Žijú odlišným štýlom od vačšiny. Samotársky, ale nie osamotene. V lese, ale nie celkom divoko. Šľachtiac prírodu, ktorá sa im odvďačuje svojimi plodmi a ktorá v nich a cez nich vytvára umenie. Práve život v stražilovskom lese rodine Vrbaški – Dinjaški dal rodinný život a deti, teraz už sedemnásťročnú Alisu a devätnásťročného Vida, ale aj stelesnenie ich umeleckého nadania prostredníctvom projektu Alice in WonderBand. Tento projekt sa s dôvodom môže definovať ako životný projekt dvoch umelcov, ako to ony nazývaju – umelecké laboratórium, ktorá existuje viac ako 20 rokov a ktorá je v súlade s prírodou.
– Boli sme veľmi mladí, keď sme sa zoznámili a keď sme sa rozhodli, že si založíme spoločnú rodinu, že budeme spolu na Frušskej hore, – hovorí Ana Vrbaški, umelkyňa žiarivého pohľadu a smelej rozhodnosti. – Sem sme prišli v lete 1997, ako frajer a frajerka. Strávili sme tu celé leto, ktoré bolo magické, ale nielen kvôli našim rokom. Ja som vtedy mala 18, Marko 23. Tu sme pocítili inú atmosféru. Keď prejdete tabuľu Nacionálny park Frušská hora, vtedy sa ona pocíti a v lete najviacej. Inakosť dáva les a jeho atmosféra, iné zvuky a vzduch, všetko je úplne iné.
Marko Dinjaški, Anin manžel a partner vo všetkom, „skočí“ do ich spoločných spomienok.
– Aj sviežosť, ktorú dostávaš z lesa, akoby si otvoril dvere a vošiel do iného priestoru.
Začiatky a rozvoj skupiny Alice in WonderBand
– Najprv sme sa zaoberali hudbou. To bola improvizovaná hudba s prvkami etna, rocka, jazza, evergreena, všetkého toho, čo sme mali radi a čo sme priniesli so sebou, keď sme sa začínali zaoberať hudbou, – hovorí Ana. – To trvalo 4 alebo 5 rokov. Bolo to obdobie hľadania, hrania s úplne rozličnými ľuďmi.
Okrem toho sa zaoberali aj súčasným divadlom, buto tancom, pohybovým teátrom. Neutekali ani od úžitkového umenia, akým je unikátne omaľovanie odevu a výroba unikátnych šperkov, k čomu prišlo z výroby kostýmov pre ich potreby.
Vzdelanie hlavne získavali na umeleckých dielňach, ikeď aspoň časť ich vzdelania súvisí s umením. Ana skončila nižšiu hudobnú školu (klavír) a potom štúdium filozofie v Novom Sade, kým Marko skončil strednú vojenskú hudobnú školu (bubny) v Sarajeve. Prešli cez mnohé divadelné dielne, ktoré v sebe nosia rozličné prvky sociálneho divadla, to jest moderné formy pohybu a tanca.
– Robili sme s mnohými zahraničnými a domácimi umelcami, napríklad s Gianlucom Barbadorim, talianskym režisérom z Ankony, ktorý využíva metódy Grotovského, ale aj klasické divadlo, Stefanom Teom, ktorý tiež využíva Grotovského metódy, zaoberá sa uličným teátrom, a jeho herci sú často na chodúľoch, potom s Matildom Xavierom Siriom, španielskym režisérom, buto tanečníkom, klovnom, pantomímom…
Da i re, telo kao instrument
Predstavenie Da i Re, telo kao instrument dvojice Ana – Marko premiérovalo vlani na Festivale uličných hudobníkov a hrali ju aj na BELEF-e, festivaloch Dev9t, Piano City Novi Sad, mini festivale Sveta Barbirija v Belehrade, Čaj u osam v Rume a na scénach Srbska, ako aj na festivale Týždeň cudzích kultúr v Paríži.
– Predstavenie je navrstvené. Nemá dramatickú formu, teda neexistuje príbeh, ktorý sa tiahne cez predstavenie v zmysle dramatického príbehu. Ale existuje príbeh, ktorá je viditeľná cez interakciu a mužsko-ženský vzťah v rozličných situáciách, – približuje samotné predstavenie Ana.
– Pointa je, aby sme vnikli do ľudí, a aby to, čo robíme dalo novú energiu a vieru v život, lebo tu sú ľudia nejako “zhasnutí”. Nie sú smelí. A to je to, čo my môžeme ponúknuť, lebo my žijeme naozaj veľmi smelo a často na okraji pre tú našu životnú voľbu.
Fotografie pre tento článok vyrobilo štúdio:
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar