Search and Hit Enter

Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom

Bez charakteru, nech robíme čokoľvek, naše umelecké diela budú vždy prostredné, statočnosť je vždy prvou podmienkou estetiky.“

                                                              (Gustav Flaubert)


Samovzdelávanie

Odkladám tento text. Je v tom odkladaní akási viacrozmernosť. To, že nemám hlavne pre koho ho písať, to k tejto viacrozmernosti odkladania nepatrí, to je otázka kultúry nečítania (teda ak by sa k nemu votrela efektná provokatívna fotografia, možno sa niekto pri ňom i zastaví, bez toho, bude ale inertne momentálne „odrolovaný“). Ale to fakt nie je pre mňa akurát to najhoršie!

Text je o tvarovaní spoločnosti divadlom. A pre mňa písať o divadle je vec osobná, citová a delikátna, priam obrazoborecká a je otázkou istéhosi permanentného samovzdelávania. Lebo ak sa tak, čo i letmo a matne obzriem za sebou, konštatujem, že to, čo ma stvárňovalo, hlbšie dotklo, robilo vnímavou, učilo statočnosti a občianskemu vkusu a približovalo k intelektuálnemu zázemiu bolo vyrastanie s divadlom, pri divadle a s divadelníkmi. A toto  si uschovávam medzi tie najväčšie životné cennosti.

Konečne, celý svet je  javisko a život sa hrá  na melodrámu. Samozrejme, je to v doméne samovzdelávania a tá je  v celej veci nezanedbateľná. Je to, samozrejme, individuálna záležitosť, avšak divadlo, pre jedinca, ktorý si predsavzal pracovať na sebe, núka kódex správania sa a myslenia, odhaľovania krásna. Etika a estetika, konečne,  patria k sebe.

Dovolím si parafrázovať,  G.B.Shaw takto pôvodne definoval emancipáciu, ktorá mala byť ponechaná ženám,  a teda poviem, že je divadlo príliš dôležitá vec, aby bola ponechaná spoločnosti. Neoliberálnokapitalistickej  spoločnosti. Posttranzičnej a večne transformátorskej.

Chýba mi v celej tejto delikátnej veci  plnohodnotný analytický nepokoj, k tomu i neiluzívne postihovanie ľudskej situácie a po tretie, následne, nanajvýš ma sprevádza utrpenie. Utrpenie nad  hrdzou, ktorá sa nachytala nad nezamýšľaním sa do podstaty, do akýchsi  podhladinových tokov našej spoločnosti. Poslúžim sa srbčinou, tá je v tejto veci snáď expresívnejšia! Spoločnosť ima lice, ali ne i obraz, takáto téza svojho času zarezonovala pri definovaní  facebookománie. Tak si to parafrázujme! 

Spoločnosť nemá tvár… Takto to poviem, paronomáziou, je totiž, čozväčša, beztvárna. Utrpenie je nutné. Bez toho sa nikam nepohneme. To je vec, ktorá nás determinuje… Ale ako surovca dekadentného dravého (kvázi) „burázerského“ kapitalizmu naučiť sa samovzdelávať a dospieť po renesanciu  postupného odhaľovania, neustálym kontempláciám a naivite statočnosti.

A teraz už aj tak nemáme  čas  zamýšľať sa,  snívať a naivne  vychutnávať postupnosť odhaľovania vecí a letieť ku hviezdam… Všetko je explicitné a tvrdo instantné. Desiatkami  rokov zaprašovaná prostotou,  spoločnosť sa ukazuje v najhoršom vydaní. Vládne kakistokratia, groteskné je v konflikte so sublimným. Kraľujú invektívy a nonsens dekadentých cowboyiov Microsoftu.

Zlacneli sme  a zmalicherneli! Skúšame sa nájsť. Odhrabať  bahno a vidieť obrysy meštianskej  vľúdnosti, občianskej  príkladnosti a intelektuálnej kritickej masy, masové vzdávanie sa inteligencie, ktorá je pokorná  a krotká. Stačí prostrednosť? Nečakanie na Godota? Stačí  zlatokopecká senzibilita? Stačia spôsoby nedôstojné človeka a inflácia krutých a bez snov? Kultúrna kontaminácia v komunikácii. Ak áno, tak potom nekafrite, keď vychovávame neintelektuálne nekriticky estrádne nenáročnných divákov.  Bez usudzovania a keď treba i odsudzovania! Divákov púhosti. Divákov chleba a hier! Dobre už bolo! Už boli kafrali, a nebudú?!

Divadlo je výsledkom hraničných situácií

A. Jarry: Kráľ Ubu, 1989, réžia: Ivan Hansman Jesenský 

Hraničná situácia medzi životom a smrťou je odjakživa skúšobným kameňom dobrej literatúry. Hemingway dokonca tvrdil, že najideálnejšia je táto situácia, keď ide o smrť násilnú alebo tragickú. Všetci spisovatelia to vedia, a predsa len máloktorému sa pošťastí ubytovať sa na tejto hranici. Prežiť na nej celý život sa zdá byť na prvý pohľad čosi až neznesiteľné.

Veľký umelec však vie, že tá hranica sublimuje, že je skrytá v každom, aj tom najbežnejšom zážitku, takže či chceme alebo nie, žijeme vlastne na nej a len zbabelci a hlupáci pred tým zatvárajú oči.” (Ľubomír Feldek)

Divadlo to dokázalo v tých najťažších dobách. Divadlo nelieči, nemôže meniť svet, nevracia celkom dôstojnosť, neslúži na pobavenie, i keď ním je, ale je tým niečim čo umožňuje lepšie porozumieť svetu v ktorom žijeme…  Je svojrázny podvratný živel, istýsi druh subverzívnej činnosti. Keď treba. Žijeme fakt hraničnú situáciu!

A chcem sa mýliť, keď poviem, že  pociťujem istési manko  predstavení, ktoré by núkali, ako hovorím,  porozumenie života, či istýsi druh revolty. Je málo inscenácií, ktoré by  karikovane “našminkovali” spoločnosť. Prečo nie, tak dávkovane, štýlovo a šibalsky siahať po politicky angažovanom divadle?!  Ktoré vo svojom štíte má  výsmech ideovo prifarbenej spoločnosti. Manipulácie v spoločnosti a občanov. Aby myšlienka a vzbura boli prvoradé a v druhom plane sú, nevýlučne, estetické kánony…

Guráž  mali a silné “zauchá” spoločnosti koncom 20. storočia dali traja divadelní draci – režiséri Tomáš Hriešik-Máško, Ľuboslav Majera a Ivan Hansman. Povedali si svoj názor, za ním neoblomne stáli a snažili sa cez predstavenie vypovedať aj iným. Dve inscenácie boli z revolty urobené, podobnej poetiky a ambientálne, čierno-bieleho výtvarna, minimalistickej scénografie a  zhutnenej expresie.  Ide o dve inscenácie:  Kráľ Ubu Alfrreda Jarryho  (1989) v réžii Ivana Hansmana a Aristofanova Lýsistrata (1993) v réžii Ľuboslava Majeru.

Obidve predstavenia mali v štíte neiluzívne postihovanie ľudskej situácie, a boli v pravej chvíli a na pravom mieste! Zobrazovali  priame neresti a problémy spoločnosti – išlo o pohnuté časy pred rozpadom Juhoslávie, o  násilnú mobilizáciu v občianskej vojne na ex yu priestoroch a usmernené proti správaniu sa vládnucej elity.  Pamätáte sa na ne?

Tatko Ubu je tučný, nečestný, hlúpy, nekompetentný, chamtivý, krutý, zbabelý a zlý. Napriek tomu, či skôr kvôli tomu, sa táto karikatúra vrcholového politika dostane vo fiktívnom poľskom kráľovstve k moci, nakradne, zožerie a zničí, čo sa len dá. Absurdne komický príbeh vyvoláva aj otázku: čo dokáže zastaviť nenásytnú ľudskú túžbu po moci a majetku? A dokáže ju niečo zastaviť u jedincov bez vzťahu k morálnym hodnotám?

Paródia recesistického francúzskeho autora Alfreda Jarryho na klasické divadelné tituly spôsobila už na konci 19. storočia v Paríži škandál, no nakoniec stala kľúčovým textom pre novovznikajúce umelecké smery. Tatko Ubu alias Miroslav Babiak bola priama narážka na kult osobosti  Miloševića. Povestné sú jeho bravúrne improvizácie, dopísané a ním následne vyrieknuté automontáže, napríklad tipu:

“Autono máš? Mám! Tak čo ideš pešo?”  Bola to priama alúzia na krachovanie súdobého vojvodinského “autonomášstva”. Dokonca, o svojrázny rimejk  Kráľa Ubu sa Miroslav Babiak pokúsil spolu s režisérom Jánom Čánim. Bol to svojrázny happening pri príležitosti 150 rokov divadla v Petrovci  roku 2016.


150 rokov divadla v Petrovci  v roku 2016 / Foto: FB stránka 150 rokov divadla v Petrovci

Režisér Majera si v zlopovestnom roku 1993, v  období mobilizácie, nenáhodne zvolil antickú komédiu Lýsistrata, dej ktorej korešpondoval s trpkou skutočnosťou.  Dej v skratke:

Atény 411 pred n. l.
Dlhých 20 rokov zúri krutá občianska vojna medzi dvoma najväčšími gréckymi mestskými štátmi – Aténami a Spartou. Krvavé masakry, znásilňovanie, hladomory a epidémie ničia ľudí a krajinu. Nikto si už nepamätá, prečo vojna vznikla, nikto nevie, prečo by mala pokračovať, no mier je v nedohľadne. Pre mužov sa vojna stala zmyslom života. Zariadiť mier sa preto rozhodnú ženy. Lysistrata spojí aténske a spartské ženy, ktoré spoločne prisahajú, že pokým ich muži neuzavrú mier, odoprú im akékoľvek sexuálne potešenie. Od tohto dejového faktu sa potom rozvíja celá séria komických peripetií: Dokážu ženy dodržať svoj sľub? Ako sa s tým vyrovnajú muži? Uzavrú mier, alebo sú pre nich boj a vojna dôležitejšie než sex a rozmnožovanie?

K silne pacifisticky a humanisticky zameraným divadelným inscenáciám  netuctových režisérskych osobností – Ľuboslava Majeru a Ivana Hansmana sa budeme prinavracať aj pre ich  statočnosť.  Boli to opravdové  životobudičské a medzníkové divadelné udalosti! Prinavracali nám dôstojnosť? Asi hej, nedá sa to spochybniť!

Od tých čias ubehli rovno tri desaťročia! Stali sme sa zlými ľuďmi v ťažkých časoch, alebo naša chudoba ohlodala našu dôstojnosť, vďaka čomu sme sa stali mierne tolerantnými voči násiliu a nespravodlivosti?

Tam, kde je politika nad životom, kde je moc nad všeobecným záujmom, a manipulácia a rôzne druhy zneužívania sa stali cestou a životným štýlom, nemožno hovoriť o nejakej dôstojnosti, najmä nie o tej,  ktorú politici dávajú, alebo vracajú. Dôstojnosť je, rovnako ako čestnosť, morálka, sebauvedomenie, zakotvená v osobnosti jednotlivcov, alebo jej niet.“ (Filip David)

Bezbrehosť predsa tróni v kultúre a preto si treba dovoliť, prehovorím  tu Rúfusom –  nechcieť len o plytkom bôli húsť  v období “povinnej radosti”.

(Text je príležitostne venovaný i  životnému jubileu Miroslava Babiaka a trom desaťročiam od  chýrečnej inscenácie Kráľ Ubu, Divadla VHV, Petrovec.)

Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.