Nad Hložany vyšlo slnko. Vedľa kanála rosná vysoká tráva. Vo vzduchu je cítiť vôňu neskorého leta. Je čas, aby vtáky odišli na zimu do teplejších oblastí. Majú pred sebou dlhú cestu, a na geneticky podmienenej diaľnici preletia aj tieto končiny. Niektoré z nich sa neplánovane dostali do siete, a teraz čakajú na oslobodenie. Licencovaný výrobca prsteňov Miroslav Dudok ich jemným a taktnými pohybmi – jednu po druhej – vyťahuje, a vkladá do látkových vrecúšok. Čoskoro títo vtáčí pasažieri dostanú svoje „cestovné pasy“.
„Je to šťastie, že sa nachádzame pri Dunaji, ktorý je veľkou riekou, a ktorý je migračným koridorom pre sťahovanie vtákov. Preto môžeme stretnúť rôzne druhy, ktoré tu bežne nehniezdia,“ hovorí tento študent biológie, keď na jednu z peníc čiernohlavých nasadzuje hliníkový prsteň, zapisujúc si informácie do zošita.
Dudok okrem druhu a pohlavia zaznamenáva aj hmotnosť, dĺžku krídiel, a odhaduje vek a obezitu. Takýto poznámkový zošit majú aj iné krajiny, takže keď sa táto penica niekde inde zachytí v sieti, vedci budú vedieť, že kde sa pohybovala.
„My tu oprstenkujeme vtáka, niekto z kolegov ho chytí niekde inde, a tak môžeme sledovať jeho migračnú cestu. Vieme si tak naplánovať, ktoré územia by bolo dobre ochrániť, aby mali tieto vtáky bezpečné zastávky do svojich cieľov,“ vysvetľuje Dudok.
Traja vtáčí kynožitelia
Miest, kde sa vtáčí cestovatelia môžu zastaviť, oddýchnuť si, a dať si niečo „pod zub“, je čoraz menej, zdôrazňuje náš spolubesedník. Tento problém je obzvlášť výrazný vo Vojvodine, ktorá ma len 7% svojho územia zalesneného, čo ju zaraďuje medzi najmenej zalesnené regióny v Európe.
„Vojvodina je značne odlesnená a tie lesy, ktoré existujú, sú plantážového typu. Sú to vlastne polia pod lesom, ktoré nestihnú „zostarnúť“, aby ako také boli pre vtáky vhodné, ale sa vyrúbu, keď v priemere majú 20 rokov, a tak si nestihnú vytvoriť priehlbiny, v ktorých by vtáctvo mohlo hniezdiť,“ hovorí nám Dudok.
Problémom je, že zo všetkých vodných plôch vo Vojvodine sa môže vyliať iba Tamiš. Červenou zónou je severný Banát, kde je aj najviac ohrozených druhov, a kde sa snažia žiť bahniaky, myšiarky močiarne, ktoré obľubujú vodné biotopy, ale aj dropy veľké a kane popolavé, ktoré majú rady veľké trávnaté plochy, ktoré sú zredukované len na niekoľko percent, uvádza Marko Šćiban zo Spoločnosti pre štúdium a ochranu vtáctva, ktorého sme konečne odchytili vo svojej kancelárii.
„Je to rovnaké ako u ľudí – či budú niekde bývať, ak tam nebudú mať kde spať. Nebudú. Rovnako je to aj s vtákmi. Ak sa nemajú kde kŕmiť, alebo hniezdiť, ony odídu ďalej,“ vysvetľuje Šćiban.
Vojvodinská púšť má medzi radmi obilia pesticídy, herbicídy a iné chemikálie, vytvorené na zabíjanie. Niektoré sú pre životné prostredie úplne v poriadku, o škodlivosti iných sme sa, žiaľ, dozvedeli v praxi. Insekticídu furadan (karbofurán), ktorý bol v Srbsku zakázaný v roku 2014, sa tak podarilo v predchádzajúcich dvoch rokoch nájsť cestu do tráviaceho systému divých a domácich zvierat v báčskopetrovskom chotári.
„Takže to bol naozaj obrovský mor, kedy nikto nebol sankcionovaný. Vtáky sú indikátormi zdravého životného prostredia. Akonáhle uhynú vtáky, znamená to, že je tam nebezpečne aj pre ľudí. Karbofurán je jedovatý aj pre ľudí už pri kontakte. Na ornej pôde v okolí Báčskeho Petrovca, tiež v okolí žiadnej inej dediny, nemal by mať miesto,“ hovorí Šćiban.
Spoločnosť pre štúdium a ochranu vtáctva aj toho roku, počas marca a apríla, sa stretla s brutálnymi spôsobmi stretu s prírodou. Okrem nôr každého väčšieho cicavca, ako sú líšky a jazvece, ktoré boli terčom otravovania, navyše boli aj zasýpané.
„Okrem toho, že je to nezákonné, je to extrémne a kruté. Je to ako keby niekto chodil po meste, a dával nám na terasy otravné cukríky, aby ich zjedli naše deti. To by bolo hnusné,“ hovorí tento ornitológ, apelujúc na občanov, aby ak spozorovali niečo podozrivé, oznámili to polícii a/alebo tejto organizácii.
Miroslav Dudok vysvetľuje, že furadan sa používal na ochranu semien pred hmyzom, no jeho ochranná lehota (čas, ktorý musí uplynúť od poslednej aplikácie pesticídu do žatvy alebo zberu) je dlhá, a tak sa stávalo aj to, že včely uhynuli na otrávený peľ. Dodáva, že v zimnom období sa v okolí Petrovca vyskytovala otrávená korisť, ktorá bola určená pre dravce, ktoré sú v tom čase hladné, a nie je tam žiadna vegetácia, takže korisť je lepšie vidieť.
„Vták, ktorý zožerie otrávenú korisť, preletí sotva pár metrov, a uhynie. Potom príde nejaký iný predátor, a tiež sa otrávi. A nakoniec sa kruh mŕtvych zvierat okolo návnady rozšíri,“ vysvetľuje tento biológ.
Potom našli vyše 20 otrávených vtákov, vrátane pre Srbsko veľmi vzácneho vtáka – kaňu popolavú. Na týchto územiach bola zaznamenaná len niekoľkokrát, z čoho raz takýmto spôsobom.
Otrávená návnada si svoju obeť nevyberá, a je nebezpečná pre všetky druhy zvierat, vrátane ľudí. BalkanDetox LIFE je organizácia, ktorá sa tomu snaží stáť v ceste.
Ak prežijú otrávené návnady a únavu, ktorá nastáva z nedostatku zelených odpočívadiel, číha na ceste do teplejších krajov ďalšie nebezpečenstvo – streľba zo zábavy. Prepelice a hrdličky sú najčastejšie na terči pytliakov, aj keď sú v Červenej knihe fauny Srbska. Prepelica je vystavená menšiemu riziku ohrozenia podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody, zatiaľ čo hrdlička je zraniteľný druh.
Boj za zákaz lovu ohrozených druhov v Srbsku stále pokračuje. V súčasnosti platí zákaz lovu hrdličky poľnej a jarabice poľnej, ktorý potrvá do budúceho roka, pričom sa skrátila sezóna lovu prepelíc. Zákon však často zostáva len na papieri, takže vábničky – elektronické zariadenie vydávajúce zvuky vtákov, ktoré sú zakázané – možno ľahko nájsť vo voľnom predaji. Prečo je to problém, vysvetľuje Miroslav Dudok.
„Keďže prepelice migrujú v noci, lietajú vo vysokej nadmorskej výške, a zrazu dole počujú hlásenie svojho druhu, a myslia si, že je tam potrava a úkryt, a všetky pristanú. Ráno prídu pytliaci a namiesto dvoch-troch, chytia stovky vtákov,“ hovorí nám tento študent.
Pripomína, že prepelica hniezdi aj v iných krajinách Európy, no pri migrácii využíva balkánsku migračnú cestu, ktorá pre sťahovavé vtáky predstavuje takzvané úzke hrdlo. Pytliactvom sa teda ničí nielen miestny fond, ale je to problém celej Európy. A nepoľuje sa iba v Srbsku.
Bariny vracajú úder
Klimatické zmeny báčskopetrovský chotár vrátili do „továrenských nastavení“, pretože v dôsledku intenzívnych zrážok boli polia, kde kedysi dávno bývali močiare, zaplavené. Na jednej strane veľké materiálne škody pre majiteľov pozemkov, na stane druhej nový domov pre šabliarky modronohé, žeriavy, kulíky riečne, šišily bocianovité – druhy, ktoré na tomto území nemohli desiatky rokov hniezdiť. Dokonca v oblasti smerom na Hložany pravdepodobne hniezdila aj myšiarka močiarna, ktorá je v Južnej Báčke extrémne zriedkavá, uvádza Marko Šćiban.
„Oblasť, kde sa tie bariny nachádzali, sú miesta, kde sa nachádzali pred 50 až 100 rokmi. Neboli orané a predstavovali prirodzený biotop. Mimoriadne úspešná meliorácia v tejto oblasti viedla k tomu, aby sa najväčšia časť chotára mohla poľnohospodársky využiť. Z krátkodobého hľadiska je to pre ľudí dobré, ale z dlhodobého hľadiska zlé, pretože biodiverzita tejto oblasti bola po niekoľkých desaťročiach intenzívneho poľnohospodárstva výnimočne ochudobnená,“ vysvetľuje tento ornitológ.
Add Comment