,,Je to vták, je to lietadlo. Nie, je to Superman! Ľudia v minulosti boli fascinovaní letením, a fantáziou nešetrili, keď si predstavovali nás v súčasnosti. Napriek ich predpokladom, do práce a do obchodu nechodíme lietajúcimi automobilami, ale sa lietaním zaoberáme zo záľuby. Taký jeden človek budúcnosti je Pavel Pokorácky, pilot padákového klzáku z Padiny.
Obľúbené miesto pod slnkom mu je dva a pol tisíc metrov nad zemou, pod oblakmi, a volá sa báza.
,,Keď vzlietneme z kopca, každý z nás sa túži dostať na bázu. Je to vrchol, ktorý v paraglajdingu túžime dosiahnuť,“ hovorí Pavel Pokorácky, hrdina nášho príbehu.
Jeho obľúbené vzletové terený sú Rajac, Zlatibor, Ölüdeniz (Turecko), Kunčice (Česko). No však, pilotom miesto vzletu nie je natoľko dôležité, nakoľko je dôležitá výška, ktorú dosiahne.
Aj vo Vojvodine sa dá vzlietať, a to vo Vršci, Padine, Subotici, Titeli, Šakotinci na Frušskej hore a na mnohých iných miestach. Pokorácky sa podelil s nami o tajomstvo týkajúce sa kľuky, ktorá sa používa na ťahanie padákového klzáku.
,,Výška, ktorá sa môže dosiahnúť je ponad tisíc metrov. Na Vršačkom bregu sa vzlieta z 392 metrov, a s kľukou sa môže dosiahnuť výška tisíc metrov už na štarte. Potrebná je iba dráha dlhá dva kilometre,“ vysvetľuje náš spolubesedník a porovnáva túto techniku s technikou púšťania šarkana – keď niet vetra, musíš utekať.
Skôr než začal dobývať oblohu, Pavel Pokorácky dobýval hory. Počas jednej pešej túry, tento horolezec si všimol ľudí s nejakými vakmi na chrbtoch.
,,Tie vaky roztiahli po celom brehu a vzlietli. Myslel som si, že budú letieť dolu, a oni vstúpali čoraz vyššie a vyššie, až kým sa nedostali pod oblaky. Vtedy som si položil otázku, čo to je za šport a o čo tu vlastne ide,“ vyrozprával Pokorácky, ktorý pred piatimi rokmi aj sám začal svoju hru s oblakmi.
A tak ako Pokorackému bolo veľmi zaujímavé pozorovať farbisté padákové klzáky, keď sa prvýkrát stretol s týmto druhom športu, rovnako zaujímave bolo aj ľuďom, ktorí sa na svojich pozemkoch s nimi stretli, a keďže si atrakcia, razom ťa pozvú na návštevu.
,,Pristál som u ľudí, ktorí niečo oslavovali. Prišli sa mi prihovoriť. Bola to nejaká poľovnícka spoločnosť. Okamžite ma zavolali nech si s nimi posedím,“ rozpráva nám anekdotu náš návštevník z neba.
Jeho najdlhšia dráha je 135 km, od Mišićeva v Subotici po Idvor na juhu. Na túto cestu mu bolo potrebné päť hodín a sedemnásť minút vo vzduchu. Na taký let sa pripravuje niekoľko dní vopred.
,,V deň letu nepijeme nič, čo vyvoláva dehydratáciu. Jeme iba orechy, aby sme mali dostatok energie, ali nie aj nafúknuté brucho,“ vysvetľuje.
Paraglajder a jeho pilót – technika a vedomosti
Okrem poznania metabolizmu, skôr než začnete dobývať oblohu, potrebné je vedieť aj fyziku. Rovnako sú dôležité aj vedomosti z meteorológie, nielen kvôli bezpečnosti, ale aj kvôli osobnému napredovaniu. Tiež je veľmi dôležité zvoliť si dobrého certifikovaného inštruktora, lebo vedomosti, ktoré sa nadobudnú počas školenia pilota padákového klzáku zostávajú navždy v pamäti.
,,Je to špeciálny tretmán. Celý tím pilotov ťa učí, ako sa máš správať a ako máš rozmýšľať pred letom,“ vysvetľuje Pokorácky.
Nedá sa to pomenovať lacným hobby, aj keď si vyžaduje menej peňazí ako napríklad motocyklistika. Okolo dvetisícpäťsto eur stojí krídlo a sedačka, a na školenie je potrebné ešte tisíc eur.
Každých 200 hodín letu piloti padákového klzáku musia absolvovať špeciálne trimovanie, to znamená dotiahnuť laná, ktoré ich držia, aby sa skontrolovala pórozita materiálu, aby zistili, koľko vzduchu padákovým klzákom prejde. S 500 hodinami letu, ak sa mu medzitým nič nestane, padákový klzák odchádza do ,,dôchodku“. Jedno lietadlo v priemere vydrží 10 rokov.
,,Som jedným z pilotov, ktorý letí najviac v Srbsku. Kedykoľvek sa letí, ja letím. Ľudia letia v priemere 20-30 hodín maximálne, ak sú dobrí piloti, ja letím každý rok 100-150 hodín,“ vysvetľuje náš spolubesedník, ktorého začiatočnícky entuziazmus ešte stále neopustil.
Na otázku prečo by sa ľudia mali zaoberať týmto športom, namiesto jednoduchej ,,kvôli lietaniu“ odpovedi, dostali sme odpoveď, že je to druh psychickej kontroly, keď sa jednotlivec musí pripravovať niekoľko dní vopred. O ostatných účastníkoch a o mieste pristátia sa musí uvažovať skôr.
Všetko, čo súvisí s týmto športom súvisí aj so zdravým rozumom a telom. Nemožno sa iba rozbehnúť a lietať.
Na krídlo padákového klzáka môžu byť pripojené dva systémy. Jeden je určený na presné pristátie a tu sedí pilot. Druhý je určený na veľké diaľky a vtedy je pilot v ležiacej polohe.
,,Občas mám pocit, že zaspím, akoby som bol na nejakej hojdačke. Je to pocit, ktorý uvoľňuje. Ľudia sa ma pýtajú, či cítim nejaký adrenalín. Nie, je to skôr akoby som meditoval. Keď pristanem, týždeň ma nik nedokáže naštvať,“ hovorí náš spolubesedník.
Pokiaľ ide o zákon, vo väčšine prípadov je dovolené lietať všade, okrem letiska, na určitých výškach alebo v blízkosti, kde cvičí vojsko. Treba však rešpektovať aj zákony meteorológie, preto nesmieme vletieť do oblaku.
Nebezpečné situácie
Pomer pilotov a zranení vo svete je veľmi malý. Zranení sú piloti, ktorí nemajú licenciu a ktorí sa vyberú na let sami. V motocyklizme či futbale môžu byť následky nehôd trvalé, hovorí náš spolubesedník. No predsa božej vôle neunikneš, a preto neoddeliteľnou súčasťou výcviku paraglajdistov je aj SIV (Simulation d’incident de Vol). Tím paraglajdingového klubu Košava z Belehradu, ktorého členom je aj Pokorácky, musel za účelom tohto testu vycestovať do Turecka.
,,Tento test sme vyskúšali na nadmorskej výške 2000 metrov, prítomné musia byť aj špeciálne jednotky, ktoré čakajú na lodiach, aby záchránili pilota, ak sa stane nehoda. Tieto nebezpečné situácie potom skúšame sami, poschytáme si nejaké laná, zatvoríme polovicu krídla alebo krídlo zničíme. Pri voľnom páde, tie nebezpečné situácie vlastne nacvičujeme,“ vysvetľuje úplne pokojne Pavel.
Musíš dôverovať svojmu padákovému klzáku. Musíte byť jedno. Musíš poznať tú handru, sedačku, jeho správanie, aby si neurobil nejakú hlúposť. Pavel si nedovolí ocitnuť sa v zlej situácii, vie, kedy má vzlietnúť, no predsa nepredvídané situácie sa vyskytujú.
,,V januári minulého roku sme Slobo a ja, musím pritom spomenúť, že sme skúsení piloti, vyrazili v silnom vetre od Niškej banje a pristáli sme na Suvej planine. Zamrzli sme. Vietor bol taký silný, báli sme sa, že nás prehodí na druhú stranu kopca. Pochyboval som o vlastnej bezpečnosti, ale svojmu krídlu som dôveroval,“ spomína Pokorácky.
Na základe opodstatnených dôvodov je zakázané letieť v noci.
,,Slnko už zašlo. Kým sme boli hore vo výške ponad tisíc metrov, bolo aj slnko. Dolu na zemi už bola tma. Najväčším nebezpečenstvom pre nás su drôty na elektrinu,“ hovorí náš spolubesedník a dodáva, že netreba zabúdať ani na hasičov záchranárov, ktorí im často pomáhajú dostať sa dolu z „menej nebezpečného“ stromu. ,,Sú to naši skutočne dobrí kamaráti,“ hovorí so smiechom Pokorácky.
Presvedčivé víťazstvo Košavy v Kostolci
V polovici minulého mesiaca paraglajdingový klub Biele orly z Požarevca usporiadal revuálnu súťaž v presnom pristátí na letisku v Kostolci. Zúčastnilo sa 25 súťažiacich zo štyroch klubov, a Pavel Pokorácky získal zlato.
„Svetový, európsky a momentálne štátny majster v presnosti pristátia Slobodan Maletić, ktorý je zároveň predsedom klubu Košava, pristál v prvej sérii 160 cm ďaleko od terča a vtedy som videl príležitosť zabojovať. Bojovali sme jeho syn Dimitrije a ja,“ spomína Pavel.
Druhé a tretie miesto v súťaži jednotlivcov obsadila rodina Maletić, kým v tímovej konkurencii KVS Košava predbehla Biele orly a AK Jat z Belehradu.
Pridaj komentár & Dodaj komentar