Vnútorné otváranie sa Milana Petrovića voči svetu prostredníctvom hudby

Ako sa začína príbeh hudobníka Milana Petrovića? Ako ste sa našli v hudobných vodách?

– Príbeh sa začína každý deň s túžbou naučiť sa niečo nové a napredovať. Často je to vedomý skok do neznámeho a často je to veľké riziko, ale vždy som pripravený zniesť ho a vyjsť na pravú cestu. Tak tomu bolo aj s mojou prvou klaviatúrou a neskoršie s gitarou. Nechodil som do hudobnej školy, ale som skúmal a hľadal svoje zvuky. Tak zostalo dodnes. Žiaľ za mankom hudobného vzdelania je aj naďalej prítomný a neustále si ho dopĺňam novými obsahmi a priestor na prezentáciu mojich ideí sa cez nové vedomosti rozširuje. V hudobných vodách som sa našiel vďaka moej veľkej túžbe a pretože som veľmi milujem hudbu a nič mi nie je ťažko urobiť, keď je v otázke hudba. Najdôležitejšie je, aby ste milovali to, čo robíte, čím sa veci stávajú pomerne ľahšie.

Je cesta od reggae hudby po jazz/blues štýl dlhá (a tŕnistá)? Čiže od Del Arno bbandu, bandu Any Stanić po Milan Petrović Quartet?

– Cesta určite nie je ľahká. Ale znovu by som po nej išiel. Neľutujem ani za starými, ani sa nebojím nových dní. Som si istý, že som v každej situácii a v každom žánri dal najlepšie zo seba. Či som mohol lepšie? Vždy sa môže lepšie a to je to po čom pátram. Kritiky vnímam vážne a na vylepšovaní nedostatkov pracujem každý deň a chyby ma aj ďalej bolia, čo mi napovedá, že mi je dôležité, aby som ich opravil. Keď som začal hrať reggae,nevedel som nič o tom hudobnom žánri. Ale som počúval, sťahoval, zhŕňal informácie, aby som nakoniec na jednom turné v Slovinsku dostal fenomenálnu pochvalu, že hrám ako “černoch”. Tak som aj v zašlých časoch prišiel na zvukovú skúšku “čierneho” reggae bandu v SKC a chytil “rif”, ktorý gitarista prehrával, aby na to celý band začal hrať bez pozerania. To trvalo 3 – 4 minútky. Bol som jediný beloch medzi nimi a všetko pekne klapalo. Podobne bolo s bluesom, hoci som blues viacej cítil a poznal od reggae. Začiatočné kroky boli tŕnisté, ale som sa už v roku 2010 našel na tom istom javisku s najznámejšími blues hudobníkmi. Šialenstvo je prijať pozvanie Raw Hide bandu, aby sme sprevádzali Svena Zetterberga, lebo som vtedy ešte nebol prichystaný pre tú výzvu, ale nakoniec sa všetko dobre skončilo. Podobne je aj s jazzom, tu som na samotnom začiatku. A tak ďalej, aby som nešíril rozprávanie. Čitateľom bude jasné, čo chcem povedať. Rizkujte, ľudia, nebojte sa výziev.

Ako vyzerá festivalový príbeh bandu Milan Petrović Quartet? Kde všetko ste vystupovali – a prečo práve tam?

– Vystupovali sme kdekoľvek to bolo možné v predchádzajúcich šiestich rokoch. A iba z toho dôvodu mnohí počuli o nás. Hudba je na javisku, tu je jej miesto. Nevyhnutná je komunikácia s publikom. Pravdaže, v súčasnej technológii je mnoho toho na internete, ale aj ďalej chýba ľudský dotyk a interpretácia. V Srbsku sme vystupovali na menších festivaloch a na Nišville niekoľkokrát. Jedno z vystúpení môžete počúvať na našom živom albume. V zahraničí sme vystupovali v Číne, Rakúsku, Rumunsku, a pravdaže vo všetkých krajinách ex-YU priestoru, v Slovinsku, Chorvátsku, Bosne a Herecegovine, Čiernej Hore a Macedónsku a všade nás pekne prijali.

Koncom septembra minulého roku boli ste na turné v Číne. Ako ste prišli “až” tam? Ak sa nemýlim, mali ste nejaké peripetie okolotoho road tripa?

– Po Čínu sme prišli na základe odporučenia Nišville jazz festivalu. Nišville otvoril komunikáciu s čínskymi partnermi, a potom si ony z ponúknutých vybrali band Very Naiss a Milan Petrović Quartet. Žiaľ,  Very Naiss nakoniec pre nedostatok peňazí na cestu neodcestoval, a my sme horko-ťažko zabezpečili letenky. Peripetie okolo cesty sa začali s meškaním lietadla z Belehradu, čo spôsobilo omeškanie na lietadlo z Abu Dhabi smerom k Pekingu. Takže sme vystúpili o deň neskoršie v Jinchengu, ale vystúpenie bolo veľmi úspešné. Skúsenosť v Číne je neoceniteľné, aj pre šancu, ktorú sme dostali, aj pre vynikajúcich kolegov z Európy, s ktorými sme sa tam zoznámili a spolu s nimi vystúpili. Inak, ide o veľkú udalosť, ktorá trvá celý rok a je oficiálne spolupráca medzi Čínou a európskymi krajinami. My sme mali neuveriteľnú šancu, byť súčasťou toho ako predstavitelia Srbska. Ako ososbná skúsenosť, Čína je niečo úplne iné od zvyšku sveta, aj pre kultúru, aj pre zemepisnú špecifickosť.

Albúmovo ste dobre “podkovaní”. Ak sa nemýlim, máte už 6 albumov a existujete od roku 2011?

– Ďakujem.Vždy bola aj idea, aby sme boli čím aktívnejší vo všetkých oblastiach. Veľa sme hrali a v období 2012 – 2016 máme po jeden album ročne. Rok 2017 sme skončili s nahratým albumom, ktorý zverejníme tohto roku ďakujúc podpory SOKOJ-u. Ale predsa ja som v roku 2017 pre nášho vydavateľa Metropolis music zverejnil hudbu pre divadelné predstavenie Čekajući Marčela (Čakajúc na Marčela, pozn. a.) a sólový album s deviatimi umelkyňami Lady`s touch.  Takže nitka nie je pretrhnutá.

Lady`s touch je najnovší album, ktorý je realizovaný predovšetkým s vynikajúcimi umelkyňami a charakterizuje ho pojem internacionalizmus. O čo konkrétne ide?

– Ide o moje vnútorné otváranie sa voči svetu. Ono sa začalo na predchádzajúcom albume s dvomi nežnejšími témami. Lady`s touch je predovšetkým emotívny album, lebo som zverejnil niečo, čo som roky chránil v sebe a čoho som sa skorej bál. Teraz je to tvarované do spolupráce a zvuku predstaviteľkám krajšieho pohlavia. Album má 9 inštumentálnych tém, ktoré sa zaoberajú ženskou prírodou a ktoré hrá deväť žien. Sú tu Sonja Kalajić – husle, ktorá s apodpisuje aj pod niektoré aranžmány, Diana Čerenšek – flauta, Ksenija Komljenović – marimba i vibrafón, Vanja Danilović – harmonika, Maja Klisinski – perkusie, Aleksandra Đorđević – cello, Mina Momčilović – harfa a po prvýkrát na nosiči zvuku Dunja Popović – kontrabas i Bojana Todorović – bubny. Internacionalizmus ho charakterizuje v tom zmysle, že Ksenija svoje ôasti nahrávala v Amerike, Diana v Záhrebe a Vanja v Sarajeve. Produkciu podpisuje Branko Isaković.

Žijete svoj (hudobný) sen?

– Aj ďalej sa pokúšam. Ťažko je zaoberať sa nekomerčnou hudbou a žiť z nej. Ale verím, že to jedného dňa bude možné.

Každý životný príbeh sa podobá rozprávkam, alebo bájkam (alebo opačne?), v ktorých existuje dobro, zlo, priateľ, nepriateľ, spolupútnik, ochranca, mudrc, atď. Kto je kto vo Vašom živote a prečo?

– Rozprávky alebo bájky, tu nevidím rozdiel. Dobro a zlo existujú, ako existujú dobré a zlé dni, deň a noc alebo dážď a slnko. Snažím sa, aby som nepriateľov nemal a aby som bol priateľ, keď je to najpotrebnješie. Spolupútnici sú všetci kolegovia, s ktorými sa delím o dobro a zlo na javisku a mimo neho. Po prvýkrát vysuniem Grujicu Bibina, nášho piateho člena, ako človeka, na ktorého sa môžem vždy spoľahnúť a ktorý všetky tieto roky nesebecky podporoval všetko čo robím.

V jazz hudbe, okrem sóla, dominuje saxofón. Váš saxofonista je Lehel Nagy, môj dobrý známy,  a hľa, rada by som ho trochu prezentovala. Ako ste začali spolupracovať a ako táto spolupráca vyzerá?

– My sa poznáme ešte banda Bootleg blues. Tu sme hrali jedeno obdobie spolu. Potom som ho pozval pre nahrávanie môjho prvého albumu Excursion. A po tom sa stal prvým stálym členom bandu. Lehel je vynikajúci človek a veľký profesionál. Kvôli jeho špecifickej úlohe v bande ho často zahlasujem ako “dušu” banda.

Keby ste mali definovať život, vlastne existenciu, terminológiou jazzu alebo hudby vôbec, ako by tá definícia znela?

– Najprv by som sa dištancoval od jazzu, lebo si myslím, že by som potreboval mnoho času. Pokúsil by som sa na nejaký svoj spôsob. Určite je improvizácia v otázke, v ktorej som v niektorých situáciách dorástol úlohe a v iných nie… Ale preto sa usilujem. Život je jav, na ktorom vedci robia každý deň a laikovia sa pokúšajú pochopiť dôvody a príčiny. Ja som zo života fascinovaný aj tým, čo nám môže dať a tým, čím nás prekvapuje každý deň.

Fotografie a video materiály (zdroj: youtube.com) z tohto článku sú z archívy Milan Petrović“ Quartet, ktorému patria všetky autorské práva.