Divadelné dejiny Rusínov vo Vojvodine sa začínajú začiatkom 20. storočia, ikeď spoľahlivých údajov o prvých predstaveniach neexistujú. Je však nepochybné, že otcom rusínskeho divadla na týchto priestoroch bol Petar Riznić – Đađa, ktorý ako emigrant zo západnej Ukrajiny do Vrbasu prišiel v roku 1919. Vtedy sa divadelné umenie v rusínskej reči začína vyvíjať a zviditeľňovať. Dôležitou historickou udalosťou pre divadelné umenie Rusínov určite je založenie Rusínskeho národného divadla, z ktorého neskoršie vzniklo Dramatické štúdio RKC, ako aj rusínska profesionálna divadelná inštitúcia (2003).
“Rusínske národné divadlo oficiálne založili 1971 ako ochotnícke divadlo z jednoduchého dôvodu: pretože projekty, ktoré vtedy robili boli na takej úrovni. Alebo sa tak očakávalo,” hovorí Zvonimir Pavlović, dramaturg a režisér z radov komunity Rusínov, inak už takmer 25 rokov aktívny v Dramatickom štúdiu Rusínskeho kultúrneho centra v Novom Sade, ktorého je aj zakladateľ. Zároveň ďalej vysvetľuje:
“Avšak, s fantastickým posilnením, s profesionálnym scénografom a režisérom Ivanom Jančom zo Slovenska, výsledok bol fascinujúci. Na prehliadkach a festivaloch ochotníckych scén, vrcholom bolo predstavenie Policajti, podľa Mrožekovho textu. Predstavenie sa dožilo všetkého toho, čo sa jedno predstavenie ochotníckeho formátu mohlo dožiť vo vtedajšej Juhoslávii – od Zlatých masiek, najlepšieho predstavenia a pod.,” hovorí náš spolubesedník.
“Na postprodukciu si veľmi nespomínam, ale viem, že to bola vykryštalizovaná cesta, ktorou sa mohlo ísť. To predstavenie urobili v Novom Sade. Nový Sad v nasledujúcich dvadsať rokov začína pestovať experimentálnejší prístup k divadelnému textu. Z druhej strany, novosadské publikum, ktoré je, nemôžem povedať, rozmaznané, ale je kvôli ostatným divadelným inštitúciám v meste už príliš “nahľadené” všetkého, že si naozaj musel ponúknuť niečo veľmi zaujímavé, iné a inakšie, aby to niekto prišiel pozrieť,” vysvetľuje Pavlović.
Pavlović hovorí, že divadelná kritika v tom období bola naozajskou divadelnou kritikou. “Vtedy sa noviny otvárali naozaj pomaly. Aby si pozrel, či ten prísny divadelný kritikk napísal pozirívnu alebo negatívnu kritiku,” hovorí. “Musím spomenúť aj vybavenie predstavenia, ktoré vtedy bolo naozaj bohaté. Keď prišli škaredé 90. roky, začalo sa hovoriť o minimalizme a to nielen ako o divadelnom výraze, ale ako o výsledku biedy. Ten minimalizmus nebol, teda, výrazom experimentovania, ale proste dôsledok finančnej biedy.
“Vtedy existoval jeden ortodoxný názor, hlavne rurálneho typu, kedy začína dopyt po jednom druhu koméndie, s tým N,” kritizuje tento jav Zvonimir Pavlović, ktorý je inak známy podľa toho, že rád experimentuje, pestujúc minimalizmus a otvorenú kritiku niektorých spoločenských javov.
“Niečo ľahšieho typu, pre ľud, niečo, nad čím sa ľud zasmeje, čo bude pre všetkých. Neviem, čo pod tým tzv. kritikovia mysleli, ale ja som zostal v tom istom, čo pestujem teraz. A to mi z roka na rok predstavuje čoraz väčšiu výzvu – nájsť niečo nové a zaujímavejšie, pretože ako kreatívn aosoba toto chcem ponúknuť svojim hercom. Pravdepodobne sú takzvané “tezgaroške” predstavenia a ľahšie kusy v súčasnosti zaujímavejšie, ale ja to nepodporujem.“
Vznik Dramatického štúdia RKC v Novom Sade
“Dramatické štúdio Rusínskeho kultúrneho centra v Novom Sade svoju prvú premiéru malo v sezóne 1995/96 ako výsledok rozdelenia v niekdajšom Rusínskom národnom divadle Đađa, ktoré vtedy malo dve rovnoprávne scény: Nový Sad a Ruský Kerestúr,” hovorí Zvonimir Pavlović.
Zároveň dodáva, že dôvody rozdelenia v tejto chvíli nie sú dôležité.
“Možno niekomu vtedy bolo niečo dôležitejšie. Teraz je úplne iná situácia, v ktorej sa v pátraní po nových východiskách alebo iných vecí rozhodlo, aby národnostné menšiny mali takzvané profesionálne inštitúcie toho druhu, akým je profesionálne divadlo. Jedna nepremyslená akcia, v ktorej nielenže sa nik nevynašiel, ale dnes, takmer dvadsať rokov po, je možné poukázať na konečné výsledky,” tvrdí režisér Pavlović.
“To je nešťastná okolnosť, ku ktorej prišlo. Z jednoduchého dôvodu, že, napríklad, u Rusínov založením profesionálneho divadla prišlo k zhasínaniu niektorých sympatických malých miest, ktoré pestovali takzvaný dramatický krúžok,” hovorí náš spolubesedník.
“Z druhej strany, pre nedostatok peňazí, základná činnosť profesionálneho divadla, aby obchádzalo konkrétne miesta s väčšinovým rusínskym obyvateľstvom, skrachovala z jednoduchého dôvodu: pretože financovateľ, – tak pokrjaina, ako lokálna samospráva, – aj dnes, úporne, drzo, možno aj úmyselne financuje iba premiéru a nie aj postprodukciu,” hovorí Zvonimir Pavlović, režisér a dramaturg v Dramatickom štúdiu novosadského RKC.
Ukrajina ako krajina, ktorá rozumie vojvodinskému rusínskemu divadelnému výrazu
Zvonimir Pavlović hovorí, že pre neho osobne rok 1993 bol veľmi zaujímavý. “Vtedy sme dostali pozvanie, aby sme vystúpili na veľkom medzinárodnom festivale Zlatý lev v ukrajinskom Ľvove. To je fantatsicky veľký festival. Moja vtedajšia neinformovanosť, aké vzácne to pozavnie je, bola ohromná,” vysvetľuje.
“Keď som pozeral predstavenia, ktoré tam účinkovali, napríklad z Kazachstánu, pochopil som, že ide o vrcholné projekty a natoľko som sa rozčaroval, že som chcel ísť domov. My sme hrali predstavenie Tango podľa Mrožeka, – vtedy som bol v Mrožekovej fáze –, takže ma ľudia nahovárali, aby sme zostanali. My sme predstavenie zahrali vynikajúce, že konečný výsledok nášho vystúpenia mohol byť, že nás vyhlásia za jedného z víťazov, a my sme vystúpili iba v rámci sprievodného programu. Vtedy by sa narušil celý systém festivalu, pretože sme my boli amatéri, a to je festival profesionálnych divadiel. K tomu však neprišlo, ale dojmy boli fantastické. Vtedy som pochopil, že my nemáme súťažiť v ochotníckom rangu, ale že máme predstavenie na vývoz. Ale to nemal kto vyfinancovať. A tak niektoré iniciatívy a projekty prepadnú doslova pre finančnú biedu…”
(Ne)jestvovanie spolupráce medzi menšinovými divadlami vo Vojvodine
Spolupráca medzi (ochotníckymi) menšinovými divadlami vo Vojvodine takmer nejestvuje, tvrdí režisér a dramaturg Zvonimir Pavlović z Dramatického štúdia RKC v Novom Sade. “Na rozdiel od voľakedajších časov, kedy jedna zo základných vecí bola vzájomná výmena niektorých predstavení z festivalu Petra Riznića – Đađu v Ruskom Kerestúre a prehliadky slovenských ochotníckych predstavení, ktorá voľakedy bývala v Báčskom Petrovci, teraz spolupráca takmer neexistuje.”
On dodáva: “Keď ide o medzidivadelnú spoluprácu, moje prvé predstavenia vo vtedajšom Rusínskom národnom divadle sa hrali aj na Komornej scéne Srbského národného divadla v Novom sade, vďaka spolupráci, ktorá vtedy existovala. Táto spolupráca so SNP zanikla, pretože Ljubiša Ristić odišiel z divadla. Tak… Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“
“Moje hodnotenie, veľmi subjektívne pravdaže, je, že je to jedna nešťastná okolnosť, ku ktorej prišlo. Z jednoduchého dôvodu, že, napríklad, u Rusínov založením profesionálneho divadla prišlo k zhasínaniu niektorých sympatických malých miest, ktoré pestovali takzvaný dramatický krúžok,” hovorí náš spolubesedník.
“Z druhej strany, pre nedostatok peňazí, základná činnosť profesionálneho divadla, aby obchádzalo konkrétne miesta s väčšinovým rusínskym obyvateľstvom, skrachovala z jednoduchého dôvodu: pretože financovateľ, – tak pokrjaina, ako lokálna samospráva, – aj dnes, úporne, drzo, možno aj úmyselne financuje iba premiéru a nie aj postprodukciu,” hovorí Zvonimir Pavlović, režisér a dramaturg v Dramatickom štúdiu novosadského RKC.
Ukrajina ako krajina, ktorá rozumie vojvodinskému rusínskemu divadelnému výrazu
Zvonimir Pavlović hovorí, že pre neho osobne rok 1993 bol veľmi zaujímavý. “Vtedy sme dostali pozvanie, aby sme vystúpili na veľkom medzinárodnom festivale Zlatý lev v ukrajinskom Ľvove. To je fantatsicky veľký festival. Moja vtedajšia neinformovanosť, aké vzácne to pozavnie je, bola ohromná,” vysvetľuje.
“Keď som pozeral predstavenia, ktoré tam účinkovali, napríklad z Kazachstánu, pochopil som, že ide o vrcholné projekty a natoľko som sa rozčaroval, že som chcel ísť domov. My sme hrali predstavenie Tango podľa Mrožeka, – vtedy som bol v Mrožekovej fáze –, takže ma ľudia nahovárali, aby sme zostanali. My sme predstavenie zahrali vynikajúce, že konečný výsledok nášho vystúpenia mohol byť, že nás vyhlásia za jedného z víťazov, a my sme vystúpili iba v rámci sprievodného programu. Vtedy by sa narušil celý systém festivalu, pretože sme my boli amatéri, a to je festival profesionálnych divadiel. K tomu však neprišlo, ale dojmy boli fantastické. Vtedy som pochopil, že my nemáme súťažiť v ochotníckom rangu, ale že máme predstavenie na vývoz. Ale to nemal kto vyfinancovať. A tak niektoré iniciatívy a projekty prepadnú doslova pre finančnú biedu…”
(Ne)jestvovanie spolupráce medzi menšinovými divadlami vo Vojvodine
Spolupráca medzi (ochotníckymi) menšinovými divadlami vo Vojvodine takmer nejestvuje, tvrdí režisér a dramaturg Zvonimir Pavlović z Dramatického štúdia RKC v Novom Sade. “Na rozdiel od voľakedajších časov, kedy jedna zo základných vecí bola vzájomná výmena niektorých predstavení z festivalu Petra Riznića – Đađu v Ruskom Kerestúre a prehliadky slovenských ochotníckych predstavení, ktorá voľakedy bývala v Báčskom Petrovci, teraz spolupráca takmer neexistuje.”
On dodáva: “Keď ide o medzidivadelnú spoluprácu, moje prvé predstavenia vo vtedajšom Rusínskom národnom divadle sa hrali aj na Komornej scéne Srbského národného divadla v Novom sade, vďaka spolupráci, ktorá vtedy existovala. Táto spolupráca so SNP zanikla, pretože Ljubiša Ristić odišiel z divadla. Tak… Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“
To, že je tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom pekná, potvrdzuje aj Zvonimir Pavlović.
“Taká tvár spoločnosti je prekrásna!,” tvrdí on a hovorí, že ikeď už na chrbte nesie 60 krížikov, on sa aj ďalej cíti byť inšpirujúcim pre divadelných tvorcov, ktorí by mu mohli byť aj vnukmi:
“Tá inširácia je v posledných rokoch založená vyložene na mojej dramaturgickej práci, pri ktorej mi je ako bývalému hercovi a teraz režisérovi úplne jasné všetko, keď zoberiem čistý papier a začnem naň písať…”
Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar