Kto by povedal, že malá dedina, akou je Ľuba, v sebe skrýva veľa inšpirujúcich príbehov, ktoré iba čakajú na to, aby boli vyrozprávané. Iná je vec, že sú to rozlúčkové príbehy, s cestovným lístkom v jednom smere.
Z Ľuby pochádza aj Milan Čuha (28), ktorý v nej prežil svojich prvých 15 rokov života, čiže celé detstvo a obdobie v základnej škole. Vtedy ani nepredpokladal, v akej sa miere jeho život zmení.
„Po skončení základnej školy rodičia sestrám a mne oznámili, že sa sťahujeme na Slovensko. Bol to pre nás šok. Celý život si na jednom mieste a zrazu sa ocitneš v úplne inej krajine a medzi neznámymi ľuďmi. Teda po skončení základnej školy som neopúšťal len spolužiakov, ale aj svoj domov. Dostali sme sa na Slovensko a strednú školu, čiže obchodnú akadémiu som absolvoval v Pezinku. Bolo to pre mňa veľmi náročné. Okrem toho, že som nepoznal nikoho, okrem rodičov a sestier, mal som ťažkosti aj s jazykom. Môj prízvuk a slovenčinu, ktorú používame v Srbsku, si v Pezinku každý všimol. To však neovplyvnilo fakt, že každý človek, ktorý ma spoznal sa odo mňa najprv dozvedel, že pochádzam zo Srbska a že som Slovák z Vojvodiny,“ spomína si Milan na svojrázne búrlivé adolescentné obdobie.
Tínedžer Milan na Slovensku
Z tejto dištancie sa mu zdá, že na začiatku ľudia, s ktorými sa stretal nerozumeli tomu, že je Slovák zo Srbska, ale ho to iba motivovalo, aby ich zoznámil so Slovákmi vo Vojvodine.
„Zo začiatku som bol trošku stratený a nevedel som, čo si mám myslieť o tom, čo sa mi práve v živote deje, ale po čase som spoznal jazyk a ľudí. Znovu som bol ten starý Milan, aj napriek tomu, že som bol tak ďaleko od domova. Vždy vo mne bilo to balkánske srdce, vďaka ktorému dnes žijem svoj sen,“ hrdo dodáva náš spolubesedník.
Ako tínedžer sa na Slovensku najpríjemnejšie necítil. Zdalo sa mu, že tam nepatrí. Musel začať odznovu, spoznávať okolie a ľudí.
„Myslím si, že mi bolo najťažšie rozoznať komu môžem dôverovať a koho považovať za kamaráta. Od prvého dňa som túžil po domove, kamarátoch a dedinke, v ktorej som strávil každý deň svojho života a zrazu to všetko zmizlo. Ľudia na Slovensku sú úplne inej povahy, majú iné zvyky a kultúru. Ja sa tomu dodnes neviem prispôsobiť. Úprimne vtedy sa mi na Slovensku nepáčilo nič… Neskoršie som sa zapojil do futbalového mužstva PŠC Pezinok, kde som po niekoľkých týždňoch tréningu začal hrávať v základnej zostave, a onedlho som sa stal aj kapitánom družstva. Stretol som tu mnoho kamarátov, ktorých dodnes rád stretávam. Môj temperament a duch, a hlavne rodičia a sestry mi pomohli všetko prekonať,“ úprimný je Milan Čuha.
Milan má tiež dojem, že sú Slováci na Slovensku prekvapení, keď počujú, že je niekto Slovák zo Srbska.
„Mám pocit, že o tejto oblasti slovenských dejín vedia málo. Najprv si myslia, že si vymýšľaš a potom, keď im to trošku vysvetlíš, nakoniec pochopia. Nemal som zlé skúsenosti s tým, že som prisťahovalec, okrem žartov na môj prízvuk a vyjadrovanie. To je však bežné a nie zlomyseľné,“ dodáva Milan.
Nájsť si svoje miesto pod slnkom…
Po skončení strednej školy chcel vyskúšať vysokú školu politológie v Trnave, ale iba aby zistil, ako je to byť vysokoškolákom. Po troch mesiacoch študovania „doštudoval“ a začala sa jeho, ako vraví, zaujímavá cesta zamestnania na Slovensku.
Za sedem rokov Milan vystriedal štrnásť firiem a spoločností a tiež desať povolaní.
„Jednoducho som sa chcel naučiť všeličo a nevedel som, čo by som v živote chcel robiť a čo by pre mňa bolo zaujímavé. Jasné som mal iba v jednom: chcel som mať vlastnú firmu a pracovať pre seba. Nemal som strach z pracovných pohovorov, nemal som čo stratiť a tak som vyskúšal všeličo. Každé zamestnanie mi prinieslo nové skúsenosti, posunulo ma dopredu. Mal som aj dobré aj zlé skúsenosti, ale najdôležitejšie bolo to, že som sa naučil veľa vecí, ktoré sú mi aj dnes v živote osožné,“ vysvetľuje Milan.
Ľuba a Srbsko mu neustále veľmi chýbali. Preto po čase začal organizovať zábavy pre ľudí z Balkánu, žijúcich na Slovensku.
„V roku 2014 vznikla organizácia Balkan music events, ktorú som založil na organizovanie zábav, na ktorých sa hrá naša hudba z Balkánu. Nápad vznikol oveľa skôr. Ešte na strednej škole som rozmýšľal ako spraviť niečo, aby som sebe uľahčil život na Slovensku. Dnes, päť rokov od založenia, organizácia aj ďalej funguje. Na našich zábavách bolo viac ako päťtisíc ľudí a hralo viac ako desať kapiel zo Srbska. Pamätám si, že mi jeden kamarát nesmierne ďakoval za tie party, lebo je to príležitosť cítiť sa ako doma a spomenúť si na svoju rodinu a blízkych,“ hovorí Milan Čuha.
Po príchode na Slovensko sa s rodinou do Srbska vracali vždy, keď bola príležitosť, najviac na sviatky a dovolenky. Zaujímavá je anekdota, keď Milan na strednej škole odmietol ísť na dvojtýždňový výlet so školou, pretože radšej odcestoval domov, do Srbska.
Návrat do Srbska
Len neskoršie sa pre zhodu okolností do Srbska napokon vrátil.
„Hlavným dôvodom bola moja partnerka, ktorá je moja láska z detstva a dodnes som jej vďačný za to, nakoľko som už dlho túžil vrátiť sa domov. Neskôr sa nám narodil syn Viktor Maks. Môj domov bol vždy v Srbsku a tak to navždy aj zostane,“ vraví.
I keď sa zo Slovenska vrátil, Milan Čuha si uvedomuje aj pozitíva krajiny našich predkov.
Prečítajte aj článok Tam, späť a znovu ta – život v Izraeli Snešky Negev
„Na Slovensku sa mi najviac páči to, že na rozdiel od Srbska, ľudia majú jednoduchší život. Či ide o podnikanie a biznis, alebo školu a zdravotníctvo – je to neporovnateľné a na oveľa vyššej úrovni ako v Srbsku. Zdá sa mi, že aj zákony sú na strane obyčajného človeka a chráni vás pred podvodníkmi a podobnými problémami, s ktorými sa u nás stretávame každý deň. Ani sám neviem, čo ma čaká v budúcnosti. S partnerkou sme založili rodinný podnik Lolita creations a zatiaľ nás to motivuje zostať v Srbsku. Situácia sa však môže zmeniť a možno znovu budeme bývať na Slovensku. Mám iba 28 rokov a…“.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Add Comment