Dohovor OSN o právach dieťaťa ako najdôležitejší medzinárodný dokument v oblasti práv dieťaťa bol prijatý pred 30 rokmi (20. novembra 1989). Práva dieťaťa založené na štyroch zásadách, vrátane práva na život, prežitie a rozvoj, najlepších záujmov dieťaťa, práva na účasť a práva na nediskrimináciu, a ich užívanie nemôže byť podmienené splnením povinností ich nositeľa. Túto skutočnosť pripomína Milan Dakić, zástupca Pokrajinského ombudsmana pre práva dieťaťa, v rozhovore pre portál Storyteller.
Tridsať rokov Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ktorý Juhoslávia ratifikovala v roku 1990 a v roku 2001 sukcesívne aj Srbsko, je príležitosťou zohľadniť práva a položenie detí v našej krajine. Ktoré práva detí sa v Srbsku zvlášť pestujú a v tom kontexte: aké je položenie detí v našej spoločnosti?
„Dovoľte mi na začiatku odpovedať na druhú časť vašej otázky, aké je postavenie detí v našej spoločnosti. Stručne povedané, postavenie detí nie je nikdy také dobré, že by nemohlo byť lepšie. Zlepšenie by sa mohlo dosiahnuť dvoma spôsobmi – normatívnym a faktickým. Normatívne zlepšenia sú dôležité, ale ak sa zákony reálne neuplatňujú, práva detí nie sú nič viac ako mŕtve slovo na papieri.
Trpký dojem umocňuje aj skutočnosť, že porušovanie práv detí je takmer každodennou záležitosťou a vyskytuje sa v rôznych oblastiach – od vzdelávaco-výchovných až po zdravotnícke. Aby sa práva detí stali novou samozrejmosťou, potrebné je, aby sa s nimi zoznámili všetci spoločenskí aktéri, zvlášť deti. Získava sa dojem, že základnou príčinou porušenia týchto práv je nedostatok poznania koncepcie práv dieťaťa a príslušných predpisov. K tomu treba pridať nedostatok informácií o nástrojoch a mechanizmoch ochrany práv detí.“
Dohovor ako nástroj sa vzťahuje na celý rozsah ľudských práv: od občianskych, kultúrnych, ekonomických, politických až po sociálne. Čo to konkrétne znamená a prečo je pre štát dôležité mať ratifikovaný dohovor, ale tiež ho aj implementovať?
„Z hľadiska práv dieťaťa je implementácia dôležitejšia ako ratifikácia. Ratifikácia znamená, že dohoda bola formálne prijatá a schválená štátom, zatiaľ čo implementácia znamená praktické uplatňovanie tohto dokumentu. Naším problémom, ak to môžem zdôrazniť, nie je ratifikácia, ale uplatňovanie. Implementácia Dohovoru o právach dieťaťa nie je proces bez konfliktov. Naopak, odpory sú stále prítomné a čiastočne sú štrukturálnej povahy a čiastočne situačné. Naša spoločnosť je do značnej miery autoritatívna a podľa jej názoru je dieťa stále nezrelá, nesamostatná a nekompetentná bytosť.
Z druhej strany, myšlienka Dohovoru je, že dieťa je subjektom, a teda aktívnym aktérom, ktorého práva sa musia rešpektovať, a nie pasívnym objektom paternalistického dozoru a prísneho “tútorovania”, ktorému sme ešte stále náchylní.
Dobre ste zdôraznili, že Dohovor sa rovnako, ako žiadny iný medzinárodný dokument tohto typu, vzťahuje na všetky skupiny ľudských práv. Preto sa niekedy nazýva katalógom ľudských práv. Práve myšlienka, ktorá je za tým, je založená na osobitostiach ľudských práv: ich univerzálnosti, nedeliteľnosti a vzájomnej závislosti, čo je obzvlášť zvýraznené vo veci práv dieťaťa. Dieťa sa musí vnímať holisticky, v celkovom spoločenskom systéme, ktorým sa pohybuje, a nielen vtedy, keď vstúpi napr. do systému sociálnej ochrany alebo súdnictva, a to nielen podľa zásad a pravidiel, ktorými sa riadia tie oblasti. V tom leží význam ratifikácie a uplatňovania Dohovoru, ktorý sám vedie k tomuto modelu práce v presadzovaní práv dieťaťa.
Prečo je právo dieťaťa byť zaregistrované ihneď po narodení medzi prvými v Dohovore? Pretože od uplatňovania tohto práva závisí množstvo ďalších: právo na vzdelanie, pokiaľ ide o zápis do školy, čo je takmer nemožné, ak nemáte rodný list. Alebo užívania povinného zdravotného poistenia. Dieťaťu, ktoré sa podrobuje nemocničnej liečbe, okrem zabezpečenia práva na zdravotnú starostlivosť, pre jeho správny psychofyzický vývoj musí byť zabezpečený sprievod rodičov, ale aj prístup k vzdelaniu.“
Základnými zásadami Dohovoru sú nediskriminácia, najlepšie záujmy dieťaťa, právo na život, prežitie a rozvoj a rešpektovanie názorov dieťaťa. Uplatňuje a rozvíja všetky tieto zásady aj Srbsko, resp. Vojvodina? Aké povinnosti má štát v kontexte Dohovoru?
„Deti, rovnako ako dospelí, majú právo na život, prežitie, rozvoj, slobodu, mier, nediskrimináciu, združovanie atď. a je povinnosťou štátu účinne chrániť a presadzovať tieto práva. Právo na účasť, ktoré ste nespomenuli, – Dohovor ho povyšuje na úroveň zásad a noriem, ktoré musia byť dodržané každým dokumentom týkajúcim sa práv dieťaťa, – predpokladá právo dieťaťa vyjadriť svoj názor na každú záležitosť, ktorá sa ho týka, ale aj povinnosť ostatných konať v najlepšom záujme dieťaťa. Preto je povinnosťou štátu umožniť deťom, aby užívali všetky práva, ktoré im patria.
Pokiaľ ide o Dohovor, znamená to, že štát je povinný prijať vhodné legislatívne, administratívne a iné opatrenia na uplatňovanie práv uznaných v Dohovore. Povinnosťou štátu je, samozrejme, dôsledne uplatňovať primeranú sankciu za každé porušenie ich práv. Štát má, okrem toho, povinnosť ustanovenú samotným Dohovorom, predkladať Výboru pre práva dieťaťa správy o uplatňovaní Dohovoru, o dodržiavaní zaručených práv dieťaťa, ako aj o pokroku dosiahnutom za určité časové obdobie.“
Ako rieši tieto výzvy inštitúcia Pokrajinského ombudsmana?
„Cenným a jedinečným zdrojom informácií ombudsmana o porušovaní práv dieťaťa sú námietky občanov, ktoré naznačujú možné porušenia. Je to nástroj, ktorý vlastnia všetky inštitúcie tohto typu. Týmto spôsobom, ako aj prostredníctvom osobitných správ vypracovaných na základe realizovaných výskumov, ktoré odhaľujú určité systematické porušovania práv dieťaťa, ombudsman získava všeobecný obraz o právach dieťaťa ako ukazovateľa pre ďalšiu prácu.
Dá sa povedať, že prínos pokrajinského ombudsmana pri presadzovaní práv dieťaťa v značnej miere vďačí trvaniu na dodržiavaní ustanovení Dohovoru. Činnosť ombudsmana sa práve najúčinnejšie realizuje prostredníctvom nepretržitého monitorovania uplatňovania medzinárodných právnych noriem, z ktorých najdôležitejšie sú štyri zásady, ktoré ste už spomenuli.“
Na verejnosti sa však často – medzi rodičmi, vychovávateľmi, učiteľmi, – stretávame s výrokmi a diskusiami o právach detí, v ktorých sa aspoň jeden opýta: dobre, deti majú práva, ale majú aj povinnosti / zodpovednosti?
„Ďakujem za túto otázku. V našej spoločnosti existuje hlbšie nepochopenie ľudských, a tým aj práv detí. Privádzaním práv do priameho vzťahu k povinnostiam sa vytvára dojem, že práva sú niečo, čo jednotlivcovi patrí podľa zásluh. Takýto názor je úplne nesprávny a hovorí o zásadnom nepochopení vecí. Ľudské práva sa nezískavajú lojalitou, nie sú odmenou, ktorá patrí jednotlivcovi, pretože vykonal nejakú vynikajúcu prácu. Nie, ľudské práva sa získavajú narodením a sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej povahy.
Jednoducho povedané – užívanie práva nemôže byť podmienené splnením povinností jeho nositeľa. Uvediem konkrétny príklad. Ak dieťa neuprace svoje hračky, stráca právo na hranie? Ak nebude robiť domáce úlohy, bude mu zakázané chodiť do školy? Samozrejme, že nie. Keď učíte svoje dieťaťa o právach, učťte ho aj to, že tieto práva majú obmedzenia v takých istých právach ostatných. Týmto spôsobom u svojho dieťaťa rozvíjate nielen zmysel pre zodpovednosť, ale aj pre uctievanie práv iných.“
Privádzaním práv do priameho vzťahu k povinnostiam sa vytvára dojem, že práva sú niečo, čo jednotlivcovi patrí podľa zásluh. Takýto názor je úplne nesprávny a hovorí o zásadnom nepochopení vecí. Ľudské práva sa nezískavajú lojalitou, nie sú odmenou, ktorá patrí jednotlivcovi, pretože vykonal nejakú vynikajúcu prácu. Nie, ľudské práva sa získavajú narodením a sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej povahy.
Milan Dakić
Niekedy zabúdame na dôležitosť úlohy rodiča a rodičovského príkladu, pokiaľ ide o šírenie informovanosti a povedomia o právach dieťaťa. Dá sa povedať, že uplatňovanie práv dieťaťa možno najlepšie dosiahnuť spoluprácou troch dôležitých pilierov pri formovaní dieťaťa: rodiny + školy + iné štátne inštitúcie? Ako táto spolupráca funguje v Srbsku?
„To, čo ste spomenuli, je nesmierne dôležité. Úlohu rodiča a rodičovského príkladu je ťažko a takmer nemožné podceniť. Vzťah s rodičmi je veľmi dôležitý pre emocionálny, sociálny a intelektuálny rozvoj detí. Deti sa učia od svojich rodičov a vo vzťahu s nimi sa formujú vzorce, ktoré deti preberajú a správajú sa podľa nich. Pre deti by bolo najlepšie, keby sa tri piliere socializácie, ktoré ste uviedli, správali harmonicky a napríklad zdieľali spoločný hodnotový systém, ale, bohužiaľ, to tak často nie je. Existujú dobré legislatívne riešenia, ale nie sú dostatočne využité.
Akákoľvek ďalšia činnosť na presadzovaní práv dieťaťa by sa mala začať od miestnej komunity. Obecné rady rodičov, ktoré sú ustanovené v zmysle zákona, sú takmer nefunkčné. Idea týchto rád spočíva v zmysluplnom modeli práce pri hľadaní riešení, ktoré sú v najlepšom záujme dieťaťa v jednotlivých prípadoch, ale aj pri chronických problémoch, ako je vrstovnícke násilie alebo iné formy zneužívania a zanedbávania detí. Veľmi dôležitým segmentom je účasť samotných detí, ktorú možno dosiahnuť prostredníctvom žiackych parlamentov. Je nevyhnutné, aby časť takejto „siete“ tvorili predstavitelia všetkých kľúčových inštitúcií, prostredníctvom ktorých funguje život v miestnej samospráve: školy, domy zdravia, strediská sociálnej práce, polícia, súdne orgány a iné.
Je našou povinnosťou, ktorú sme prevzali pri ratifikácii Dohovoru o právach dieťaťa, o zásadách a ustanoveniach tohto medzinárodného nástroja v čo najväčšej miere a zároveň primerane a aktívne informovať dospelých a deti.“
Sme svedkami nárastu násilia v spoločnosti, aj medzi deťmi, a Dohovor je určite nástrojom, ktorý je východiskovým bodom na zváženie a vyriešenie tohto problému. Máme – ako štát, pokrajina a spoločnosť – mechanizmy a nástroje na jeho minimalizáciu, odstránenie?
„V súčasnosti sa o náraste násilia hovorí z rôznych strán, pričom sa upozorňuje, že násilie sa stalo všadeprítomným, pretože je naozaj všade – na ulici, v škole, v kaviarni, na štadiónoch, v rodine … Obzvlášť v dramatickom tóne sa poukazuje na násilie mladých ľudí. Viete, nejde iba o vzrastajúci počet mladých ľudí, ktorí sa uchyľujú k násiliu, ale aj o zníženie veku vstupu do sveta násilia, ako aj o zvýšenie účasti mladých v závažných formách násilia.
Je násilie mládeže iba výtržnosť? Zdá sa mi, že odpoveď na túto otázku je negatívna. Násilie už nie je výtržnosť, zdá sa, že sa ono stáva spôsobom života. Otázka, na ktorú by sme mali zodpovedať znie: prečo mladí ľudia inklinujú k násiliu? Čo chcú násilím dosiahnuť, ktoré a aké výhody očakávajú? A nakoniec, čo to hovorí o spoločnosti, v ktorej žijeme?
Vychádzajúc z ustanovení Dohovoru sa prijalo množstvo predpisov, od zákonov až po protokoly, ktoré ponúkajú vzory na riešenie problému násilia páchaného medzi deťmi. Zahŕňajú kritériá na prepoznávanie foriem diskriminácie zo strany dieťaťa a žiaka, ktorá je často príčinou vrstovníckeho násilia, ako aj pravidlá postupov a krokov inštitúcie v prípadoch podozrenia alebo potvrdeného diskriminačného správania, ktoré naznačujú spôsoby uplatňovania preventívnych a intervenčných aktivít.
Na základe výsledkov nedávneho výskumu, ktorý realizoval, a všeobecného pohľadu na práva dieťaťa ako ukazovateľa pre budúcu činnosť, Pokrajinský ombudsman v nadchádzajúcom období podnikne rôzne aktivity v rámci kampane v oblasti vzdelávania o právach dieťaťa, aktivujúc uvedené a ďalšie mechanizmy vo veci prepoznávania diskriminácie, preventívnej práce a primeranej reakcie v prípadoch vrstovníckeho násilia, zneužívania a zanedbávania v rámci vzdelávacieho a výchovného systému, sociálnej a rodinnoprávnej ochrany.“
Na vyriešenie problému vrstovníckeho násilia, ktoré siaha až do najvčasnejšieho veku / materských škôl, je nevyhnutné, aby sme vedeli, kde je príčina násilia. Čo je príčinou nárastu tohto druhu násilia?
„Myslím si, že presná odpoveď na túto otázku si zaslúži Nobelovu cenu. Žarty bokom, lebo žart nemá miesto v tejto oblasti. Je potrebné povedať, že násilie medzi vrstovníkmi je globálnym fenoménom, ktorého príčiny siahajú ďaleko do minulosti a široko do mnohých spoločenských pórov.
Začrime aspoň trochu pod povrch tejto otázky a poukážme na to, aký zložitý je tento problém. Stačí sa pozrieť na etymologický pôvod tohto pojmu. Teda, anglické slovo bullying (šikanovanie), ktoré je všeobecne akceptované ako pojem vrstovníckeho násilia datuje z polovice 16. storočia. Konotácia výrazov v iných jazykoch, ktoré označujú tento pojem, je zaujímavá. Napríklad v arabčine sa pre tento jav používa výraz tanamor. Tanamor však doslova znamená „podobné tigrovi, tigrie“ a tak tyranii dáva relatívne pozitívny význam.
Toto jednoducho naznačuje, že v niektorých obdobiach a spoločnostiach, ale aj dnes, vrstovnícke násilie sa považuje za normálny a dokonca zdravý jav zameraný na posilnenie postavenia dieťaťa, najmä mužského pohlavia. Takéto mylné predstavy je potrebné odstrániť, ale ako vidíte, sú silne zakorenené v ľudskej spoločnosti. Mnohé z najnovších okolností, ktoré vedci z príslušných oblastí označujú za ukazovatele nárastu násilia, nám, samozrejme, nepomáhajú. Takže, príčiny vrstovníckeho násilia sú početné a musíme ich analyzovať zodpovednejšie, vážnejšie a systematickejšie, ako tomu bolo doteraz.“
Prečítajte aj článok ŽIRAFY SÚ KÚL: Etikety sú ťarchou pre dieťa
Aké sú odporúčania Pokrajinského ombudsmana pre nadchádzajúce obdobie v súvislosti so zlepšením uplatňovania Dohovoru, na čom by mal štát, ako aj celá spoločnosť, pracovať?
„Proces implementácie Dohovoru je pomerne úspešný, zvlášť vďaka vynikajúcemu mechanizmu zavedenému na jeho realizáciu, čiže ide o povinné obdobia podávania správ, keď sa od všetkých členských krajín vyžaduje, aby zhodnotili stav práv detí vo svojich krajinách, a opatrenia, ktoré podnikali. Početné nástroje zavedené na účely tohto procesu prispeli k tomu, aby sa nezanedbali žiadne aspekty týkajúce sa blahobytu dieťaťa a tzv. všeobecné pripomienky Výboru pre práva dieťaťa, ako aj konkrétne odporúčania pre ďalšiu prácu v oblasti práv dieťaťa, ktoré výbor predkladá každej krajine. Niektoré efekty sú u nás viditeľné, zatiaľ čo na iných musíme aj ďalej pracovať.
Jedno z odporúčaní, ktoré bolo na prvom mieste v poslednej správe Výboru o stave práv dieťaťa v Republike Srbsko za rok 2017 sa týkalo prijatia nového komplexného zákona, ktorý by upravoval túto oblasť. Keďže je zahlásené, že Zákon o právach dieťaťa bude čoskoro v parlamentnom konaní, očakávam, že prijatie tohto zákona vo veľkej miere prispeje k tomu. Ako kľúčové navrhované ustanovenie zdôrazňujem časť, ktorá stanovuje lehotu, v ktorej musia byť ostatné príslušné zákony harmonizované so zásadami a pravidlá stanovenými v návrhu nového zákona. Jednota právneho systému, ktorého stredobodom je najlepší záujem dieťaťa, je základom ďalšej cesty k zabezpečeniu všeobecnej právnej istoty a blahobytu všetkých našich detí.“
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar