Redakcia Storytelleru navštívila štúdio Zuzany Urbanovej Husárikovej v Kovačici. Na stole leží chalan z Belehradu, čoskoro sa pochváli novým tetovaním na nadlaktí.
Zule Zu pochádza z rodiny umelcov a v jej žilách prúdi umelecká krv. Vyrastala po boku svojej starej mamy, naivnej maliarky Evy Husárikovej. Otec je skôr abstraktný maliar, brat úžitkový výtvarník, vyrába lyžičky z dreva a dažďovú tyč zo suchých tekvíc. Keďže ani vaša reportérka nevedela, čo to je, cítim povinnosť vám to vysvetliť. Tekvicu vysušíme, nakrájame a odstránime dužinu. Urobíme viacero dierok, cez ktoré sa zapichnú špáradlá alebo špajle a potom sa nasype ryža. Keď ju otočíte, počuť zvuk dažďa, ktorý je najmä pre bábätká veľmi upokojujúci, vysvetľuje Zuzana.
Odjakživa kreslila, maľovala, vyrábala šperky. I keď v roku 2010 ukončila štúdium práva, bolo len otázkou času, kedy sa začne vážnejšie zaoberať nejakým umením. Stalo sa to pred deviatimi rokmi, keď sa vyskytla možnosť prevziať si tetovaciu súpravu. Prvými „zákazníkmi“ boli umelá koža, citróny a pomaranče.
,,Neskôr som zistila, že aj banány vedia byť dobrými zákazníkmi, no neoverila som si to,“ hovorí Zuzana s úsmevom na tvári.
A tak ako sa Zrodenie Venuše nedá namaľovať v priebehu jedného dňa, tak sa nemôžete stať tatoo artistkou cez noc. Táto právnička začala najprv s jednoduchými motívmi, aby zvládla líniu, tieň a vyfarbovanie, neskôr vybudovala vlastný štýl – vodové farby a ženské motívy: kvety, lístočky a pod.
Ľudia rýchlo prejavili dôveru. Prví skutoční zákaznici prišli sami.
,,Keď som zistila, že ide o niečo komplexné, odmietla som ich a povedala, aby ešte trochu počkali, že nie som na to súca. Neskôr sa moja odvaha stala čoraz väčšiou,“ hovorí Zuzana a dodáva, že po seminári v Belehrade a po niekoľkých rokoch, bolo čoraz menej prázdnych miest v skladačke.
Keďže pochádza z rodiny umelcov, nedostávala často pripomienky „nezaoberaj sa umením – v ruke chlieb nebudeš mať“ . Jedine babka mala pripomienku, ľutovala zákazníkov, lebo si myslela, že ich Zuzana trýzni.
,,A potom ma niekoľkokrát navštívila a zistila, že to nie je až také strašné. Krv netečie. Nie je to ako v mäsiarni. Je to predsa len maľovanie na koži, pichanie. A ukľudnila sa,“ spomína.
Jej obľúbený štýl sú vodové farby, a získala nimi tretie miesto v Rijeke a prvé miesto na súťaži v Belehrade. Zdá sa byť náročný, no Zuzana už vie ako si poradiť.
,,Nemám strach z toho, lebo ma nič neobmedzuje. Ak chcem niekde pridať prúd vody, nechám farbu, aby tiekla, aby striekla, kým pri realizme, hyperrealizme, a black and gray musím dávať pozor, kde svieti svetlo, kde je tieň,“ hovorí.
Tetováž zostava aj po živote. Existujú operácie, ktoré ich dokážu odstrániť, ale sú boľavé a drahé. Zuzana si je toho vedomá. Je svedomitá. Ak si myslí, že niečo nedokáže, alebo že tetováž má zlý tvar alebo zlé miesto, poradí zákazníkovi, aby to aj v budúcnosti vyzeralo dobre.
,,Áno, je to veľká zodpovednosť, ale práve v tom je čaro,“ hovorí Zuzana.
Nekreslí obočie, ani ústa, a netetuje ani ľudí, s ktorými si nerozumie. Sú to ľudia, ktorí sa na iných dívajú z výšin. Napriek tomu, že by pri tom tetovaní mala úplnú slobodu vyjadriť sa, odmieta pracovať a vyhovára sa, že to nedokáže.
Na všetky svoje tetovania je hrdá. Nikdy nekreslila fašistické a nacistické symboly alebo hocijaké iné kresby, ktoré urážajú ostatných. Pyšná je na tetováž mužskej sirény.
Zákazníci sú z Kovačice a okolia, Belehradu, Nového Sadu, Bačskej Palanky, Slovenska, Maďarska, Nemecka, Švajčiarska.
,,Nielen, že hosťujem v zahraničie, ale mi aj zákazníci zostávajú verní. Zoberú si týždeň voľna, zostanú tu, urobia si výlet, počas dvoch, troch dní im tetováž dokončím a zostáva im aj „iný“ typ spomienky,“ vysvetľuje.
Ľudia už nemajú predsudky vôči potetovaním ľuďom, ale maju vôči ženám tatoo artistkám.
Zasýtiš sa
,,Toto nie je ľahká práca. Ľudia si to takto predstavujú, príde zákazník, vykreslíš ho a odchádzaš domov s úsmevom na tvári. Ja odchádzam veľmi vyčerpaná. Zvlášť, keď robím tetováž, ktorá si vyžaduje celý deň, od rána do polnoci, odchádzam domov unavená, ale aj spokojná,“ vysvetľuje táto tatoo artistka.
Je to namáhavé a viacerí umelci pracujú iba tri dni v týždni, v pondelok, v stredu a piatok. Nedeľa je iba pre rodinu. Zuzana robí, keď má prácu, ale hovorí, že občas potrebuje dvojtýždňovú prestávku, lebo je práca náročná.
Vo voľnom čase číta a počúva knihy, s rodinou pozerá kreslené filmy, hrajú sa a pripravujú detské kulinárske špeciality – tortičky z blata.
Pridaj komentár & Dodaj komentar