina, ale tomuto jazyku som sa intenzívnejšie venovala iba v piatej triede, keďže deti z Lugu do vyšších ročníkov základnej školy idú do susedného Suseku. V Srbsku sme sa vtedy zdržali zhruba 15 rokov,“ hovorí Sneška Negev.
Návrat do Juhoslávie
S rodičmi sa do Srbska vrátili po piatich rokoch. Snešku hneď zapísali do tretej triedy, i keď bola o rok mladšia, ako ostatní tretiaci, lebo v Izraeli deti do školy začínajú chodiť o rok skôr, než u nás.
„Neskoršie som sa zapísala aj na strednú technickú školu, kde som si zvolila odbor potravinársky technik. Darilo sa mi dobre, bez ohľadu na to, že som bola mladšia a potom som sa zapísala aj na Technologickú fakultu v Novom Sade,“ dodáva Sneška.
S rodičmi sa do Izraela po prvýkrát dostali počas vojnových rokoch, ale rozhodli sa vrátiť späť.
„Vrátili sme sa postaviť dom v Lugu, ale moja stredná škola bola dosť ďaleko, cestovanie na relácii Lug – Nový Sad a späť bolo namáhavé, takže mi rodičia prenajali byt. Po skončení strednej školy som študovala a tiež aj pracovala. Chcela som byť samostatná a sama si platiť podnájomné a ostatné potreby. Nepracovala som síce v odbore, lež som bola opatrovateľkou jedného chlapca. Pri babysittingu mi pomohla skúsenosť, lebo mám dve mladšie sestry, ktoré sú odo mňa mladšie o 13 a 16 rokov. Inak, mám deti veľmi rada a po návrate do Izraela som to tiež najprv robila. Momentálne som súkromnou podnikateľkou: mám svoju škôlku, v ktorej opatrujem dcéru a ďalšie tri deti,“ hovorí Sneška.
Po návrate z ázijskej krajiny jej rodina o opätovnom odchode prakticky stále uvažovala. Dôvodom bolo rozčarovanie z nedosiahnutých zmien v systéme a krajine po občianskej vojne. V lete 2011. sa znovu rozhodli vyskúšať šťastie v zahraničí.
„Rozhodli sme sa, že znovu skúsime odísť, zistiť, či nás pustia do Izraela. Spomínam si, že nás vtedy pri vchode do krajiny všetkých piatich zadržali a spovedali nás celé tri hodiny, čo tu robíme a pre ktoré dôvody sme prišli. Výhodou bolo to, že na nás počkali príbuzní, ktorí už v Izraeli boli a tiež aj to, že naši prastarí rodičia sú v Izraeli veľmi významní, lebo Židom pomáhali počas druhej svetovej vojny. Nakoniec nás do krajiny vpustili,“ vysvetľuje Sneška Negev.
A znovu – Izrael
Je tomu už niekoľko rokov, čo je Sneška s rodičmi a sestrami znovu v Izraeli. Opätovné prispôsobovanie nebolo jednoduché, bez ohľadu na to, že v detstve tam už žila.
„Uplynulo osem rokov ako sme znovu tu. Na začiatku nám bolo dôležité nájsť si prácu a byt. Problém pre mňa a zvlášť pre sestry bol aj jazyk. Pozabudla som hovoriť a písať po židovsky, lebo som tento jazyk 15 rokov nepoužívala. Keď nám po dvoch rokoch pobytu v krajine schválili predĺženie pobytu na ďalších päť tokov, rozhodla som sa dôkladne venovať jazyku.“
Skúsenosť z predošlého obdobia, ktoré strávili v Izraeli jej veľmi nepomohla, vedela iba niekoľko slov po židovsky. Mladšie sestry sa od nuly museli všetko začať učiť v škole. Našťastie, rodičia nezabudli tento jazyk takže prispôsobovanie zvládali jednoduchšie.
„Prácu som si dosť rýchlo našla, znovu to bol babysitting. Kým sa mi nenarodila dcéra Bel,“ pripomína si opätovné prvé chvíle v Izraeli.
„Okrem spomínanej práce, momentálne sa venujem aj prekladu textov zo srbského jazyka do hebrejčiny. Nadviazala som spoluprácu s predsedníčkou združenia Židov v Srbsku, ktorých veľmi zaujímajú ich dejiny a obdobie druhej svetovej vojny v Srbsku,“ dozvedáme sa od Snešky.
Izrael je celkom iná krajina v porovnaní so Srbskom. Iní ľudia, iná kultúra, iný spôsob života, iné systémy hodnôt. Sneška tvrdí, že si na nové prostredie a ľudí rýchlo zvykla, neprekážali jej ani klimatické zmeny – v Izraeli je totiž oveľa teplejšie a vlhkejšie.
„Predsa som túžila po rodine, po priateľoch, našom dome a mojej izbe. Preto som sa do Srbska každoročne vracala dvakrát v roku,“ hovorí Sneška.
Dnes Sneška má svoju rodinu v Izraeli – manžela a dcéru a čoskoro do ich rodiny pribudne aj synček.
„Môj manžel sa volá Elad. Je Žid a preto sme sa sobášiť v Izraeli nemohli, keďže som je nie Židovkou. Zosobášili sme sa na Cypre. Narodila som nám aj dievčatko Bel, teraz má dva roky a čoskoro sa nám pridá aj syn. Myslím si že je naša budúcnosť tu, i keď sa možno, keď budeme starší, vrátime domov, na dedinu v Srbsku,“ s úsmevom hovorí.
Nedá sa vyhnúť otázky vojny, ktorá je v Izraeli a na tom území prakticky každodennosťou. Predovšetkým sa to vzťahuje na pásmo Gazy.
„V pásme Gazy je stále vojna, ale je to na juhu Izraela a nemáme z toho strach. Vojna bola pred takými štyrmi rokmi a Izrael vytvoril svojráznu protiraketovú ochranu, ktorá každú raketu, smerujúcu na sever rozbíja. Máme nádej, že sa nepokoje na územie miest Tel Aviv, Holon a i. ani nepresunie. Bolo by dobre, keby sa to nejako riešilo…,“ uvažuje Sneška Negev.
(Ne)známa židovská tradícia
Od našej spolubesedníčky sa dozvedáme, že mzdy v Izraeli sú oveľa vyššie ako v Srbsku a napríklad trojizbový či štvorizbový byt stojí aj milión dolárov. Sneška zároveň pripomína, že v židovskej kultúre za deň odpočinku, či svätý deň, sa považuje sobota.
„Podľa židovského kalendára je teraz rok 5780. Nedávno sme aj privítali nový rok. V piatok všetci idú do synagógy, modlia sa pred západom Slnka a vítajú sobotu. Potom sa ide večerať k najbližšej rodine a v sobotu nikto nič nerobí, všetci oddychujú. Napríklad, ani autobusy nepremávajú od západu Slnka v piatok až po západ Slnka v sobotu. My tiež chodievame na večeru k mojim, alebo k manželovým rodičom,“ opisuje Sneška.
„Ako doma sa teraz už cítim v Izraeli. Tu mám rodinu, tetky, sesternice a bratrancov. Moja stará mama tiež tu žila vyše 20 rokov. Nesmiem zabudnúť ani na kamarátov, čo je pre mňa veľmi dôležité a veru by mi bolo ťažko predstaviť život bez nich. Ale asi by mi najviac chýbali rodičia a sestry, keby tiež v Izraeli nezostali,“ hovorí Sneška, ale akoby veľmi opatrne hodnotila tieto svoje slová.
Prečítajte aj článok Stefan Janjić: “Zostávam v Srbsku, pretože mám šťastie a žijem, akoby som nebol v Srbsku.“
Sneška mieni, že teraz nie je správna chvíľa pre jej rodinu, aby sa vrátili do Srbska.
„Deti rastú, manžel a ja sme zamestnaní, takže si myslím, že sa do Srbska eventuálne vrátime iba až keď budeme na dôchodku. Ale nikdy sa nevie čo je pred nami a možno sa aj zajtra rozhodneme prísť žiť do Srbska,“ hovorí akoby sa chcela ospravedlniť.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Pridaj komentár & Dodaj komentar