Zvolen
Kultúra iná

Umenie v malých dávkach aj kultúrno-umeleckých spolkoch v Kulpíne a Maglići, aj v Slovenskom vojvodinskom divadle

Už viac ako rok, od začiatku pandémie koróna vírusu, aj kultúrno-umelecké spolky a kultúrne inštitúcie pracujú v „podivných“ podmienkach. KUS Zvolen z Kulpína neotvoril svoje brány od októbra minulého roku, KUS Đuru Jakšića z Maglića pracuje prerušovane, zatiaľ čo Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca väčšinu udalostí za posledný rok zrušilo a „zatvorené dvere” využilo na adaptáciu budovy.

Mira Arizanovićová a jej folklórny partner sa už nevedia dočkať pravidelných folklórnych skúšok a vystúpení (Foto: z archívu M. Arizanovićovej)

„V súlade s epidemiologickými opatreniami prerušovane pracujeme už rok. Aktívne a nepretržite sme pracovali až do marca 2020, kedy bol vyhlásený núdzový stav. Potom sme mali dvojmesačnú pauzu, po ktorej sme skúšali do konca sezóny, až do Vidovdanu. V tom období sa mal uskutočniť Vidovdanský koncert, na ktorom pravidelne vystupuje náš spolok, ale pre zvýšenie počtu nakazených bol zrušený. V septembri sme začali opäť pracovať a v novembri sme prestali. Boli sme na prestávke až do februára, keď sme sa opäť stretli, a robíme doteraz. Sledujeme situáciu a prispôsobujeme sa súčasným opatreniam,“ hovorí pre Storyteller Mira Arizanovićová, členka folklórneho súboru KUS Đuru Jakšića“z Maglića, ktorá tiež vedie folklórnu školu pre deti a dodáva:

“Keď sa objavil vírus, zrušili sa všetky udalosti, na ktorých sme sa zúčastňovali. To nám všetkým chýba – socializácia, cestovanie, vystúpenia.”

Mira Arizanović pripomína, že minulý rok sa v Maglići prvýkrát za posledných desať rokov nekonal Veľký výročný koncert, Vidovdanský koncert, festival pre deti Hajd’ u kolo, ani stretnutie veteránov. Trápi ju aj pocit, že ich pandémia nejako oddialila.

„Zvyčajne sa pripravujeme na koncert, hosťovanie, turné a teraz nevieme, kedy budeme môcť opäť cestovať a organizovať koncerty. Koróna nás nejako oddialila, akoby ľuďmi ovládol nejaký strach,“ hovorí naša spolubesedníčka.

Podobne je to aj v KUS Zvolen v Kulpíne, ktorý je známy podľa svojho divadelného a folklórneho súboru, ktorý tiež začal pracovať po zrušení núdzovéhp stavu, nie však nadlho.

„Niekedy v júli sme zastavili skúšky. V júli nebola organizovaná akcia Predslávnostné dni v Kulpíne, pretože sa pandémia začala šíriť rýchlejšie, kaviarne a reštaurácie boli opäť zatvorené, takže sme sa tiež nemohli stretať. V septembri, keď bola situácia priaznivejšia, dostali sme povolenie opäť pracovať, ale nie na dlho, pretože v októbri bolo všetko opäť zastavené,” hovorí Zoroslav Zima, predseda KUS Zvolen z Kulpína a uvádza:

„Rok 2020 bol pre našu folklórnu rodinu veľmi smutný a dvere spolku sme zamkli v októbri minulého roku a neodomkli sme ich dodnes. Už šesť mesiacov sú priestory združenia prázdne, bez pozitívnych ľudí, hudby a tancu.“

Ani tento rok nie je podľa folkloristov z Kulpína a Maglića nádejný. „Pokiaľ ide o tento rok, budúcnosť združenia nie je príliš ružová,“ hovorí Zoroslav Zima, ktorý je tiež choreografom v KUS Zvolen. „Situácia je stále zlá, pandémia sa ešte neskončila a pre nás je na prvom mieste zdravie.“

Kultúrno-umelecké spolky, miesta zoskupovania ľudí na dedinách, sú dnes takmer prázdne

Kultúrno-umelecké spolky v dedinách sú určite dôležitým miestom stretania ochotníckych umelcov, a to vo formálnom aj neformálnom zmysle, hovorí Mira Arizanovićová.

„Náš spolok je center, na ktorom sa stretávajú ľudia všetkých vekových skupín. Pred pandémiou sme organizovali kamarátenia aj mimo skúšok – varili sme guláše, grilovali, po koncerte organizovali večierky. Teraz to všetko, čo trochu utíchlo,“ približuje Mira úlohe kultúrno-umeleckých spolkov pre socializáciu ľudí na vidieku a zdôrazňuje význam kultúry a tradície v Maglići: „Preto sa snažíme zhromaždiť čo najviac ľudí a detí – ako sa dá. Všetci dúfame, že sa čoskoro budeme môcť opäť stretnúť s divákmi na koncerte bez dištance a obmedzení.“

Členovia staršej folklórnej skupiny KUS Zvolen si v týchto dňoch našli spôsob, ako sa strenúť: Veľkonočný zvyk Slovákov vo Vojvodine – „polievačky“ na Veľkonočný pondelok (Foto: KUS Zvolen Kulpín)

Zoroslav Zima hovorí, že KUS Zvolen je druhým domovom pre všetkých členov a všimol si, že ľudia sa čoraz viac uzatvárajú do seba kvôli pandémii covid-19. „Momentálne sa ľudia stretávajú doma. Ale napriek tomu si všímam, že sa socializácia zmenšuje a ľudia sa stávajú asociálni, depresívni a takúto situáciu nepovažujem za vhodnú pre mladých ľudí. Mladí sú zvyknutí na hudbu, voľný pohyb, kamarátenie bez rúšok a hlavne sú zvyknutí na sebavyjadrovanie.“

Kulturológ Miroslav Keveždi pripomína, že pojem o sociálnej dištanci, ktorá je každému diktovaná od začiatku pandémie, mnohí vyhlásili za neadekvátnu, pretože ide o fyzickú vzdialenosť, a to je práve spoločenskosť, to jest spoločenská stránka človeka je to, čo je ohrozené.

„Aristoteles uviedol, že človek je „zoon politikon“, čo znamená, že jeho identita je práve v (politickej) spoločenskosti. Výzvu na sociálnu dištancu preto mnohí počujú ako pozvanie na stratu ľudskej identity, “hovorí Keveždi pre portál Storyteller a ďalej vysvetľuje:

“Avšak, pojem fyzickej a pojem sociálnej dištanci majú svoj spoločný dôvod – vo vedeckej disciplíne proxemika, ktorá skúma spoločenské využitie priestoru, existuje niekoľko úrovní diútance: intímny priestor (dotyk, objatie, šepot) ), osobný priestor (vzťahy s dobrými priateľmi, známosť), sociálny priestor (vzťahy so známymi) a verejný priestor (verejné vystúpenie pred cudzími ľuďmi). Udržiavať odtiaľ sociálny odstup znamená, že by sme mali byť na dištanci s každým, koho pokladáme za známeho. “

Podľa Miroslava Keveždiho pri pandémii spoločenskosť netrpí toľko, koľko trpí familiárnosť a intimita.

“Ukazuje sa, že umelecké vystúpenie je v skutočnosti určitou kombináciou verejného priestoru umelca (vystupujúceho pred cudzími ľuďmi), a v skutočnosti osobného, ​​rodinného priestoru publika. Aj keď máme internetové vystúpenia – ony sú polovicou udalosti, tá verejná. Druhá polovica, osobná, je nezvestná,“ dodáva Keveždi.

Poukazuje tiež na skutočnosť, že počas pandémie v meste sa familiárnosť kompenzovala žúrami a na dedine bolo možné dokonca aj počas policajných hodín ísť na kávu k príbuzným „cez záhradu“.

„V týchto dňoch počúvame, že v niektorých krajinách sa milióny detí nenaučili plávať, pretože bazény sú zatvorené. U nás bude mnohým ukrátená skúsenosť s organizovaním podujatí, skúšok a vystúpení, či už ako účinkujúcich, alebo ako skutočného, živé publika. Nie som si istý pri hodnotení týchto strát a ich následkov,“ hovorí náš spolubesedník, ktorý je presvedčený, že menšie prostredia v tejto situácii by mohli byť na tom lepšie ako väčšie.

“Menšie prostredia sú charakteristické tým, že sú samy o sebe akousi „sociálnou bublinou“ – sú relatívne izolované kvôli vyčlenenosti a vďaka odľahlosti zdravotných inštitúcií sa ľudia na vidieku skutočne vedia ukázať ako tí, ktorí sa oveľa viac starajú o seba, sú zodpovednejší, pretože sa musia viac spoliehať sami na seba. V tejto bubline si však samotné menšie prostredia zachovávajú familiárny charakter, kým mestské prostredie je predovšetkým verejným priestorom. Táto familiárnosť by sa mala prejaviť vo väčšej solidarite a tí, ktorí sa rozhodli byť konštruktívnymi, využili čas pandémie na opravu a renováciu nábytku a budov, omietku a vymaľovanie priestorov, čo je veľmi dobrým dôvodom pre zdravé vzťahy s dobrými priateľmi,“ uzaviera Miroslav Keveždi.

Slovenské vojvodinské divadlo: Aj práce na budove, aj umenie na scéne a internete v hraniciach covid-19 možností

Presne tak sa k novej situácii, ktorá bola diktovaná pandémiou koróna vírusu, postavilo Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca, profesionálna kultúrna inštitúcia, ktorá má pre slovenskú komunitu vo Vojvodine mimoriadny význam.

Slovenské vojvodinské divadlo už chce svoje publikum v hľadisku, a preto aj v zložitých podmienkach pracuje: Premiéra divadelného predstavenia Kebab v réžii Svetlany Gaskovej bola koncom marca. (Foto: Svetlana Gašková)

„Väčšina podujatí v Slovenskom vojvodinskom divadle bola vlani zrušená,“ hovorí riaditeľka SVD Viera Krstovská:

“Niektoré podujatia sme i zorganizovali do poslednej aktivity a mali byť realizované a predsa kvôli opatreniam sme ich museli zrušiť. A úprimne nie je, alebo vlastne nebolo ľahko organizovať podujatie – najprv musíme pripraviť celú budovu podľa predpisov a dezinfikovať ju, zabezpečiť všetky dezinfekčné prostriedky pre divákov, potom postaviť herca na javisko, kde sa cíti ohrozený alebo má pocit, že on môže niekoho ohroziť a pritom každý herec je a musí byť testovaný pred výstupom, organizovať rezervácie lístkov a publikum… a potom sa to všetko môže zrušiť. Predsa sme si už zvykli a teraz už hráme i živé predstavenia a znovu sme otvorili kino.”


Prečítajte aj: Kebab, predstavenie o migráciách, násilí na ženách, pornografii, prostitúcii a sne o lepšom živote


Slovenské vojvodinské divadlo upravilo budovu minulý rok a čiastočne tieto práce boli aktuálne aj na začiatku roka 2021.

“Tak sme úspešne zrealizovali projekt stavebnej úpravy pivničnej časti, ktorý podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a vo veľkej sieni SVD sú položené nové svetelné panely, z uličnej strany je osvietené divadlo, ako i Nádvorie 28. októbra. Divadelná technika je obnovená a to najviac svetelná. Fundusy a archívy sme tiež upravili. Najhlavnejšie je to, že je ukončený projekt vykurovanie budovy SVD,” hovorí riaditeľka Slovenského vojvodinského divadla, konštatujúc, že za posledný rok nestrávili veľa času s divákmi, stále sa však snažili byť aktívni a vždy k dispozícii a byť s nimi v kontakte.

Slovenské vojvodinské divadlo využilo aj možnosť virtuálnych „predstavení“, ktoré ponúka internet a sociálne siete. Počas minulého roka SVD na svojej webovej stránke zverejnilo 13 divadelných hier z minulých sezón, ako aj videá o aktuálnom dianí v Slovenskom vojvodinskom divadle, pričom na sociálnych sieťach uviedol 21 hier.

„Už však chceme vidieť svoje publikum v hľadisku a preto i v najťažších podmienkach – čo i málo – pracujeme,“ uzaviera Viera Krstovská.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.


Rusini
Miroslav Keveždi

Práve na skutočnosť, že umenie je v prvom rade „spoločenským“ fenoménom, pretože umelec bez publika ťažko dokáže existovať, poukazuje Miroslav Keveždi.

„Ak nemá publikum – umelec stráca svoju identitu. Pandémia vytvorila akúsi „krízu identity“ pre ľudí z umeleckého sveta – je to akási hororová verzia príbehu svrčka a mravca – obaja ochorejú, a pre súkromníkov „svrčkov“ toto je zároveň čas bez príjmu, „existenčná“ zima, ktorá ich vrhá do depresie, najmä ak nemajú inú alternatívu. Tí, ktorí sa profesionálne živia zábavou a umením, sú celkom zabudnutí, ako to už v tomto príbehu je, a otázkou je, či bolo potrebné vytvoriť určitý „krízový štáb kultúry“, ktorý by ich postavil na nohy?,“ pýta sa náš spolubesedník a dodáva:

„Menšie prostredia majú tú vlastnosť, že práca ich kultúrno-umeleckých spolkov je väčšinou amatérska, čo znamená, že ľudia sa venujú predstaveniam z lásky, a nie pre peniaze – nie je to ich práca, ale otázka voľného času. Avšak aj tam sa objavujú profesionáli alebo ešte častejšie poloprofesionáli, tj. tí, ktorí ako choreografi, režiséri, dirigenti dostávajú honorár. Ich angažmán v čase pandémie je otázny. Predsa, ony zvyčajne vždy majú nejakú existenčnú alternatívu, takže sú „menšia starosť“.


Projekt „Život na lokáli s Covid-19“, ktorý realizuje portál Családi kör v spolupráci s portálmi Storyteller a Magločistač, získal podporu Vlády Švajciarska v projekte „Spoločne pre aktívnu občiansku spoločnosť – ACT“, ktorý realizuje Helvetas Swiss Intercooperation a Občianske iniciatívy. Názor vyjadrený v tomto článku je názorom autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Vlády Švajčiarska, Helvetatesa alebo Občianskych iniciatív.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PODKAST “Na ivici”

PODKAST Storyteller

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller





PODKAST “KRENULE SMO”

Instagram