Nie v každej dedine sa koná trojdňový rockandrollový festival. Nie je mnoho podujatí umiestnených medzi lesom a poľami. Padina je aj tým odlišná.
Vo Višničkovej hôrke, medzi kukuricou a slnečnicou, je postavené javisko s agregátom. Jedno je isté – susedia sa nebudú sťažovať. Kým slnko zapadá za vojvodinský kopec, komáre si vlažia čeľuste, a chystajú sa na hostinu. Vo svojom nesvätom úmysle sú ale rozptýlení dymom z grilu. Prvé kapely skúšajú zvuk.
Za súmraku vystupujú na javisko mladí ľudia z Kovačice. Kratki spoj, ktorým je toto desiate verejné vystúpenie, a ich repertoár, okrem iného, obsahuje aj Srce na cesti, Nataša, Hoću da znam a niekoľko legendárnych hitov Ritmu nereda. Nepripúšťajú si trému, majú výhodu domáceho terénu. Atmosféra kulminuje, prach stúpa, ale nie na Petrovaradínskej pevnosti.
Potom na scénu nastupujú o niečo starší kolegovia. Minulý rok získali dve ocenenia na Zaječarskej gitarijade. Okrem jednohlasného rozhodnutia poroty, že je Direct drive zo Zreňanina najlepšia kapela na 55. ročníku toho podujatia, získal frontman Nikola Nenin aj novoustanovenú cenu Momčila Mošu Radenkovića pre najlepšieho vokalistu. V Padine hrali naposledy pred desiatimi rokmi, no odvtedy „neohŕňali nosom“, a aj publikum ich miluje.
O Kronike nemôžem povedať nič menej, ako to, že je mimoriadne príjemne ich počúvať. Banátsky vietor pokračoval v „prúde“ ich zvuku, ktorý sa po inercii kĺže v ušiach tých, ktorí mali tú česť počuť ich naživo. Spoza kopca vychádza obrovský žltý mesiac, kým sa s úctou hrajú piesne kapely, ktorá album venovala jeho temnej stránke. Okrem Pink Floyda, v repertoári sú aj Dorsi, ale aj autorské piesne v slovenčine, na ktoré som bola veľmi zvedavá. Exotika menšinového jazyka cez dobre vycibrené prsty. Potrebujeme viac takých kapiel, ktoré si iba užívajú to, kým sú.
Posledná kapela plánovaná na prvý festivalový večer mala trochu populárnejšiu príchuť. Trio, ktoré tvorí zoskupenie Aura, hralo covery Hladnog piva a Van Goga, takže niektoré piesne sme mali možnosť v ten večer počuť aj viackrát. Balašević tiež akosi zablúdil do repertoáru.
Ústredný deň
V druhý deň festivalu zapadalo slnko za kopce, dosť veľké na to, aby rušilo signál. Okrem komárov sa do akcie dostali aj hudobníci. Dobre nacvičená Delagoa, ako aj mladí ľudia vo farebných košeliach pred javiskom, nás nasadili do stroja času, a vzhľadom na ambient – to môžeme nazvať aj „rockandrollový kombajn“, a zobrali nás rovno do sedemdesiatych rokov. Trsalo sa ako na Woodstocku, len dôstojnejšie. Kapela, ktorá hrá už takmer štvrťstoročie, začína konštatovaním, že je nás viac ako desať, a že môžu spustiť svoj festivalový program.
Potom nastúpila na scénu Wrong Way, kapela, ktorej členovia nemajú toľko rokov, koľko rokov celkovo hrá predchádzajúca kapela, no majú fantastický vkus, rockandrollového ducha a verné publikum. Hrá sa Srce na cesti, Nataša, Frida, ale aj niektoré, ktoré sa zriedkavo dajú počuť, ako Abida kapely Zabranjeno pušenje.
Medzi sudovými stolmi je rozložených viac ako tisíc ľudí, dobre naladených, teraz počúvajú headlinerov. Toto podujatie je rovnako zábavné pre skupinu E-play, ako aj pre publikum. Počas 25 rokov hrali na mnohých miestach, ale medzi lesom a slnečnicami ich bolo málo. „Pre mňa je toto fenomenálne. Aj keď, keď sme zišli z asfaltky, mysleli sme si, že ideme po zlej ceste. Myslím si, že je toto skvelý festival, tiež že je aj lokalita výborná“, hovorí nám Maja Cvetkovićová, frontmanka tejto skupiny, ktorá sa sama aj venuje organizácii festivalu.
Nuklearna zima za sebou nemá toľko skúseností. Pre niektorých členov toto bolo dokonca prvé vystúpenie. V repertoári 11 skladieb, lebo viac sa nestihli naučiť. Z javiskovej techniky aj stojan na texty. Toľko energie a nadšenia však nedokážu prejaviť hudobníci, ktorí prekročili toľko „dosiek, ktoré život znamenajú“. Nákazlivá pozitívna energia a sebavedomie sa prenieslo aj na publikum, ktoré neprestávalo skákať a kričať. Pri takejto atmosfére by bol zločin nezahrať prídavné piesne, dve zo začiatku vystúpenia.
Oddychovo-rodinný deň
V nedeľu sa program začal o niečo skôr. Slnko, suchá tráva a country zvuk v nás vyvolávali pocit, že sme na divokom západe, a nie v srdci Banátu. O takúto náladu sa postaral DJ Tom Tom. Hojdacie siete, piknikové deky, deti lezúce po stromoch, „vážne“ témy na rozhovor.
Už sa stmieva, a už je tu viac ľudí. Je čas džemovať! Ľudia, ktorí hrali v predchádzajúcich dvoch dňoch v rôznych skupinách, teraz hrajú v zmiešaných zostavách. Dohovárajú sa, ktoré pesničky poznajú, a za pochodu zosúlaďujú tón a rytmus. Javisko je otvorené pre každého, a párty pokračuje dlho do noci.
Bolo už dávno po polnoci, publikum odišlo domov, hudobníci na zaslúžený oddych, a organizátorov čakalo ešte veľa práce. Sedím s jedným, ktorý počas dovolenky spal len pár hodín. Paľo Sampor s viditeľnou únavou, úsmevom na tvári a plným srdcom mi hovorí, že je cieľom predstaviť na festivale kapely, v ktorých je aspoň jeden člen z Padiny. Takých táto dedina má až osem.
Nič by nebolo možné bez Padinčanov, ktorí prispeli čo najväčším množstvom materiálu a vybavenia, ako aj usilovnými rukami a časom. Každý prispel tak, ako mohol, hovorí Sampor.
„Pred krátkou chvíľou sme urobili zoznam ľudí a organizácií, ktoré festivalu pomohli, a zaplnili sme dobré dve strany. Bez nich by to nebolo možné“, svedčí tento organizátor.
Bolo by vítané, keby „vyššie orgány“ pochopili dôležitosť tohto kultúrneho podujatia, ktoré propaguje a inšpiruje mladých hudobníkov. Preto tvrdá práca, náklady, obetavosť a mínus nebudú prekážkami zorganizovať budúci rok piaty ročník Valley Echo Rock festivalu.
Prach pomaly sadá, javisko sa skladá, Višničková hôrka sa vracia do stavu, akoby sa v nej nič nedialo. Na oblohe je veľký žltý mesiac a báječné množstvo hviezd, ktoré v meste nevidno.
Pridaj komentár & Dodaj komentar