Tesno je, tesno na svete! Po rokoch systematického zaprašovania prostotou a antihodnotami, zostáva dekadentné banalizovanie hodnôt a bilancovanie negatívnej selekcie. Čím reflektované? Chce sa po každú cenu upútať na seba, vyplávať na povrch, kým je ešte čas a teraz je akurát tá vhodná chvíľa. Samozvanecky, bez ladu, skladu a bez patričnej ponuky. Pominuli sa, míňajú sa hodnoty a ich autori, postupne sa rozsýpajú reprezentanti, a spomienky obrazoborecky blednú. Národnosť starne, odchádza mládza. Odchádzajú potenciálni predáci ako odídenci od svojeti, kým hlúčik chamtivo berie, čo sa ešte dá. Pechoriacej sa, hlavne nesebakritickej perepúti nie je treba nič hodnotného, okrem materiálneho! A okrem sebaafirmácie! Stačí za priehršť forsírovania pretenzií a bratríčkovania sa s posluhovačmi politických a finančných elít.
Jej výsosť malosť je u nás navýsosť spokojná. Hlúposť sa aj tak dávno presadila ako hybná univerzálna sila, tvrdí Zoran Predin, ten nestarnúci švihácky prototyp l´amantu, majiteľ dôvtipu a ostrovtipu, ktorý svojmu vyberanému novosadskému publiku prednedávnom dožičil nevýslovný plezír! Sedím a zobraná hudbou a jeho hlbokým zamatom hlasu premýšľam ďalej! Uniformnosť a uchlácholenie sa v mediokritách, komu to stačí! A zasa ľudia, ktorí predstavujú kritickú mienku žijú v nepriateľskom ovzduší. Ak myslíš, si nepriateľ! A tak odročujeme v podstate i vlastnú budúcnosť. Vzdávame sa identity. Naivne, zradne, démonicky, až pozvoľne! Národnosť zje vlastné deti. Martýri ! Nie je naivita, sny, už nevieme, že plakať je krásne. Máme iné svetské pravdy. Stratili sme súdnosť. Nie je to už božská doba, je to doba bez snov, postupnosti, naivity, zanietenia, obrazotvornosti!
Pestujeme generácie so sklonenou hlavou. Nad priemyslom púhej, lacnej zábavy! A každá drahocenná výnimka, akou je tento koncert, potvrdzuje pravidlo! Spoločenská diagnostika je zhubná: sme priemerný provinčný apendyx kozmu, nikomu nie sme načim v tomto uniformnom globalizme a v navršovaní kapitálu. Sebakritiku sotva máme, ani vedomie, ba dokonca nie vedenie k pokore. K evanjelickej cudnosti – akurát sme si pripomenuli poldruhatisícročia reformácie. Spolupatričnosti a spolupatrenie. A treba sa nám sebe samým odrovnať. . . Kaj pak tudi delamo?!
Nastavme si každý osve – a keď nás nikto nevidí, tu, v sakrálnej duši novosadskej synagogy teda, urobme si dobre – v duchu Luthera zrkadlo. A aby sa ono nezapýrilo! A keď sme už pri zrkadle, to je Borges. Tu sme pri ňom. Dokonca, sme ním i odštartovali! Veď kto iný vedel esenčnejšie zalyrizovať a drahne zhadzovať? V mene spravodlivosti v literatúre v hudbe, ktorá je najväčšou parabolou života!
Historia Universal de la Infamia (Všeobecné dejiny nečestnosti) je názov prvej zbierky poviedok Jorge Luisa Borgesa, uverejnenej dokonca v roku 1935, kedy si nikto ani nepomyslel, že by bolo možné zhromaždiť celé 20. storočie pod týmto titulom. Počas tohto obdobia pokračovala história nečestnosti nielen v rámcoch mnohých národov, ale oveľa viac, tam, kde sa stretli rôzne náboženstvá, jazyky, kultúry a civilizácie. Nanucovanie hodnôt a tvarov civilizácie inej, inakšej civilizácii sa stalo znakom histórie 20. storočia, zmenili sa len technické vymoženosti. Všeobecná história nestatočnosti, či nečestnosti sa stala zločineckou a genocídnou vďaka výbušnému rozvoju technológií, elektroniky a vedeckých výsledkov vo fyzike, chémii a najmä v technológii smrti. Tam, kde neexistujú žiadne vojny, ľudí stíha ekonomická nočná mora, hlad a choroby. Záchrana bánk a zrušenie práva na zdravie a vzdelanie.
Barokovo prehnaný názov, ktorý Borges vymyslel v polovici minulého storočia, na konci toho istého storočia, a na začiatku ďalšieho, nepostačuje na zastrešenie všetkých krutostí, zločinov, genocídy a zneužívania, ktoré sa medzičasom vyskytli. Aj v našom malom slovenskom živôtiku. Nie , našťastie, v takej krutosti a šírke! Predátorsky sami seba ničíme. Škandalizujeme až, prepáčte mi za slovo, sotonizujeme! Zneužívame posledné zvyšky dobra v mene perfídnych záujmov. A tým pádom sa stáva to, čo si nikto neprial a o čom nikto ani nesníval- nečestnosť a „neodpustka“! Konajme lokálne v mene globálnej kvality!
A akurát tu sa v januári ako zjavenie stáva Zoran Predin – v doprovode s majstrom Matijom Dedićom. Je večer zvítania sa s novým rokom podľa juliánskeho kalendáru, v novosadskej synagóge – aristokratická spoločnosť. Aký krásny paradox – to zliepanie trosiek vezdejšskosti! Slovensko-slovínsko-chorvátsko-lalošská noc! Gemišt uzdravenia! Zriedkavé okamihy zdravej nostalgie, optimizmu, autoirónie, inteligentného humoru, búrlivosti a buričstva zmienka o aktualitách. O prehreškách a chybách. O slovínčine v plnej kráse! O manipuláciách politikantstva! A korumpovaní konzumom! Excelentne decentne, vzrušujúce, búrlivo čestne. A pocit, že si sa proste správne zaradil! A spolu s nimi a s týmto zistením sa paralelene irealizovane zjavuje organ, ten symbol evanjelickej sakrálnosti, riadený organistom Johannom Sebastianom Bachom, odrieka: Bože, nech ma neopúšťa životná radosť!
Aká prozreteľnosť! Pegasto dekle som, perspektívna a “ hrám”!… I meni je postalo jasno, za nas nije nikad prekasno!
https://www.youtube.com/watch?v=I4_5KD_pFrM
Annamária Boldocká-Grbićová
Annamária Boldocká-Grbićová (1972) je profesorka slovenského jazyka a literatúry, redaktorka a novinárka v slovenskej redakcii Rádio-televízie Vojvodiny. V súčasnosti učí slovenčinu na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym domovom v Petrovci. Uverejňuje v týždenníku Hlas ľudu, magazíne Rovina, je autorkou televíznych a rozhlasových vysielaní pre Rádio-televíziu Vojvodiny a Rádio Petrovec. Píše publicistické texty, eseje a poviedky. Scénické, dramatické a lyrické naratívy a scenáre. Získala novinárske ocenenia časopisu Vzlet (1998), Rádio-televízie Vojvodiny (2005), Cenu Jána Makana (2014), cenu na literárnej súťaži Nového života (2015, 2016, 2017), Ocenený pedagóg na 24. ročníku celoslovenskej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, Slovensko 2016, Cenu Nového života za rok 2016.
Vynikajúce horúce rozjímanie pani Annymárie Boldockej Grbićovej na dnešné naše obdobie a náš život….