Search and Hit Enter

Z koncertného rozjímania…

U pachtený  drvivý  tok času vari  spôsobuje pocit, že  už nie je čas. Levica pera Marguerite Durasová takto, príliš skoro, cítila vlastný život – a rozdelila sa o to s čitateľmi a to  v L´amantovi. Fakt, akoby príliš skoro aj v tomto našom a našskom živote bolo akosi už neskoro! Neskoro pre záchranu, pre spravodlivých, pre spravodlvosť vo volterovsko-borhesovskej záhrade, ktorá je alúziou. Či rozhodne ilúziou.  Ako si len dovoľujem takúto  drzosť,  nadväzovať na  Durasovú a najmä na Borgesa, ktorý literatúru rozdelil na tú pred ním a tú po ňom?!  To kvôli upovedomeniu,  že syndróm nedostatku času v  pominuteľnosti prebúdza akési  tmárstvo novej doby.

Tesno je, tesno na svete! Po rokoch systematického zaprašovania prostotou a antihodnotami, zostáva dekadentné banalizovanie hodnôt a bilancovanie negatívnej  selekcie.  Čím reflektované? Chce sa po  každú cenu upútať na seba, vyplávať na povrch, kým je ešte čas a teraz je akurát tá vhodná chvíľa. Samozvanecky, bez ladu, skladu a bez  patričnej ponuky. Pominuli sa, míňajú sa hodnoty a ich autori, postupne sa rozsýpajú reprezentanti,  a spomienky obrazoborecky  blednú. Národnosť starne, odchádza mládza. Odchádzajú potenciálni  predáci ako odídenci od svojeti,  kým hlúčik chamtivo berie, čo sa ešte dá. Pechoriacej  sa, hlavne nesebakritickej perepúti nie je treba nič hodnotného, okrem materiálneho! A okrem sebaafirmácie! Stačí za priehršť forsírovania pretenzií a bratríčkovania sa s posluhovačmi politických a finančných elít.

Jej výsosť malosť je u nás navýsosť spokojná. Hlúposť sa aj tak dávno presadila ako hybná univerzálna sila, tvrdí Zoran Predin, ten nestarnúci švihácky  prototyp  l´amantu, majiteľ dôvtipu a ostrovtipu, ktorý svojmu  vyberanému novosadskému publiku  prednedávnom  dožičil  nevýslovný plezír! Sedím a zobraná hudbou a jeho hlbokým zamatom hlasu  premýšľam ďalej! Uniformnosť a  uchlácholenie sa  v mediokritách,  komu to stačí! A zasa ľudia, ktorí predstavujú  kritickú mienku  žijú v nepriateľskom ovzduší. Ak myslíš, si nepriateľ! A tak odročujeme v podstate i vlastnú budúcnosť.  Vzdávame sa  identity.  Naivne, zradne, démonicky, až pozvoľne! Národnosť zje vlastné deti. Martýri !  Nie je naivita, sny, už nevieme, že plakať je krásne. Máme iné svetské  pravdy.  Stratili sme súdnosť. Nie je to už božská doba, je to doba  bez snov, postupnosti, naivity, zanietenia, obrazotvornosti!

Pestujeme  generácie  so sklonenou hlavou. Nad priemyslom  púhej, lacnej zábavy! A každá drahocenná výnimka, akou je  tento koncert, potvrdzuje pravidlo!  Spoločenská diagnostika je zhubná:  sme priemerný provinčný apendyx  kozmu, nikomu nie sme načim v tomto uniformnom globalizme a v navršovaní kapitálu.  Sebakritiku  sotva máme, ani  vedomie, ba dokonca nie vedenie k pokore. K evanjelickej cudnosti – akurát sme si pripomenuli poldruhatisícročia reformácie. Spolupatričnosti a spolupatrenie. A treba sa nám sebe samým odrovnať. . . Kaj pak tudi delamo?!

Nastavme si každý osve – a keď nás nikto nevidí, tu, v sakrálnej duši  novosadskej synagogy teda, urobme si dobre – v duchu Luthera zrkadlo. A aby sa ono nezapýrilo! A keď sme už pri zrkadle, to je Borges. Tu sme pri ňom. Dokonca, sme ním i odštartovali! Veď  kto iný vedel esenčnejšie  zalyrizovať a drahne zhadzovať? V mene spravodlivosti v literatúre v hudbe, ktorá je najväčšou parabolou života!

Historia Universal de la Infamia (Všeobecné dejiny nečestnosti)  je názov prvej zbierky poviedok Jorge Luisa Borgesa, uverejnenej dokonca v roku 1935, kedy si nikto ani nepomyslel, že by bolo možné zhromaždiť celé 20. storočie pod týmto titulom. Počas tohto obdobia pokračovala história nečestnosti  nielen v rámcoch mnohých národov, ale oveľa viac, tam, kde sa stretli rôzne náboženstvá, jazyky, kultúry a civilizácie. Nanucovanie  hodnôt a tvarov civilizácie inej, inakšej civilizácii sa stalo znakom histórie 20. storočia, zmenili sa len technické vymoženosti. Všeobecná história nestatočnosti, či nečestnosti  sa stala zločineckou a genocídnou vďaka výbušnému rozvoju technológií, elektroniky a vedeckých výsledkov vo fyzike, chémii a najmä v technológii smrti. Tam, kde neexistujú žiadne vojny, ľudí stíha ekonomická nočná mora, hlad a choroby. Záchrana bánk a zrušenie práva na zdravie a vzdelanie.

Barokovo prehnaný názov, ktorý Borges vymyslel v polovici minulého storočia, na konci toho istého storočia, a na začiatku ďalšieho,  nepostačuje na zastrešenie všetkých krutostí, zločinov, genocídy a zneužívania, ktoré sa medzičasom vyskytli. Aj  v našom malom slovenskom živôtiku. Nie , našťastie, v takej krutosti a šírke! Predátorsky sami seba ničíme. Škandalizujeme až, prepáčte mi za slovo,  sotonizujeme! Zneužívame posledné zvyšky dobra v mene perfídnych záujmov. A tým pádom sa stáva to, čo si nikto neprial a o čom nikto ani nesníval- nečestnosť a „neodpustka“!  Konajme lokálne v mene globálnej kvality!

A akurát tu sa v januári ako zjavenie stáva Zoran Predin – v doprovode s majstrom Matijom Dedićom. Je večer zvítania sa s novým rokom podľa juliánskeho kalendáru,  v novosadskej synagóge – aristokratická spoločnosť. Aký krásny paradox – to  zliepanie trosiek  vezdejšskosti! Slovensko-slovínsko-chorvátsko-lalošská noc! Gemišt uzdravenia! Zriedkavé okamihy  zdravej nostalgie, optimizmu, autoirónie, inteligentného humoru, búrlivosti a buričstva zmienka o aktualitách. O prehreškách a chybách. O slovínčine v plnej kráse! O manipuláciách politikantstva! A korumpovaní  konzumom!  Excelentne decentne, vzrušujúce, búrlivo čestne. A pocit, že si sa proste  správne zaradil!  A spolu s nimi a s týmto zistením sa paralelene irealizovane  zjavuje organ, ten  symbol evanjelickej sakrálnosti, riadený organistom Johannom Sebastianom Bachom, odrieka: Bože, nech ma neopúšťa životná radosť!

Aká prozreteľnosť! Pegasto dekle som, perspektívna a “ hrám”!… I meni je postalo jasno, za nas nije nikad prekasno!

1 Comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.