„S poločnosť vytvára rôzne rozdelenia a tým aj delí ľudí na menšinu alebo väčšinu. Ak sa niekto zaoberá divadlom, buďto je menšinové alebo väčšinové. Ďalším rozdelením je na ochotnícke alebo profesionálne divadlo,“ rozjíma Ján Černák, predseda Divadla VHV v Báčskom Petrovci, ktoré v tomto roku oslávilo 70 rokov od založenia, keď sme sa ho opýtali, ako vyzerá tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom.

„Je to zaužívaná forma, nielen u nás, ale aj všade inde, s ktorou absolútne nesúhlasím, lebo si nemyslím, že v kultúre a najmä v divadle môže byť niečo menšinové. V žiadnom prípade nie,“ pokračuje v úvahe a ihneď svoje tvrdenie ilustruje. „Ak predstavenie, ktoré dávame do života hovorí po slovensky, tak je možno menšinové v tejto krajine. Ak s tým predstavením odídeme povedzme do Holandska, absolútne nebude menšinové, ale bude to predstavenie, ktoré prišlo zo Srbska.“

Ešte pred vyše 150 rokmi sa v Báčskom Petrovci hralo divadlo – po slovensky. Ján Černák zvykne hovoriť o prehnanej úlohe tradície v živote vojvodinských Slovákov, ale na divadlo v tomto kontexte sa díva ako na svojrázny fenomén.

„V tom fenoméne sa zúčastnila aj tradícia, ale predovšetkým kultúrna uvedomelosť Petrovčanov. Teda nie iba romantické predstavy dvoch prvých organizátorov divadelného života v Petrovci, Jozefa Viktora Rohoňa a Félixa Kutlíka, prispeli, či formovali tento fenomén,“ hovorí náš spolubesedník.

Ján Černák, predseda Divadla VHV v Báčskom Petrovci / Foto: Igor Bovdiš

„Medzníkom v inštitucionalizovaní divadla v Petrovci je rok 1948 (25. marca), keď vzniká Ústredné slovenské ochotnícke divadlo. Predsedom sa stáva Juraj Miškovic, tajomníkom Pavel Bartók a hlavným režisérom Michal Filip. Po odchode M. Filipa z Petrovca v USOD režíruje P. Bartók, ale aj Ivan Majera. Osobitný prínos k imidžu petrovského divadla patrí režisérovi Andrejovi Privratskému. Pri oslavách 100 rokov divadla v Petrovci (1966) sa z Ústredného slovenského ochotníckeho divadla stáva Ochotnícke divadlo VHV. Na najvyššiu divadelnú priečku Divadlo VHV privádza prvý školený režisér z radov vojvodinských Slovákov Ľuboslav Majera, “ uvádza sa na stránke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov práve z pera Jána Černáka.

Voľakedy nie je teraz. Ani v divadle.

V oľakedajšia doba kultúre, menovite divadlu, žičila omnoho viac. No časy sa menia, menia sa aj prístupy ku kultúrnym a umeleckým činnostiam, a zvlášť podmienky vo fungovaní organizácií, ktoré napĺňajú ľudské duchovno. V minulosti Divadlo VHV bolo na tom dobre, keď ide o kádrové a priestorové kapacity. Súčasnosť však píše trochu iné príbehy.

„Podstatný je rozdiel v dobe,“ ozrejmuje súčasnú situáciu náš spolubesedník. „Najväčšie zmeny sa v Divadle VHV udiali po založení Slovenského vojvodinského divadla. Pred založením SVD sa naše divadlo staralo aj o javisko, šatne, fundus, teraz už tomu nie je tak, lebo to patrí Slovenskému vojvodinskému divadlu. Teda Divadlo VHV je zredukované na tento priestor, kde sa nachádzame. Ale ho predsa máme.“

Keď ide o ďalšie segmenty divadla, Divadlo VHV nemá, ako kedysi, ani žiadnych zamestnancov, ani žiadny pevný rozpočet. „Závisí to jednoducho odo mňa alebo teda od ľudí, ktorí viedli toto divadlo po vzniku SVD. Teda koľko ste vy schopní nájsť peniaze z rôznych projektov, inštitúcií, rôznych zdrojov. Koľko ich získate, toľko bude divadlo fungovať.“

Zvyknem hovoriť, že toto je potulné divadlo. Ani profesionálne, ani ochotnícke. Snaží sa byť s dobou, a buď sa vynachádzame, alebo nie.

„Voľakedy ich tu bolo aj 50 ľudí, a teraz sa to zredukovalo na 30 aktívnych. Ale dokonca je aj to, na túto dobu, veľmi veľa.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Černák pripomína, že toto divadlo je teraz občianske združenie. „Zvyknem hovoriť, že toto je potulné divadlo. Ani profesionálne, ani ochotnícke. Snaží sa byť s dobou, a buď sa vynachádzame, alebo nie. Technická skupina je dosť dobrá, ale je taká staršia. Keď ide o javiskových majstrov, sú to už starší ľudia, ale keď ide o moderné technológie, mladí ľudia sa zapájajú a tam sa nám dobre darí. Herecká stránka je niečo úplne iné. Ona sa vždy menila a mení. Jedni prichádzajú, druhí odchádzajú. Generácie sa menia. Ale to je už úplne iná rozprávka o tom, kde sú všetci tí ľudia, ktorí donedávna boli v divadle, keď ich bolo strašne veľa. Voľakedy ich tu bolo aj 50 ľudí, a teraz sa to zredukovalo na 30 aktívnych. Ale dokonca je aj to, na túto dobu, veľmi veľa.

Do rozhovoru sa zapája aj Hana Tanciková, herečka, ktorá za sebou má už aj režisérsku skúsenosť.

„Voľakedy tu bolo oveľa viac ľudí. Práve v počte ľudí sa vidí ten drastický rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou. Veľa ľudí sa odtiaľto odsťahovalo, a tým pádom sa zmenšil počet ľudí aj na javisku, aj v hľadisku,“ hovorí Hana, ktorá je doslova divadelným dieťaťom. „Rozdiel v intenzite radosti, keď prídeš do Divadla VHV, voľakedy a dnes, neexistuje. Ak sem prídeš, to jednoducho musíš chcieť a milovať. Ale aj napriek tomu, že je tu oveľa menej ľudí, záujem o divadlo je.“

„Ale aj napriek tomu, že je tu oveľa menej ľudí, záujem o divadlo je.“ (Hana Tanciková) / Foto: Igor Bovdiš

Divadlo VHV sleduje divadelné trendy a posúva sa dopredu. Hovoria to obaja naši spolubesedníci.

„Samým tým, že prichádzajú mladí ľudia, ľudia zo zahraničia, vracajú sa alebo pôsobia ľudia, ktorí študovali alebo študujú na Slovensku a tvoria tu (aj tam), prinášajú inovácie a experimenty do divadla, ako napríklad Peťo Serge Butko, ale aj klasika má svoje miesto. A práve tým, že sa menia ľudia, mení sa aj samotné divadlo. To by bolo strašné keby sa nemenilo,“ tvrdí Hana Tanciková.

Ale čo predchádzalo súčasnosti, čo zostalo vo vienku minulých divadelných časov, z ktorého iste súčasní petrovskí divadelní tvorcovia čerpajú energiu.

„Keď ide o najúspešnejšie  voľakedajšie predstavenia, treba si uvedomiť, že vo vtedajšej dobe išlo o prehliadky, na ktorých sa dostávali ceny, buď to na pokrajinskej, republikovej alebo vtedajšej zväzovej úrovni v Trebinji. My sme boli pravidelní účastníci na týchto prehliadkach, ale napríklad v Trebinji sme neboli na každej prehliadke, ale iba s tromi alebo štyrmi predstaveniami (napríklad s predstavením Dom Bernardy Alby, ktoré režíroval Andrej Privratský),“ približuje zašlé časy Ján Černák a dodáva:

„Treba spomenúť aj to, že predstaveniami Ľuboslava Majeru sme najčastejšie boli v Pančeve na Festivale malých a experimentálnych scén, keďže práve Ľubo je protagonista alebo zakladateľ malých scén, ktoré Divadlo VHV uviedlo do života na týchto priestoroch. Účinkovali sme na BITEF-e, na festivale Malo Sterijino pozorje. Voľakedy sme účinkovali aj na profesionálnych festivaloch, napríklad v Kikinde. Najväčší počet repríz a najväčšie úspechy získala Mariutka režiséra Ľuboslava Majeru. Aj iné, pravdaže, boli na čelných pozíciach v štáte, ale nikdy z krajiny von neodišli.“

„Sme prvý zahraničný súbor, ktorý účinkoval na Scénickej žatve v Martine na Slovensku. Ale na Slovensku sme vždy vystupovali pohostinne, nikdy v súťažnej kategórii.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Teda v minulosti tvorcovia z Divadla VHV hosťovali iba v rámcoch bývalej Juhoslávie, alebo potom malej Juhoslávie, ale aj na Slovensku, či v susedných krajinách.

„Keď ide o vystúpenia v susedných krajinách alebo na Slovensku, nie, že to nie je závažná vec, ale…“ vysvetľuje Černák. „Sme prvý zahraničný súbor, ktorý účinkoval na Scénickej žatve v Martine na Slovensku. Ale, viete, na Slovensku sme vždy vystupovali pohostinne, nikdy v súťažnej kategórii.“

V poslednej dobe Divadlo VHV vystupuje z lokálnych, srbských, či európskych rámcov. Vylieta do sveta.

„Treba, samozrejme, spomenúť predstavenia Petra Serge Butku, slovenského režiséra z Česka,“ pripomína Butku predseda Divadla VHV, hoci sa už aj Hana Tanciková okrajovo dotkla tohto mena. „Teda predstavenie Birds in the house, keď už nedokázalo pochodiť u nás, v lokálnom prostedí, tak dokázalo pochodiť vo svete. Dostalo sa do zámoria. Vlani bolo na turné v Argentíne, a teraz sa nachádza na dlhšom zájazde v Brazílii. Ak by to niekto chcel reálne zvážiť, tak by Divadlo VHV naozaj bolo zapísané zlatými písmenami do dejín slovenského divadla vo Vojvodine, alebo aj celého Srbska.

„Ak by to niekto chcel reálne zvážiť, tak by Divadlo VHV naozaj bolo zapísané zlatými písmenami do dejín slovenského divadla vo Vojvodine, alebo aj celého Srbska.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Čo je (ochotnícke) Divadlo (VHV) – nám?

H ana Tanciková jednoducho odpovedá na otázku v medzititulku:

„V dnešnom materiálnom svete, keď sa všetko hľadí cez peniaze, keď sa všetko robí pre to, aby sa zarobilo, Divadlo VHV znamená radosť z toho, že robíš niečo, pretože to chceš. A nie kvôli tomu, aby si mal nejaký zisk. Ochotníctvo také vždy bolo: Robím to, pretože mi to robí radosť a pretože sú tam ľudia, ktorí to majú radi tiež.  Inak sa to nedá povedať,“ hovorí Hana a uzaviera:

„Mali by sme sa sústrediť na to, aby sme robili veci z lásky, a nie z pachtenia po zisku. Bez takýchto združení a organizácií sa tu neudržíme, pretože to je strava pre našu dušu.“


Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.