Search and Hit Enter

Vidina chleba, čo Friedricha Werleho z Buljkesu držala v tábore smrti v Báčskom Jarku nad vodou (2/3)

D o koncentračného táboru v Báčskom Jarku z vtedajšieho Buljkesu odviedli 840 detí, starých a chorých, z čoho 230 ľudí prežilo. Teraz Petrovčan Friedrich Werle, v detstve Buljkešan (Maglićan), ktorý v Jarku bol od apríla 1945 do februára 1946, je jeden z tých, ktorým sa podarilo z táboru smrti vyjsť živý.

„Vyše šesťsto Buljkešanov umrelo počas 11 mesiacov…,“ hovorí Werle, ktorý mal sotva dvanásť rokov, keď bol v koncentračnom tábore. Na mesiace prežité v tábore smrti spomína takto:

„Nemali sme čo jesť. Dostávali sme kúsok chleba na celý deň, ale najhoršie bolo, že nebolo solené, a bolo plesnivé. Keď sa už vonku začalo zelenieť, doktori, ktorí boli s nami, tiež starí Podunajskí Nemci, hovorili nám: „Deti, jedzte všetko zelené, čo sa vám nehnusí, jedzte.“ A vtedy už aj „beštráne“ kvitli a tie kvety sme jedli. Ženy z pŕhľavy robili špenát, keďže sme oheň ešte mohli zapáliť, a do tak pripravenej pŕhľavy sme si chlieb zmačkali. Ale čím ďalej, všetko bolo horšie.“

Veliteľ, ktorý bol dobrý, nemohol tam zostať. Bola aj jedna veliteľka, Jana, pochádzala zo sriemskeho Banoštora. Ona bola krutá.  Vždy išla na koni, úmyselne vbehla s nim medzi nás, aby nás vyľakala, pýtajúc sa: „Koľkí dnes umreli?“ (Koliko je danas crklo). A keď dostala odpoveď, vyhŕkla: „Prečo iba toľko?“

Vlastne my sme mali všetci tam zostať, a umrieť. Tak bolo predvídané.

Podľa rozprávania Friedricha Werleho, keď prišiel máj, všetkých, čo mohli robiť, aj deti, aj starých, nútili robiť – chodiť na roľu trhať burinu. Ale to bolo vraj dobre, lebo v poli často narazili na  cibuľu alebo na zemiaky, lebo tie v zemi neprimrznú.  Lenže potom prišla malária. O tom, že všetci boli všivaví a chrastaví do detailov ani nechce hovoriť…

„Najhoršie bolo, keď ľudia začali mrieť. Začali mrieť jeden, dvaja každý deň. Potom traja na deň, potom sa zdvihlo na desať na deň. A najviacej čo nás zomrelo jedného dňa z Maglića bolo šesťnásť.“

Friedrich Werle v tábore smrti videl umierať aj svojich najbližších. Mladšiu chorľavú tetu, ktorá umrela o mesiac po píchode do Báčskeho Jarku. Potom o tri mesiace jednu starú mať, potom druhú a nakoniec aj prastarkú.

„Ale my sme sa smrti už nebáli,“ spomína Werle, ako si aj na krutosť života človek zvykne. „Kto umrel a na sebe mal dobré oblečenie alebo niečo, zobliekli sme mu pre seba.“

Žobranie ako záchrana

Z atvorení Podunajskí Nemci v Jarku „žili“ v jednej malej izbe, kde ich na kope bolo aj desať. „Vľavo-vpravo bola slama, a tu sme ležali. Tu sme žili, mreli, a všetko robili…“, spomína  Friedrich Werle a dodáva:

„To sa nedá naraz ani opísať, povedať o všetkom. Prišla aj „behačka“, a na dvore toho „nášho“ domu nebolo už ani miesto pre vykonávanie fyziologických potrieb. To bolo strašné, keď sa išlo do dvora za dom, celá plocha bolo… ach…“

Snímka zo satelitu – Báčsky Jarak sa nachádza neďaleko Temerinu (printshot)

Báčsky Jarak ako tábor nebol ohradený, ale partizáni strážili mesto. Volali sa partizáni, ale neboli celkom uniformovaní. Vedeli aj po nemecky, aj srbsky, aj maďarsky… No chlapci, akým bol aj Friedrich Werle, sa  v posledných mesiacoch, ktoré strávili v tábore, vynachádzali, aby prišli po jedlo. Vybiehali z táboru do Temerínu žobrať, hovorí Werle:

„Temerín bol neďaleko od Jarku, tak sme chodili predávať veci, ktoré sme stiahli z tých, ktorí umreli, alebo „čarovať“ za kúštik chleba. Vždy sme išli do maďarskej časti Temerínu, a tí nám dávali jedlo, múku… Tam sme išli v noci. Jednej noci sme išli, lebo sme sa museli cez „hranicu“ preťahovať, prebehnúť, aby nás nechytili, a druhej noci sme sa vracali. Vždy sme sa vracali s plnými taškami, či vreciami. Tak som bol v Temeríne štyri- či päťkrát. Viacráazy nás aj chytili a odobrali nám všetko čo sme priniesli. Nebili nás veľmi, trochu nás hrešili, lebo museli. Aj ony boli kontrolovaní.“

Ja som bol žobrák. Nehanbím sa mojím vnúčatám povedať: „Deda vám bol žobrák.“ Každý, kto mi otvorí dvere a žobre u nás, každému dám…

Keď smrť zaklopala na Friedrichove dvere

„Veľmi mi je ľúto, že som tomu človeku meno zabudol. Hneď ako som vyšiel z táboru. Viem presne, kde v Buljkesi býval, ale na meno si neviem spomenúť,“ so smútkom spomína Friedrich Werle.

„V noci, keď nemôžem spať, vtedy mi príde na um tento murár. Aj jedna „mamička“, ktorá nám všetko dávala, ona nič nejedla. Raz večer, keď sme si ľahli, všimol som si, že táto staručká žena bola chorá, veľmi zoslabnutá. Chytám jej ruku, a ona vraví: „Dieťa, neboj sa, mamička nezomrie. Len ty spi.“ To ma upokojilo, zaspal som a ráno, keď som sa zobudil, ona umrela…“

„Tu se my žili v Buljkesi, a viem presne, kde žil človek, ktorý mi v Jarku život zachránil, ale neviem si spomenúť na jeho meno…“

Koniec druhej časti. Dokončenie príbehu čítajte už o týždeň.

Fotografie pre tento text urobilo štúdio:

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.