Search and Hit Enter

Vidina chleba, čo Friedricha Werleho z Buljkesu držala v tábore smrti v Báčskom Jarku nad vodou (3/3)

B olo to podjeseň roku 1945, keď sa Friedrichovi Werlemu začala usmievať Šťastena stelesnená v rodine seniora Ďuriša z Báčskeho Petrovca. Ten totiž hneď po vojne „árendoval“ petrovskú tehláreň, ktorú bolo treba oprávať. Vtedy si si spomenul na starého otca Firedricha Werleho, ktorý bol murárom, dobre známym podnikateľom naširoko-naďaleko. K tomu aj si aj Kukučkovci spomenuli, že im treba oprávať mlyn.

„Poďme my vykúpiť murára Werleho z palanského táboru“, dohodli sa Kukučka a Ďuriš. Úmysel sa im aj podaril.

Friedrichov „apko“ bol už na tehlárni asi tri, štyri mesiace. Tu žil a robil. No Ďurišovcov a ďalších Petrovčanov trápilo, že nielen murárov vnuk, samotný chlapec Friedrich, ale aj jeho matka ešte zostali v tábore. Rozhodli sa teda, že vykúpia a tým od smrti zachránia aj ich dvoch. Senior Ďuriš raz povedal: „Idem na koči do Báčškeho Jarku, pokúsim sa vykúpiť Friedricha.“

Na koči z Báčskeho Petrovca prišlo spasenie. Aj chlieb.

V jesenný deň, v ktorom sa rozľahla vôňa prichádzajúceho dažďa, do tábora v Báčskeho Jarku vošiel sedliak na koči. Bolo to dosť nezvyčajné, lebo kočom málokedy dovolili vojsť do tábora, iba niektoré z Temerínu púšťali. Ako tak šiel po tábore, okoloidúcich sa pýtal: „Werle? Werle? Je tu chlapček Werle?“

„A ja som bol na dvore, tak som počul a pribehol ku nemu,“ spomína si Friedrich Werle. „Ale nerozumel som mu, čo hovorí, lebo som nevedel ani po slovensky, ani po srbsky, a on nevedel po nemecky, iba po maďarsky. Ale dal mi list. Vidím: mamin rukopis! Písala mi, že ona, starý otec a bratranec sú u nich, u Ďurišov v Petrovci. Chceme, aby si aj ty prišiel. Tak sa končil list od mamy…“

Chceme, aby si aj ty prišiel.

Werlemu sa do pamäti vryl príchod tohto človeka na koči, lebo za pomoci jedného človeka, ktorý vedel po srbsky, zistil, že ten pán prišiel pre neho. „Ale teraz musím odísť, ale vrátim sa pre teba,“ povedal Ďuriš a odišiel. Pred tým však do chlapcových rúk niečo dal:

A Friedrich čakal. A čakal. Prešli dni, prešli mesiace. Už aj tretí mesiac bol preč a pána na koči nebolo.

„Len naraz vo februári 1946, šestnásteho,  predpoludním prišiel jeden komisár, a hľadá Fritza Werleho,“ spomína si ďalej Podunajský Šváb Friedrich. „Našiel ma na povale, kde sme z puklín ešte zrná pšenice vyhrabkávali a zavelil: Prišiel jeden človek pre teba, zbaľ sa, chce ťa vziať so sebou. Ja som si obliekol, čo som mal, hoci som takmer nič ani nemal a šiel som. Prišiel som do veliteľstva, videl som jedného pána, v pánskom kabáte. Bol to pán Ďuriš, a keď tu bol prvýkrát bol oblečený ako sedliak. A ja si myslím, čo je toto?“

Ďuriš vlastne hľadal troch chlapcov, aby si jedného vybral, lebo keby hľadal práve Werleho, možno by ho nedostal. „Druhí dvaja boli silnejší odo mňa, ale on vedel, že ja som Werle, a vraví: Tohto malého! Nahovárali ho, aby si vzal silnejšieho, ale on nechcel, vraj ja mu stačím, má dve kravy, ktoré môže merkovať, a to mu stačí.“

Friedrich Werle nič nerozumel, čo sa rozprávali. Triasol sa od strachu ako osa. Len zrazu –  Ďuriš vyberá peniaze. Dosť veľa peňazí!

„A on mňa vlastne, ako som neskoršie zistil, vykúpil na jeden rok, ikeď zvyčajne vykupovali na mesiac, dva,“ vraví Werle a neodchádza zo sveta spomienok:

„Pešo sme išli z Báčskeho Jarku do Nového Sadu. Pán Ďuriš sa iba usmieval a tak sme kráčali. Prišli sme po jednu krčmičku, do ktorej sme vošli. On si objednal čaj, aj pre mňa to isté. Keď sme vypili čaj, ponáhľali sme sa na stanicu do Nového Sadu, lebo od Jarku sme do mesta mali 11 kilometrov, aby sme stihli na večerný vlak, lebo vtedy vlaky chodili iba ráno a večer. Keď sme prišli do Nového Sadu, chytil prvý fiaker a na stanicu! Večerný vlak sme zachytili.“

Báčsky Petrovec sa stal životným prístavom Friedricha Werleho.

Do Petrovca prišli po noci. Zastali pri tehelni. Z jej okna ako maják mihal iba pavučinkový plamienok sviečky, ktorá horela v kuchyni.

„Prišli sme ku dverom. Srdce búšilo ostošesť. Pán Ďuriš ma nechal stáť pri dverách a vošiel dnu bezo mňa. Stôl bol prichystaný, čakali na nás už. Moja mama sa strhla, a pustila sa do plaču. A on, keď to videl, začal sa smiať. Odišiel ku dverom, otvoril ich a stiahol ma dnu. Vtedy len bolo plaču! Tak som prišiel do Petrovca a v Petrovci som aj zostal. Také niečo sa nedá zabudnúť…“

Báčsky Petrovec – životný prístav Friedricha Werleho

F riedrich Werle zo začiatku v Petrovci nerozumel ani slovko. S nikým sa nemohol rozprávať.

„Vyjdeš na dvor, stretneš robotníkov, a nemôžeš sa prihovoriť, “ spomína na svoje prvé dni v Petrovci, keď mal 13 rokov. „Veľa rokov som sa trápil s jazykom. Naučil som sa trochu po srbsky, lebo mama vedela maďarčinu a nemčinu, ale vedela trošku srbčinu, tak sa mohla dohodnúť, ale ja zo začiatku nie.“

V jedno ráno sa Friedrich pýta mame: „Mama, čo budem robiť?“

A ona odpovedá: „Ty nemaš čo robiť ešte!“

„Ale ja chcem robiť,“ odpovedá trinásťročný Werle, ktorý prežil koncentračný tábor v Báčskom Jarku.

„Tak mi prines drevo.“

A on vidí na dvore veľa napíleného dreva a sekeru. Zobral ju a celý deň sekal drevo… Tak vyzerali prvé Friedrichove týždne v Petrovci. Až neskoršie prišli dni vyplnené detským smiechom, krikom a hrou s rovesníkmi.

„Do školy som viacej nechodil. Keď som sa pripojil k deťom, to mi bolo najmilšie. Bolo veľa chlapcov, veľa dievčeniec, ale viacej som sa venoval dievčatám,“ s huncútskym úsmevom sa prizná Werle. „Ony ma chceli naučiť hovoriť po slovensky, dokonca prinášali učebnice, aby ma učili. Chlapci šantili, hrali sa o schovávačky, a ja som s dievčatmi na lavičke najradšej cibril slovenčinu. Aj som sa naučil, ale muselo prejsť veľa rokov, aby som si zvykol na š, ž a podobné hlásky, ktoré v nemčine neexistujú.“

***

Friedrich Werle so synom a dcérou asi v 70. rokoch 20. storočia.

Friedrich Werle pracoval v Petrovci, najprv ako murár, potom na tehlárni a v iných remeselníckych podnikoch.

Určitý čas bol na zárobkoch v Nemecku.

Vojsko slúžil v Srbsku.

Oženil sa s Petrovčankou, s ktorou má dve deti, syna a dcéru. Tí si rodiny tiež založili v Petrovci.

Dodnes s rodinou žije v Báčskom Petrovci.

Srbsko vníma ako svoje rodisko a nikdy neplánoval vysťahovanie do cudziny.

 

 

 

Koniec seriálu, pre ktorý fotografie urobilo štúdio:

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.