Realita pod mikroskopom Spoločnosť

Tamara Skrozza: Úlohou médií nie je uspokojovať ľudožrútske apetíty svojho rozmaznaného publika

Začiatkom marca došlo v Novom Sade k vražde a samovražde a médiá opäť zlyhali, keď ide o etickosť. Dennú tlač a portály zaplavili overené informácie, ale aj neoverené detaily o postihnutej rodine. Susedia a okoloidúci, ktorí nemôžu vedieť správne informácie, boli braní ako spolubesedníci. Vrcholom nevkusu v riportoch bol cintorín v Báčskom Petrovci – preplnený novinármi a nahrávacou technikou.

Novinárka Tamara Skrozza, ktorá je tiež členkou Tlačovej rady (srb. Savet za štampu), nezávislého samoregulačného orgánu, zriadeného na monitorovanie etických noriem tlačených a online médií, hovorí, že táto udalosť bola bežne hlásená ako iné tragédie – s príliš mnohými zbytočnými podrobnosťami, ktoré siahnu do hlbokého súkromia obetí. V takýchto informáciách nespočíva záujem verejnosti, a novinári by sa mali začať zamýšľať nad dôsledkami svojho konania, a zahrnúť do písania aj empatiu.

„Zašli do ich domovov, postelí, národnosti, náboženskej príslušnosti a všetkého ostatného. Špekulovalo sa o dôvodoch, prečo sa tak stalo. Bola narušená ich dôstojnosť. Nevideli sme tu teda nič nové, ibaže to bola atypická tragédia, takže sa hypertrofovalo – čo médiá v podobných situáciách bežne robia,“ hovorí Tamara Skrozza pre Storyteller.

Niektoré médiá prezentovali zbytočné detaily. Človek nadobudne dojem, že veľa údajov je skôr odhadom, než súvislosťou s pravdou. Prečo niektoré médiá zdôrazňovali národnú príslušnosť?

 Tamara Skrozza:  „Pretože nedokážu rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo je zbytočné. Pretože idú na exkluzivitu a klikateľnosť. Národnosť osoby sa uvádza iba vtedy, ak je relevantná vzhľadom na dôvod, pre ktorý sa o osobe reportuje, napríklad ak sa stala obeťou z dôvodu príslušnosti k určitej etnickej skupine. Napríklad Dušan Jovanović – chlapec, ktorého pred takmer tromi desaťročiami v Belehrade zbili a zabili, pretože bol Róm. V tom prípade sa uvádza národnosť, ktorá ma však priamu súvislosť s dôvodom jeho vraždy.

Vo všetkých ostatných situáciách by sa národnosť nesmela uvádzať, ale médiá to vytrvalo robia. Avšak v posledných rokoch menej ako predtým, no stále sa to nepodarilo vykoreniť. V tomto prípade, ak poukazujete na etnickú príslušnosť, do určitej miery je možný nie nenávistný prejav, ale diskriminácia určitej etnickej skupiny.“

Prečo je zvýrazňovanie národných čŕt v čiernej kronike problém? Aké to môže mať následky?

 Tamara Skrozza:  „Môže prehĺbiť stereotypy, ktoré ináč existujú o konkrétnej národnostnej komunite alebo skupine. V predchádzajúcom období sme mali milión príbehov o migrantoch: dvaja migranti sa zabili, traja migranti okradli – neviem čo. Takto sa šíria stereotypy o migrantoch. Ešte pred pár rokmi sa tiež všade kládol dôraz na rómsku príslušnosť. Takým spôsobom sa šíria stereotypy, že Rómovia sú zlodeji, nemorálni, nerobotní atď. Počas vojen také dačo bolo pre Albáncov a Chorvátov.

Národnosť sa zvyčajne uvádza pri ľuďoch, s ktorými sa politicky nezhodneme, a tak sa predsudky a stereotypy šíria a prenášajú na politickú úroveň. Pretože ak si väčšina myslí, že Albánci sú hrozní, špinaví a zlí, potom bude pre vládcov oveľa jednoduchšie dosiahnuť ich politické kombinácie. A ľudia si to začnú myslieť, keď sa objaví 200 textov, v ktorých sa také niečo buď naznačuje, alebo priamo hovorí.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sme mali sériu textov o ustašovských zločinoch, o Chorvátoch ako podporovateľoch nacizmu – a potom sme mali vojnu s Chorvátskom. Zakaždým sme mali jednu predohru, jedno intro v médiách pre každého, s kým sme boli vo vojne, kde sa cez texty šírili stereotypy o tých národoch.

Na jednej strane je to benígne. Môže sa stať, že novinári nevedia, nerozmýšľajú, čo je veľký hriech. Nepremýšľajú o dôsledkoch toho, čo robia. A na druhej strane je tu istá skupina novinárov a redaktorov, ktorí to robia veľmi premyslene, aby šírili stereotypy o skupinách, s ktorými máme politický problém, alebo s ktorými majú oni osobný problém.“

Je vôbec v čiernej kronike zahrnutý verejný záujem?

 Tamara Skrozza:  „Určite. Musíme vedieť, že rodina bola zabitá. Je to správa verejného záujmu, pretože vyjadruje situáciu v spoločnosti. Myšlienkou médií je, aby boli ľudia včas, pravdivo a objektívne informovaní. Toto sú informácie, ktoré ovplyvňujú nás všetkých. Vysvetľujú, opisujú, prinášajú obraz spoločnosti, v ktorej všetci žijeme.

Ide o informácie verejného významu, no médiá by nemali zachádzať do detailov, ktoré sa týkajú súkromia týchto ľudí. Preto sa dá zverejniť jedna informácia, že ide o vraždu a samovraždu, prípadne ešte nejaká iná informácia, ktorá sa považuje za verejný záujem, ale nič viac. Žiadne náboženstvo, národnosť, sekta, žiadne nezmysly, ktoré sa objavili v médiách, opisy pitevných nálezov. Myslím si, že celá naša čierna kronika by mala byť určite päťkrát kratšia, a myslím si, že by sa tým doriešili mnohé problémy v našich médiách a v našej spoločnosti.“

Prečo novinári nepatria na pohreby?

 Tamara Skrozza:  „V posledných rokoch máme módu chodiť na pohreby. Teraz vytvárame nový Kódex novinárov Srbska (srb. Kodeks novinara Srbije). Jedným z návrhov je uviesť, že novinári neinformujú o pohreboch, pokiaľ nejde o ľudí, ktorí zastávajú vysoké verejné funkcie a patrí im mimoriadny verejný záujem. Všetci ostatní ľudia majú právo na súkromie.

Aký je verejný záujem odvysielania nárekov matky, ktorá pochováva dieťa? Aký je verejný záujem opis rakvy? Aký je záujem, aby sme mali obraz toho, ako je dieťa oblečené v rakve? Pred pár rokmi sme v reality show mali odvysielaný pohreb, keď jednej z účastníčok zomrel otec. Potom sa na cintoríne objavili kamery, robili sa rozhovory s prítomnými, všeličoho bolo v tom videu. Moja otázka znie – koho to zaujíma?

To je úplne mimo verejného záujmu.

Pohreb Zorana Đinđića súvisel so záujmom verejnosti. Všetko ostatné vychádza v ústrety nižším požiadavkám publika, a to by nemalo byť témou médií. Najmä preto, že nehody, pri ktorých zomreli ľudia, boli podrobne opísané – rovnako v rozpore s profesionálnymi štandardmi. Ľudia sa až doslovne zalepia k istej tragédii, a potom sa o tom reportuje až do vyčerpania.

Napríklad, ak dvaja ľudia zomreli pri dopravnej nehode, potom sa hovorí o stave tiel, či bola osoba v čase príchodu polície nažive alebo mŕtva, do ktorej nemocnice bola prevezená, či lekári urobili maximum, ako to bolo oznámené rodine. Čiže séria údajov, ktoré narúšajú súkromie ľudí. A potom to končí veľkým finále – na pohrebe. Načo toto všetko?“

Prečo majú ľudia potrebu sledovať takéto správy? Čítať o takýchto detailoch?

 Tamara Skrozza:  „Ľudia milujú krv, pot a slzy. Radi čuchajú súkromie iných ľudí. Je to jednoducho v ľudskej povahe. Na druhej strane, v našom prípade je miera tolerancie špeciálne zvýšená. Dnes mi stačí počuť, že niekto zahynul, no zajtra mi ako čitateľke už len táto správa nestačí. Potrebujem počuť, za akých podmienok zahynul. Potom na tretí deň musím počuť, ako to rodina zobrala. Na štvrtý deň musím počuť, aký bol pohreb, v piaty deň – všetky tie najhnusnejšie detaily. A čo potom máme? Ak médiá nemajú dostatok materiálu, vymyslia si ho.

Môže to byť aj tým, že je v tom redakčný zámer, že ľudia sú týmito vecami jednoducho zasypávaní, aby sa nezaoberali inými vecami, ktoré sú ozajstne predmetom verejného záujmu.“

Nevyhnutne sa takéto udalosti aj v budúcnosti budú diať. Ako treba o takýchto udalostiach reportovať/písať? Ako by sa malo správne o nich hovoriť?

 Tamara Skrozza:  „Najlepšia rada, ktorú možno novinárom dať, je zamyslieť sa nad dôsledkami svojho konania. Majú pravidlá v Kódexe. On hovorí, že dôstojnosť obetí tragédie nesmie byť narušená. Telá sa nesmú opisovať. Súkromie sa musí rešpektovať, ani nie tak kvôli obetiam, ako kvôli tým, ktorí po nich zostávajú. Neuvádzaš žiadne podrobnosti o rodinných pomeroch. So susedmi sa nerozprávaš – nie sú relevantnými spolubesedníkmi.

Kódex novinárov Srbska možno nájsť na všetkých možných platformách. Novinári však tie pravidlá ani čítať nemusia. Len im treba zapnúť mozog – aké následky môže mať to, čo teraz (na)píšu, že ten, kto spáchal vraždu a následne samovraždu, je príslušníkom toho a toho etnika. Ako to vykresľuje ten národ, a aký postoj budú mať k tejto národnosti ľudia, ktorí si to prečítajú? Dá sa ten národ zovšeobecniť, a uvažovať smerom, že všetci jeho príslušníci sú takí?

Mali by sa zamyslieť nad tým, ako budú reagovať ľudia blízki ľuďom, o ktorých reportujú. Ako by mne bolo, ak by mi umrel niekto blízky a dočítam sa, v akom stave bola jeho pečeň, a akým spôsobom ho dvíhali zo zeme? Toto sú veci, ktoré ubližujú ľuďom, ktorí tu zostali po tých, ktorí zahynuli.

Úlohou médií nie je uspokojovať ľudožrútske apetíty svojho rozmaznaného publika. Úlohou médií je informovať, vzdelávať a v niektorých situáciách aj zabávať. V tomto prípade je úplne v poriadku len informovať. Príbeh nie je potrebné do detailov rozširovať.

Čierna kronika nie je miesto, kde sa ľudia zabávajú, nie je to reality show, kriminálny román. Čierna kronika je niečo, čo existuje v médiách, aby ľudí informovalo o zločinoch, ktoré boli spáchané. Bodka. Poukazuje aj na slabiny systému, slabiny alebo efektivitu vyšetrovacích orgánov, no nič viac.

Takže, ako treba reportovať/písať správy? Keď sa niečo stane, stlačíš tlačidlo ON v mozgu a premýšľaš o tom, aké to môže mať následky. Tiež stlačíš ON na svojej empatii, ak ju vôbec máš. A spomenieš si, že dobrý novinár musí byť predovšetkým dobrý človek. Ak sa tieto dve veci zapnú, všetko doteraz uvedené z médií zmizne.“

Titulná fotografia: MC Belehrad

O autorovi/ke & O autoru/ki

Sanja Đorđević and preklad / prevod: Ivica Grujić Litavský

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.