Treba nájsť profesionalizáciu v čítaní predstavenia, hovorí režisér Ján Čáni

Renomovaný režisér Ján Čáni z Báčskeho Petrovca už desaťročia sleduje nielen činnosť profesionálnych divadiel v Srbsku a na Slovensku, či vo svete, ale vníma aj ochotnícke divadelníctvo, zvlášť slovenské vojvodinské. Rozprávali sme sa s ním na tému neprofesionálnych a profesionálnych menšinových divadiel vo Vojvodine, ich významu a položenia, ako aj budúcnosti.

Kedy prišlo k rozmachu slovenského ochotníckeho divadla vo Vojvodine a aké je ono teraz?

J. Čáni: „K rozmachu slovenského ochotníckeho divadelníctva prišlo na rozmedzí 70. a 80. rokov 20. storočia. Ide vlastne o tri veľké predstavenia. Prvé bolo predstavenie Ľuboslava Majeru Balada o poručíkovi a Mariutke, druhé boli predstavenia Tomáša Hriešika, je ich zopár, a nakoniec máme predstavenie Miroslava Benku SOS. To sú tri dôležité predstavenia, ktoré poznamenali v širšom, až európskom kontexte naše divadelníctvo a podľa ktorých toto divadelníctvo pozná Slovensko, ale aj svet. Prečo tieto predstavenia boli také dobré? Preto, lebo sa vyvýjali v znení súčasných vtedajších divadelných tendencií. Ľubo Majera bol školený na Jerzymu Grotowskom a poetiky chudobného divadla, divadla poľského, divadla malých javiskových foriem a tieto formy doviedol k nám do Petrovca. Nikto ich nepoznal. Ľubo im bol blízko, keďže študoval v Bratislave. Poznal poľské divadlo, ale Srbi ho slabšie poznali. Ľubo bol v trende. Neskoršie to boli Deti, Popánštená kotrba, ale všetko to bolo na princípe, o ktorom hovorím, ktorý vtedy vládol vo svete. Tomáš Hriešik – Máško a príchod postmodernizmu do našich končín na Slovensku zabodoval hrou Marat vs. Sade tak, že celé Slovensko vstalo a tlieskalo na toto predstavenie. To bol príchod postmodernizmu. Slováci ho nepoznali, ale my sme ho poznali. My sme boli v trende. My sme sledovali tie najsúčasnejšie kvalitné inscenačné procesy. Rovnako, ako pohybové divadlo SOS, to vtedy frčalo. A naši ľudia sa s tým vedeli vyrovnať. Vedeli ho priblížiť k divákom, k hercom. V súčasnej dobe, žiaľ, takéto trendy nenachádzame. Nemáme žiadne smerovanie. Všetko sú to klasické, odkukané veci, teda klasické divadelné predstavenia, ktoré my, žiaľbohu, v danej situácii nevieme urobiť ani v profesionalnom divadle, keďže nieto prostriedky, peniaze, ľudia… A my, zrazu, chceme z toho urobiť divadlo. Predstavenie. Treba sa vrátiť do tej Európy a vidieť, kde je tá cesta, ktorou ide súčasné divadlo. Podľa skúsenosti, ďalšia chyba našich ľudí je, že nechodia na festivaly a nesledujú nové tendencie. Keď aj prídu na festival, odohrajú svoje predstavenie a nehľadia iné, lebo ich to nezaujíma a to je chybou. V Európe, napr. v slovenskom divadle, je aktuálny východ divadla zas do ambientálnych priestorov, do experimentov, do performancií. My to robíme? Kedy sme my mali poslednú performanciu na prehliadke Divadelný vavrín? Ja si nepamätám, ale nevadí. Musíme európske trendy sledovať, aby niekto sledoval aj nás, a neísť na to skalné divadlo, lebo na to nemajú prostriedky ani veľké divadlá.“

Musíme európske trendy sledovať, aby niekto sledoval aj nás, a neísť na to skalné divadlo, lebo na to nemajú prostriedky ani veľké divadlá.

Ján Čáni

Vzhliadnime širší obraz ochotníckeho divadla v menšinovom kontexte, keď máme na mysli, že sa vlani neuskutočnila tradičná akcia, čiže Festival ochotníckych divadelných spolkov Vojvodiny, ktorý inak prebieha v Starej Pazove, a to kvôli nedostatku financií a nedostatku pochopení vládnucích štruktúr. Aký je ten obraz ochotníckeho divadla?

J. Čáni: „Problém existencie ochotníckeho divadla sa snažilo riešiť 15 rokov dozadu založením profesionálnych divadiel menšín, ktoré žiaľbohu, stroskotali vo svojich základoch. Problém je vlastne, že nemali na čom zakladať svoju existenciu. Nemôže existovať profesionálne divadlo bez školeného herca. Čo znamená, ak sme neutvorili miesto na akadémii pre vyučovanie slovenského, rusínskeho, rumunského divadla, – Maďari si vybojovali, samozrejme, s prienikom do domovského štátu, – nemôžeme očakávať, že naše divadelníctvo bude prosperovať. Nebude. Lebo študenti, ktorí študujú na Slovensku, veľkou časťou tam aj zostanú, lebo tam sa môžu adekvátne uplatniť. Teda, nevrátia sa. To školenie sme si sami zotreli, a zotreli sme si ho tým spôsobom, že sme nevedeli nájsť spoločný jazyk, spoločne niečo dodiskutovať. My nediskutujeme. Nestretáme sa. Preto nám toto všetko tak chabo vyzerá. Keby sme sa stretli, ľahko by sme si určili určitési priority a nestalo by sa to, že vlani nebola pokrajinská prehliadka ochotníckeho divadla. Za tým by museli stať aj Slováci, Rusíni, Maďari, Rumuni, aby to dostalo širšiu bublinu, aby sme sa nesťažovali iba my „malí“. Spoločnými silami to ide. O tom naozaj načim premýšľať. Treba urobiť vedecké sympózium a povedať, že naše divadlo, žiaľbohu, po tom projekte formovania profesionalného divadla, nefunguje, stroskotalo.

Prečítajte aj tento článok: Deti a mládež v Dramatickom štúdiu CEKOS-a v Sonte pestujú interkultúrne divadlo

Základný problém vidíte v nedoriešenom školení divadelných tvorcov v menšinových divadlách, ikeď Slováci sa asi pred takými desiatimi rokmi pokúsili o školenie hercov v jednorazovom projekte Štúdio hereckej tvorby?

J. Čáni: „Žiaľbohu, slovenské vojvodinské divadlo, a nakoniec aj divadlo vojvodinských menšín, stroskotalo na finančných dotáciách. Prečo nestroskotalo maďarské divadlo, Újvidéki színház, napríklad, vedúce divadlo v celoeurópskom kontexte? Tam je silná podpora domovského štátu. Náš domovský štát pre takéto niečo, žiaľ, nemá určitési pochopenie. Teda, dáva projekty tam, kde dáva. Žiaľbohu, ani vedúca štruktúra, ktorá to môže medzištátne riešiť, to nerieši. Veď aj Rusíni aj Slováci patria pod Slovenskú republiku. Bol jeden pokus počas Petrovských dní divadelných usporiadať konferenciu dekanov, rektorov umeleckých akadémií, keď boli všetci prítomní, aj Srbi aj Slováci. Ale žiaľ, to bola ojedinelá situácia, keď v Slovenskom vojvodinskom divadle vládol ešte entuziazmus, kým sa myslelo, že štáty podporia a že sa tento problém vyrieši na medzištátnej úrovni a nielen na úrovni projektov, ktoré toto nepokryjú. Lenže ani srbská, ani slovenská štruktúra o to nemala pochopenia a to tvrdím len kvôli tomu, že som v tom čase bol riaditeľom divadla a viem, kam v tom čase divadlo chcelo ísť. Ale keď sa videlo, že pre toto divadlo neexistuje pochopenie v umeleckom znení, ale iba v politickom, aby niekto mohol mávať papierom, že máme Slovenské vojvodinské divadlo, tak sme sa vzdali funkcie a preto to ďalej nepokračovalo a preto sme aj dnes tam, kde sme.

Podľa Vás potom súčasné menšinové ochotnícke a profesionálne divadlá iba živoria a hľadajú cestu k súčasným trendom?

J. Čáni: „Tak. Počas môjho riaditeľovania, umelecká rada v čele Vladislavou Feketeovou, správna rada v čele s profesorom Majerom, teda silná divadelná zostava, ktorá vládla a fakt, vládla, sa rozhodla robiť súčasnú dramu kamerného obsadenia. Napríklad, vtedy vzniklo vynikajúce predstavenie Vina, kde sa na projekte stretli traja profesori: prof. Rončević z Belehradu, prof. Ciler z Bratislavy a prof. Majera z Banskej Bystrice a Nového Sadu. Teda, traja akademickí profesori participovali na zrode jedného predstavenia. Súčasného predstavenia. Boli aj menej úspešné predstavenia, nebudeme ich menovať. Skôr sa venujme tým, ktoré sa vydarili. A vydarili sa len kvôli tomu, že existovala komunikácia. Existovala politika. Vedelo sa, čo sa chce a prečo sa chce. A chcelo sa s najlepšími, ktorí sledovali európske trendy, a ktorí svojou praxou dokázali, že oni k tej špičke patria.

Aká je tvár našej spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom? Aký je dosah týchto divadiel na našu celkovú spoločnosť?

J. Čáni: „Ešte Svätý Augustín povedal, že akí bohovia, také divadlo. Teda, akí sú naši vedúci, také bude divadlo. Divadlo odzrkadľuje dobu. Žiaľbohu, naša tvorba je povojnová, súčasná, keď sa hľadajú hodnoty. Keď hodnoty a zákony nie sú upresnené, hľadáme kde sme. Hľadáme svoje miesto pod svetlom. Tak aj divadlo hľadá svoje miesto pod svetlom, a podľa mojej mienky, málo poukazuje na chyby, ktoré nájde v tejto spoločnosti. Prečo slabo poukazuje na tieto chyby? Kvôli tomu, že v hľadaní odrazu spoločnosti nemá adekvátnych tlmočníkov toho, čo chce povedať. Znamená, možno divadlo aj má voľáku vôľu na niečo poukázať, len to zostane do tej miery skryté, nepochopené, lebo ho nemá, kto prečítať a nemá ho, kto tlmočiť tým divákom. Čo znamená, že treba nájsť tú profesionalizáciu, ale nie v znení školenia, ale profesionalizáciu v čítaní predstavenia. Je to teatrológia, a my, žiaľbohu, teatrológov nemáme. O tom treba porozmýšľať, či ich netreba nájsť niekde, lebo len oni profesionálne poukážu na to, kde škripí a ktorou cestou treba ísť. Lebo takto, sami od seba sa to nenaučíme. Hrať máme chuť, ale nejak sa bojíme konfrontovať sa s inými s tým, čo urobíme, lebo máme svoje výhovorky. Ale niekedy predsa treba povedať „Áno, to chcem, a to urobím.“, respektíve „Neurobím.“ Veď treba niekedy niečo aj neurobiť. Nech to zostane na mladších generáciách.“

Čiže, tá odrazová doska, aby sme sa trošku my, divadelníci, zobudili, je vlastne v konfrontovaní názorov a v komunikácii s inými divadlami, s inými divadelnými trendmi, s teatrológmi, s ľuďmi, odborníkmi, ktorí majú radi divadlo a vedia robiť divadlo?

J. Čáni: „Ja by som bol rád, keby sme konečne o divadle začali rozprávať divadelným slovníkom, a nie slovníkom vypožičaním z ekonomických, politických a ďalších segmentov existencie našej spoločnosti. Teda, o divadle – divadelne.“

Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.