Túlavé slovíčka
Poznáte ho? Slovko. Slovo Slovko je naozajstné slovíčko, zložené z písmen. Ako každé iné slovko, aj ono sa dokáže pohybovať neuveriteľne rýchlo i neuveriteľne pomaly. Slovo Slovko má jednu významnú vlastnosť: urečnenosť. Slovko nikdy nemôže mlčať. Len čo ho má niekto na jazyku, Slovko hneď vyskočí von a rovno do ucha poslucháča. Slovko občas vyskočí z jazyka i bez rozmyslu. A potom z toho vznikne poriadny nezmysel! Slovko má i ďalšiu výnimočnú vlastnosť: Dokáže meniť podoby. Vie sa zmeniť na akékoľvek slovo, ktoré je práve potrebné. Ale občas i zbytočné. Navyše, Slovko má schopnosť ohnúť sa do akejkoľvek podoby. Je neuveriteľne ohybné práve vďaka tomu, že má slovenský pôvod. Je ohybnejšie ako olympijské gymnastky. Slovko sa dokáže premiestňovať v čase – vie na seba prevziať podobu minulú, súčasnú aj budúcu. Slovko má svoj vlastný časostroj!
Slovko a tanečnica
Bolo ráno a dievčatko Rečňovanka vstávalo z postele. Len čo položilo na podlahu nohy, prudko si kýchlo: – Hapčí, – Slovko vyletelo nečakane z úst a celkom nekontrolovane preletelo až do ďalekej krajiny…
„Au,“ Slovko dopadlo na plážový slnečník. „Kde som to? Myslím, že som dávno preletelo dvere Rečňovankinej detskej izby. Malo by som sa tu trochu rozhliadnuť.“
Slovko sa začudovane zošmyklo na okraj veľkého dúhového slnečníka. Pod sebou v piesku zbadalo ležať veľkú osobu. Osoba mala dlhé čierne vlasy a bola určite raz taká veľká ako Rečňovanka.
„Ty stopro nie si Rečňovanka,“ vyhŕklo Slovko.
„Por favor?“ ozvalo sa z úst osoby.
„Prosím vás, kde som to?“ opýtalo sa Slovko v snahe zistiť svoju polohu.
„No comprendo,“- odpovedala osoba, akoby vôbec nerozumela.
„Akoby mi vôbec nerozumela. Pritom moja otázka určite nebola nezmyslom. Navyše som sa naozaj slušne opýtalo. Akoby vôbec nehovorili po slovensky,“ zhodnotilo Slovko, zošmyklo sa zo slnečníka na rozpálený piesok a vybralo sa hľadať niekoho, kto mu rozumie.
„Dobrý deň,“ pozdravilo Slovko sympatickú tanečnicu. Mala čierne šaty, s červeným lemom. „Asi ma nepočuje, vyštverám sa jej k uchu.“
Slovko sa švihom premiestnilo najprv na klopkajúce topánky a po šatách sa dvoma skokmi dostalo až k tvári tanečnice flamenca.
„Prosím vás, ktorým smerom sú Tatry. Počujete – VY-SO-KÉ TA-TRY. Prezradíte mi, ako sa volá toto miesto? Keby som tak mohlo vyjsť na Gerlachovský štít, najvyšší vrch slovenských veľhôr, iste by som zbadalo svetielko, čo by mi ukázalo cestu späť k mojej Rečňovanke. Je mi bez nej smutno. Ona mi vždy rozumie. A aké veselé rečňovanky vie hovoriť. Občas ich aj ja skomolím:
Poslali ma naši k vašim,
aby prišli vaši k našim.
Ak neprídu vaši k našim,
tak neprídu naši k vašim.
Dosť bolo zábavy! Musím vypátrať, kde som! Mohli by ste mi povedať, ako sa volá toto miesto?“
„Por favor?“ spýtala sa tanečnica, hoci nikoho nevidela. Ba čo viac, Slovku vôbec nerozumela. Zdalo sa jej, že jej v uchu znie zahraničná pesnička.
„Toto bude asi celkom iná krajina. Nikto mi tu nerozumie. Je tu poriadne horúco, slnko ma upečie. Ako by som len zistilo, kde som?“ uvažovalo ďalej Slovko a po šatách tanečnice sa zošmyklo znova na cestu.
Slovenské Slovko nemohlo rozumieť ani máčik, pretože patrilo do rodiny slovanských jazykov a slová v krajine, kde sa ocitlo, patrili do celkom inej jazykovej rodiny. Podľa zvuku súdiac, do románskej.
Slovko v tejto krajine už druhý raz počulo v krajine „por favor!“
„Por favor, pof favor, – čo to len môže znamenať.“ Ako tak slovko rozmýšľalo, chodiac po uliciach, narazilo na budovu s nápisom Biblioteca.
„To bude určite knižnica!“ nadšene vošlo dnu cez otvorené okno. Pomedzi regály plné kníh, vybralo sa rovno k pultu. Tento raz vôbec nečakalo a spustilo: „Por favor!“
Pani za pultom sa na Slovko milo usmiala, vstala a podala Slovku najnovšiu knihu so slovami: „El libro nuevo!“
„Nová kniha,“ povedalo Slovko, držiac v ruke obrovský slovník. Slovko sa milo prekvapilo, že ho pani knihovníčka hneď zbadala. Jej odpoveďou na slovo por favor bol milý úsmev, ochota pomôcť a kniha. „Prosím? Toto u nás dokážem, len keď sa zmením na slovko „PROSÍM!“ „
Slovko priskočilo ku knihovníčke, ukázalo na malú knižočku v najvyššom regáli a vyrieklo: „Por favor!“ Pani sa znova milo usmiala, a podala Slovku ďalší slovníček.
V slovníkoch Slovko rýchlo zistilo, že por favor znamená prosím! Tajomstvo bolo odhalené!
A tak sa Slovko naučilo, ako sa zmeniť na španielske slovo por favor!
Od toho dňa Slovko dokázalo používať aj masku. Hoci v slove por favor sa ešte necítilo celkom vo svojej koži, maska to bola dobrá. Na potulky Španielskom sa slovo prosím určite poznať oplatí!
Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.
Monika Necpálová
Pridaj komentár & Dodaj komentar