Search and Hit Enter

Uznávaný slovenský psychiater Pavel Černák lieči pacientov s duševnými poruchami, aj Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela dáva do správnych koľají

Podľa teórie slovenského psychiatra a psychoterapeuta Pavla Černáka ľudská bytosť stojí na troch základných pilieroch.: Prvý pilier je profesionálny, resp. pracovný, druhý je rodinný a tretí je voľnočasový,  spoločenský. Ak sa všetky tri piliere napĺňaju, duša človeka je v pohode, mieni psychiater Černák, ktorý je zároveň riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Zároveň pripomína, že nie každý má to šťastie trojitého duševného napĺňania.

Pavel Černák stál aj pri zrode Ligy za duševné zdravie, mimovládnej organizácie, ktorá detabuizuje a reintegruje pacientov s duševnými poruchami do spoločnosti. K detabuizácii duševných chorôb prispieva aj kniha rozhovorov Denisy Gura Doričovej so psychiatrom Černákom Správa o stave duše, ktorá vyšla vlani vo vydavateľstve Premedia. Psychiater v nej, okrem iného, hovorí o javoch, ktoré sprevádzajú život súčasného človeka a približuje najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy. Storyteller sa tiež s uznávaným slovenským psychiatrom a psychoterapeutom porozprával s cieľom prispieť k detabuizácii témy duševných chorôb.

Kedy a ako sa začína váš životný príbeh psychiatra?

“Začína v detstve, ktoré bolo plné hudby, lebo mama učila deti hru na klavír, doma sme mali  gramofón a z tých  starých čiernych platní stále znela hudba. Odmalička  som nasával tóny Čajkovského, Beethovena, Mozarta a ďalších velikánov a keď som zmaturoval na  strednej všeobecnovzdelávacej škole, musel som si hodiť korunu kam ďalej,  lebo som bol  prijatý aj na Vysokú školu múzických umení, aj na Lekársku fakultu. Mal som dva mesiace na rozhodovanie. Hudobný talent som nejaký mal, myslím si, že mám aj dobrú hudobnú pamäť, ale keďže prvé roky ma učila mama, využíval som, že ako syn som si dovolil neposlúchať a miesto prstových cvičení som radšej muzicíroval a komponoval drobné skladbičky. Neskôr som si uvedomil,  že bez brilantnej techniky môže byť môj osud hudobníka – dirigenta, ktorým som sa chcel stať, neistý a ktohovie, ako by som uspel. Otec bol právnik, ale pôvodne veľmi chcel byť lekárom. Nemal však na drahé štúdium dosť peňazí. Pri rozhodovaní o mojej ďalšej životnej dráhe toto možno zohralo nejakú rolu, ale podstatné bolo, keď mi povedal vetu: „Vieš, Palko, lekárov bude potrebovať každý režim.“  Tá veta vo mne silne zarezonovala. Tak som išiel na Lekársku fakultu Univerzity Komenského a vedel som, že po skončení štúdia pôjdem robiť na psychiatriu. Neľutujem toto rozhodnutie, v psychiatrii som sa našiel a v muzikoterapii, čo je jedna z mnohých psychoterapeutických metód, som určitý čas využíval hudbu.”

Kedy ste začali pracovať v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku?

Do Pezinka, malebného historického vinárskeho mesta na úpätí Malých Karpát, vzdialeného od Bratislavy asi 20 kilometrov, som prišiel pracovať v roku 1976. Vtedy to bola Krajská psychiatrická liečebňa, a treba povedať, že už v tom čase bola lídrom medzi psychiatrickými pracoviskami na Slovensku. Vznikla v roku 1924 z pôvodne železitých kúpeľov, fungujúcich od 18. storočia, ktoré mali vďaka liečivej vode výbornú povesť. Čo som však našiel? Pacientov  v starých nevyhovujúcich budovách,  s izbami zapratanými posteľami, tmavé chodby, vysoké stropy a úzke okná… Skrátka, to prostredie bolo ponuré. Boli tu však senzační ľudia, kolegovia, priateľskí a dychtiví po vedomostiach. To ma doslova uchvátilo a povedal som si, že som urobil správne rozhodnutie, keď som išiel robiť odbor, ktorý síce stál na okraji medicíny aj spoločnosti, ale bol taký zaujímavý a perspektívny. Vytvorili sme si krúžok F, čiže Freud a napriek nesúhlasu vedenia sme sa vzdelávali v psychoanalýze, rozoberali a interpretovali sme príbehy pacientov, chceli sme rozumieť psychodynamike, nie iba staticky popísať príznaky ochorenia. Bolo to pre mňa nesmierne výživné. Ešte niečo bolo veľmi cenné:  spájali nás rovnaké etické hodnoty, hľadali sme pravdu a neznášali pretvárku. V 80. a 90.-tych rokoch bola postavená nová nemocnica, ktorá je veľkoryso koncipovaná a jej architektúra, ako aj celý areál dodnes pôsobí sviežo a vzdušne. Po revolúcii v novembri 1989 som založil to, čo dovtedy bolo odmietané: psychoterapeutické oddelenie pre liečbu pacientov s neurotickými poruchami. Boli to krásne časy, búrlivé ale tvorivé. Potom v roku 1992 som bol menovaný do funkcie riaditeľa  a som ním dodnes, naposledy na základe výberového konania pred dvomi rokmi.”

Pavel Černák: “Je tu nový fenomén, spočívajúci v tom, aké hodnoty, aké vízie spoločnosť ponúka ľuďom, do čoho ich láka? Spoločnosť najmä cez médiá ponúka ľuďom v podstate falošné vízie a ideály.” / Foto: z archívu P. Č.

Vyše 40 rokov ste priamo v psychiatrii. Nechávajú na vás psychiatrické prípady, teda ľudia, ktorí majú veľké duševné problémy, následky? Ako sa vyrovnávate s tými pocitmi, informáciami a všetkým, čo vidíte okolo seba, keď robíte s pacientmi?

“Mám pocit, že viem v sebe celkom dobre oddeliť rolu riaditeľa a rolu psychoterapeuta. Neviem, čomu to pripísať, ale viem  v sebe aj uzatvárať témy, problémy, hoci to nie je ľahké. Cez deň som riaditeľ, milujem túto nemocnicu a snažím sa robiť všetko pre to, aby prosperovala. Po práci robím psychoterapiu s pacientmi do neskorých večerných hodín. Domov chodím teda neskoro, ale viem prepnúť z minúty na minútu: skončím psychoterapiu, sadnem do auta a už sa prelaďujem na domov. Potom relaxujem, rozprávam sa s manželkou, počúvam hudbu, hrám si na klavír a s priateľom si raz týždenne ako amatéri doprajeme radosť zo skladieb pre husle a klavír takých velikánov ako Bach, Mozart, Beethoven, Dvořák a ďalší. Dotyky s géniami sú pre mňa stále obohacujúce. Najviac mi asi dáva dielo Dmitrija Šostakoviča.  Okrem toho ako rodina lyžujeme, máme radi turistiku, umenie, v lete sa plavíme po Jadrane, máme dve krásne a šikovné dcéry, z ktorých  jedna je vydatá v Barcelone a druhá býva vedľa nás a má dvoch synov, našich zlatučkých vnúčikov.”

Zdá sa, že stav vašej duše je v pohode, ale aký je stav duše súčasného človeka?

“Poviem vám,  prečo takto pôsobím a prečo je moja duša v zásade zdravá a normálna, aspoň si to myslím (môžem sa však mýliť).  Mám takú teóriu, určite nie celkom originálnu, že ľudská bytosť stojí na troch základných pilieroch: prvý je profesionálny,  pracovný, druhý je rodinný a tretí je voľnočasový,  spoločenský.  Ja mám všetky tri celkom slušne naplnené. Robím to, čo ma baví. Viem, že každý to šťastie nemá. Mám krásnu rodinu, z ktorej som šťastný. Koníčkov mám viac ako dosť.  Treba povedať, že toto všetci ľudia nemajú a sú z toho právom frustrovaní. Frustrovaní sú aj politickou scénou, spoločenskou atmosférou. Okrem toho je tu nový fenomén, spočívajúci v tom, aké hodnoty, aké vízie spoločnosť ponúka ľuďom, do čoho ich láka? Spoločnosť najmä cez médiá ponúka ľuďom v podstate falošné vízie a ideály. Ľudia sú od detstva saturovaní uznaniami a odmenami – neprimerane veľa alebo neprimerane málo. Keď si človek kvôli tomuto v detstve vytvorí obrazy a predstavy, ktoré sú grandiózne, lebo grandiozita pomáha človeku prekonať nedostatok, v dospelosti očakávajú, že svet im padne k nohám, že majú právo, či priam povinnosť byť úspešní, nastavujú si vysoké ciele, sú narcisticky formovaní, zahľadení a zaľúbení do seba a svet sa im musí prispôsobiť. Lenže takýchto ľudí je veľa a každý narazí na to, že ľahko to nejde. Potom sú zranení  a zraniteľnosť je u mnohých vysoká a sprevádzajú ju  pády. Najčastejšie do depresií, ktorú si často liečia sami liekmi či alkoholom a ľahko sa stávajú  závislými.

Našťastie, vďaka tomu, že sme veľa urobili pre detabuizáciu psychiatrie, teraz už  takto postihnutí ľudia vyhľadávajú pomoc, žiadajú si psychoterapiu a majú záujem dať sa na cestu sebapoznania a zmeny. Čiže ide o ľudí, ktorí v skutočnosti nemajú vážnu duševnú chorobu, ale v dôsledku dekompenzácie ich psychiky do depresívnych alebo úzkostných stavov majú kvalitu života  zhoršenú, zlú. Depresia, ktorou trpia, sa však môže prehĺbiť a nie je vylúčené suicidálne správanie. Za posledných 25 rokov prudko narástol počet ambulantne liečených pacientov, v súčasnosti je to vyše 400 tisíc. Naša psychiatria však získala na kredite, ľudia jej dôverujú, čo vidno aj na štatistikách. V nich nájdeme ďalšie skupiny diagnóz, napríklad psychotické poruchy ako schizofrénia, čo je vážne chronické ochorenie, ktoré  v súčasnosti vieme celkom úspešne liečiť.”

Najčastejšie robíte s pacientmi s reaktívnymi a neurotickými stavmi, ktorí však vykazujú aj určitú disharmóniu v osobnostnej štruktúre. Vo všeobecnosti tomu hovoríte, že je to skupina moderných civilizačných duševných porúch, ktorých základom je úzkosť a depresia. Ako súčasný človek môže predísť depresii? Napĺňaním troch základných pilierov ľudskej bytosti, o ktorých ste hovorili?

“Áno. Ale treba rozlišovať depku, krátkodobý stav mrzutosti, poklesu nálady,  vitality  a pocitu, že sa nedarí, a depresiu ako chorobu. Podľa medzinárodných kritérií, ak príznaky depresie pretrvávajú viac než dva týždne a ich intenzita sa prehlbuje, vtedy je to už chorobný stav a treba vyhľadať pomoc. V zásade je to istý tlak utrpenia, lebo depresia až fyzicky bolí. Depresia môže byť sprevádzaná obrovskou úzkosťou, alebo pasivitou, stratou radosti zo života, somatickými poruchami, stratou chuti do jedla, skráteným spánkom, zníženou vitalitou, sebapodceňovaním, dokonca sebaobviňovaním a pod. Záleží na tom, či je prítomná endogenita, vrodená, hereditárna dispozícia a potom treba počítať, že depresia môže dospieť do nebezpečnej hĺbky, alebo či je to depresia, ktorá nasadá na osobnostnú štruktúru jedinca, najčastejšie narcistickú alebo hraničnú.  Takto štruktúrovaní jedinci sú náchylnejší  k vzniku depresie, čo ale neznamená, že ide len o ľahkú depresiu, ktorú netreba brať vážne.  Aj táto môže byť rovnako nebezpečná ako tzv. endogénna.”

Riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Phillipa Pinela v Pezinku Pavel Černák v nemocničnom areáli / Foto: z archívu P. Č.

Duševné choroby na Slovensku prestávajú byť tabu témou aj vďaka Lige za duševné zdravie, pri ktorej zakladaní ste stáli aj vy.

“Po páde režimu skupina psychiatrov, medzi ktorými som bol aj ja, vypracovala reformu psychiatrickej starostlivosti, ktorá vyšla knižne a bola našim ministerstvom prijatá, ale do praxe sa jej tézy dostávali ťažko, pomaly. Jeden z hlavných sloganov bol o nevyhnutnosti zrovnoprávniť postavenie duševne chorého s telesne chorým. Okrem toho, vzhľadom na to, že bolo veľké tabu okolo psychiatrie a duševných porúch a prítomná bola silná stigmatizácia našich pacientov,  chceli sme založiť niečo, čo by malo charakter občianskeho združenia, aby mohlo združovať pacientov, ich príbuzných, odborníkov, čiže vznikol taký trialóg, až tetralóg,  – pacient – príbuzní – terapeut – verejnosť a médiá -, s cieľom detabuizovať a destigmatizovať. V tom čase, v 90. rokoch  psychiatria aj pacienti boli naozaj na okraji medicíny a spoločnosti. Robili sme mnohé akcie, aj dnes je tomu tak. Značka Ligy má svoju váhu, ľudia ju poznajú a je dobre, že existuje.”


Prečítajte aj toto: Psychoterapia osamelej pútničky Anny Bažovej Grňovej s výrazne smelými a revolučnými názormi pomáha aj väzňom


Vráťme sa k vašej psychiatrickej nemocnici. Strávili ste v nej celý pracovný život, zažili ste ju ako úplne nevyhovujúcu pre dôstojnú liečbu duševne chorých, potom ste zažili jej rozvoj, budovanie nových priestorov, a kreovali ste jej postupné napĺňanie novým obsahom. Aká je súčasná situácia v nemocnici, keď ide o pacientov a o personál?

Nemocnica má v súčasnosti 475 postelí,  rozmiestnených na šiestich klinikách, je výučbovým pracoviskom Slovenskej zdravotníckej univerzity a Fakulty ošetrovateľstva Trnavskej univerzity pre lekárov, psychológov, psychoterapeutov a sestry a poskytuje každoročne množstvo stáží, praxí a študijných pobytov študentom vysokých škôl.  Každá klinika sa špecializuje na určitý diagnostický okruh a poskytuje pacientom  systém liečby založený na diferencovaní, to znamená, že pacient podľa svojho stavu prechádza z akútnej stanice na polootvorenú a nakoniec otvorenú a celý čas sa lieči s podobne chorými. Najväčšie je mužské a ženské oddelenie Psychiatrickej kliniky SZU a PNPP, kde sú prioritne prijímaní pacienti s psychotickými poruchami. Potom je tu Psychosomatická klinika Trnavskej univerzity, ktorej zameranie vychádza z pôvodného psychoterapeutického oddelenia. Na Klinike drogových závislostí sú vďaka prepracovaným programom veľmi dobré terapeutické výsledky.  Gerontopsychiatrická klinika je určená pre diagnostiku a liečbu psychických porúch pacientov nad 65 rokov a Neuropsychiatrická klinika, jediná na Slovensku i v okolitých štátoch,  je špecifická svojim zameraním a skúmaním prieniku príznakov z okruhu týchto dvoch odborov.

Ročne odliečime okolo tri tisíc pacientov  a priemernú ošetrovaciu dobu máme asi 53 dní pri celkovej obložnosti 84%. Zamestnancov je približne 370, z toho zdravotníckych 240. Máme zabehnutý vynikajúci systém manažérstva kvality s množstvom kvalitne vypracovaných postupov, manuálov, poriadkov, atď., máme vlastný dotazník kvality, máme unikátne projekty, vďaka ktorým dostávajú pacienti to, čo nikde inde, máme vynikajúcu rehabilitáciu aj telocvičňu, máme ešte všeličo iné, ale to najcennejšie, čo máme, sú ľudia, vzdelaní, ľudskí, priateľskí, obetaví. Aby to nebolo len také ružové, nemocnica trpí podobne ako celé slovenské zdravotníctvo  nedostatkom peňazí na obnovu a rekonštrukciu, ale situácia sa začala lepšiť a tento trend verím bude pokračovať.”

Ako vnímajú občania toto zdravotné zariadenie?

“Podstatné je to, ako dnes ľudia našu nemocnicu vnímajú: Pezinčania dnes nepovedia, ako ešte pre pár rokmi, „keď budeš zlý, pôjdeš na Cajlu!“ (Cajla je údolie, časť Pezinka, kde sa nemocnica nachádza), ale povedia „naša Pinelka“, čo je pre mňa balzam na dušu, lebo to prvé vyjadrovalo ten pohrdlivý, stigmatizujúci postoj a to druhé znamená, že  roky detabuizačných aktivít priniesli svoje ovocie a že Pinelova nemocnica je verejnosťou prijímaná ako normálne zdravotnícke zariadenie, ktoré má renomé a rešpekt. Kvalita a vzťah k pacientovi sú pre nás najvyššie méty a kritériá. S pacientmi zaobchádzame veľmi dôstojne, rešpektujú sa jeho potreby a individualita. Máme veľa možností ako naplniť pacientove očakávania, aj cez doplnkové nefarmakologické aktivity, ako je joga, zumba, remeselnokreatívne aktivity, kultúrne podujatia aj workshopy. A to nielen pre pacientov, ale i pre verejnosť.”

Video prezentácia Psychiatrickej nemocnice Phillipa Pinela v Pezinku / Zdroj: YouTube

Štát málo vkladá do nemocníc, ale vo vašej  zápasíte aj s nedostatkom personálu. Toto však nie je ojedinelý prípad…

Prvé signály o nedostatku sestier sme registrovali už pred  rokmi. Aj sme o tom hovorili, ale zostalo to bez odozvy, akoby neexistovali analýzy, trendy, plánovanie. Rezort sa tváril, že sa nič nedeje, opak bol však pravdou. Keď sa nič nerieši, raz to praskne. Minulý rok, kedy už bola situácia alarmujúca, mnohé nemocnice museli zatvárať oddelenia. Tento rok sa to dotklo aj nás, jednu stanicu sme museli dočasne zatvoriť. Sestier je nedostatok a budúcnosť vôbec nie je ružová, lebo ak sa aj pristúpi k systémovým zmenám, prejdú roky, kým sa anomálny stav napraví. V tomto kontexte sme radi, že mimo Slovenska existuje malé Slovensko, Vojvodina a Báčsky Petrovec, kam sa v týchto dňoch chystáme, aby sme predstavili našu nemocnicu slovenským vojvodinským zdravotným sestričkám, ktoré by mali potenciálny záujem o prácu u nás.”

Čo viete ponúknuť sestrám z Vojvodiny, aké pracovné podmienky a čo očakávate vy od nich?

Ponúkame zaujímavú prácu v tímovom prostredí, kde je záruka vysokého odborného rastu. Ponúkame aj motivačné finančné ohodnotenie, veď v roku 2018 bola priemerná mesačná mzda sestry 1326 Eur, čo je v čistom 1004 Eur. Nové sestry dostanú pri nástupe jednorazový príspevok vo výške 300 Eur a jednorazový príspevok po ukončení 3 – mesačnej skúšobnej doby vo výške 2000 Eur.  Platí to pri splnení podmienky odpracovania 24 mesiacov v našom zariadení vrátane zákonnej dovolenky. Pracovná neschopnosť sa pravdaže neráta. Okrem toho sestra dostane príspevok na ubytovanie počas prvých 6 mesiacov trvalého pracovného pomeru. Nejde však len o peniaze, hoci sú veľmi dôležité. Naša námestníčka pre ošetrovateľstvo Andrejka Uhláriková je vynikajúci človek, vedie špecializačné vzdelávanie sestier z celého Slovenska, je veľmi ľudská, empatická a spravodlivá a má okolo seba vynikajúci tím vedúcich sestier a manažériek, ktoré šéfujú sestrám na svojich  klinikách. Žiadna sestra nezostane nepovšimnutá, každej sa venuje adekvátna pozornosť či už v rámci odborného rastu alebo pri riešení osobných problémov. Dovolím si tvrdiť, že napriek technizácii medicíny nájde pacient aj zamestnanec v našej nemocnici priam rodinné prostredie. Oplatí sa to zažiť.”


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.