Z denku Valentovú-Belićovú z Nového Sadu, redaktorku časopisu pre kultúru a literatúru Nový život, prekladateľku, poetku, esejistku, dcéru, sestru, manželku, matku, tetu, priateľku, kolegyňu, možno vnímať aj ako ženu, ktorá sa snaží, čo najsprávnejšie a najhodnotnejšie využiť pridelený údel v harmonických vzťahoch s blízkymi ľuďmi. Takto sa vlastne prihovárala na úvod pri našom rozhovore s ňou.

Širšia a užšia (kultúrna) verejnosť u nás v Srbsku, ale aj na Slovensku vás asi najčastejšie vníma ako prekladateľku. Ako ste sa vlastne dopracovali k prekladu a aká bola a je vaša prekladateľská dráha?

„Hmlisté predstavy o literárnych prekladoch som mala už počas štúdia a prakticky som začala prekladať hneď po ukončení vysokej školy a po následnom nástupe na prvé pracovisko do Mestskej knižnice v Novom Sade, kde som zistila, že Srbi slovenskú literatúru nepoznajú z jednoduchého dôvodu – nie sú preklady. Ak aj bolo zopár preložených diel, boli to knihy zaujímavé užšiemu kruhu potenciálnych čitateľov. Podnet priblížiť ľuďom aj širšej srbskej spoločnosti, v ktorej žijem, to hodnotné napísané v slovenskej reči, čo zároveň najlepšie poznám, bol taký silný, že som v tomto poslaní zotrvala už dvadsať rokov. Dosiaľ som spolupracovala s desiatkou vydavateľstiev, dvakrát toľko redakcií časopisov, preložila vyše tridsať kníh, stovky časopisecky publikovaných diel z pera viac ako päťdesiatich autorov. Sú to veľké čísla, ale tá práca nebola namáhavá. Práve naopak, bola príjemná, umožnila mi blízku spoluprácu s vynikajúcimi intelektuálmi, spisovateľmi, redaktormi a umelcami, a aj teraz tvrdím, že som mala ohromné šťastie v živote, že som si túto cestu zvolila. Okrem toho, už desaťročie pôsobím aj ako oficiálna súdna prekladateľka a posledných päť rokov som aj profesionálnou prekladateľkou v Pokrajinskej vláde.“

Preklad vylúdil písanie vlastnej poézie/esejí, alebo naopak? Pripomeňme, že vám prednedávnom v Slovenskom vydavateľskom centre vyšla zbierka básní Éterizácia, ktorá je, prirodzene, po slovensky a srbsky.

„Poézia je staršia, vždy je staršia. Cez poéziu spoznávame svet a seba a to omnoho skôr, ako si toto uvedomíme. S ňou rastieme: uspávanky, piesne, riekanky… Je to poézia adekvátna veku. Spomínam si, že nám mama celkom maličkým často čítavala z českej Biblie a dokonalejšiu poéziu ako je Kniha Jóbova, Pieseň piesní alebo Žalmy si dodnes neviem predstaviť. Ako malá som najviac času trávila v otcovej pracovni s bohatou knižnicou, takže mi Desanka Maksimović, Tin Ujević, ale aj Andrić, Selimović, alebo Alexandre Dumas a iní boli už vtedy vzácna spoločnosť. Básne som podobne ako mnohí spolužiaci písala už na základnej škole a nástenky – to bolo naše pódium. Ó, akí sme boli hrdí, keď nám triedna vyvesila prácu… Neskôr sme publikovali v školskom časopise a potom aj vo Vzlete. Dvakrát som ako študentka získala Cenu Rozletov 1994 a 1997, a potom som dlhé obdobie nepísala. Nebolo to vedomé rozhodnutie. Venovala som sa iným veciam: rodine, skúškam, knižnici a prekladu.


Chcete dostať knižný darček od redakcie Storyteller a Zdenky Valentovej-Belićovej a to básnickú zbierku Éterizácia a zbierku poviedok pre deti Orech, ktorý vedel rozprávať?  Prihláste sa do newslettru a dvaja alebo dve z vás dostanú knižný balíček!


Výrazný posun v smere vlastnej tvorby mi priniesol až Nový život. S redaktorskou prácou mi pribudla úloha písať úvodníkové eseje, potom aj kritiky, recenzie, štúdie a iné texty. Redaktorská práca si to proste pýta. Veľmi som povďačná vydavateľovi za túto možnosť a mám pocit, že mi literárny časopis dal viac, ako to bolo v opačnom smere.

Čokoľvek robíme, zároveň dotvárame seba. Keď pracujeme s textami a jazykom – jazyk a text pracujú na nás. Dennodenná práca s literatúrou rozvíja abstraktné a metaforické myslenie. Ľudský duch je ako špongia a nasiakneme do seba to, do čoho sme namočení. Neskôr v živote sa v našich reakciách, skutkoch, vo vzťahu k iným toto reflektuje. Môžeme zo seba vytlačiť len tú šťavu, ktorú máme. Alebo porovnám ľudský duch ku parku zrkadiel. V našom vnútri sa odzrkadľujú všetky vonkajšie podnety v nespočetných odrazoch. Vnesené obrazy nezanikajú, ale sa transformujú, niekedy groteskne alebo lucídne. Keď dennodenne básne čítame, s veľkou pravdepodobnosť aspoň jednu (dobrú) napíšeme. Píšem tiež aj prózu, a mnohé žánre ma nateraz len provokujú a šteklia pod rebrami. Verím, že sa k nim ešte dostanem.“

Čokoľvek robíme, zároveň dotvárame seba. Keď pracujeme s textami a jazykom – jazyk a text pracujú na nás. Dennodenná práca s literatúrou rozvíja abstraktné a metaforické myslenie.

Zdenka Valentová-Belićová v pracovnom ovzduší

Prekladať nie je ľahko, práve naopak, ale ani tvoriť poéziu, prózu, písaný umelecký/novinársky text nemôže každý. Čo musí byť v človeku, aby toto dokázal robiť, teda aby spoznal v sebe nadanie na písanie, a potom pracoval na ňom celý život?

Beletristický text a práca na ňom aktivuje v nás predovšetkým homo ludensa, ale aj homo fabera. A keď sa človek rád hrá, a z tejto hry má radosť, to pre neho nie je žiadna námaha. Preto sa mi zdá, že je to veľmi ľahké. Pre mňa je nedosiahnuteľne ťažké projektovať most alebo vytvoriť mikročip, hrať na husliach, opraviť zub, či vyoperovať nádor. Odborníci to robia s nádhernou ľahkosťou, hravo a presne…

Keď človek má v sebe radosť z práce, keď cíti pôžitok, extatickú rozkoš z konkrétnej aktivity, ono ho samo tlačí v tom smere. Niekoľkokrát som sa vedome pokúsila vzdialiť sa od literatúry, ktorá sa chápe ako nepragmatická, neúnosná oblasť, ale sám život ma vracal k nej a dokázal mi, že je literatúra ešte ako veľmi praktická, pragmatická a užitočná.

Prekladanie umeleckých textov je pre mňa autonómny a sebestačný estetický počin. Vnímam ho podobne, ako tanečnica cíti pôžitok z pohybu v rytme hudby alebo ako herečka, ktorá hlboko prežíva svoju divadelnú rolu. Lebo divadlo nehrá len a len pre obecenstvo. Keď predstavenie v prvom rade napĺňa svojich tvorcov, vtedy aj odkaz, ktorý vyznieva na scéne, znie úprimne. Tak je to aj s písaním, s prekladom tiež. Schopnosť pocítiť rozkoš z textu, z myšlienky a zo štýlu – to je ten predpoklad na kvalitného prekladateľa.“

Prekladanie a písanie sa učíme, podobne ako sa učíme biológiu, či matematiku. Aj vy sa vlastne stále učíte. Aj študujete. Práve teraz ste na doktorandskom štúdiu na Slovensku. Na akej univerzite, a vlastne na čo to potrebujete…?

„Posledná otázka je správna už preto, lebo prekladatelia a novinári sa tiež dennodenne vzdelávajú. Každý deň prečítajú, napíšu a zdolajú niečo, a aj pre zvedavcov, aké sme my dve, je dosť materiálu na odhaľovanie. Teda otázka znie, prečo mi toto nestačí? Načo potrebujem formálne vzdelanie?

Som doktorandkou na Katedre estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium vyplynulo z prieskumu otázky identity, a znovu súvisí s časopisom Nový život a s trojrozhovormi, ktoré sme spolu vy a ja realizovali. Až vtedy som odhalila pre mňa fascinujúcu vedeckú disciplínu – imagológiu. Je to vedná disciplína, ktorá skúma, aký obraz jedného národa nachádzame v literatúre iného, ako jedni druhých vidíme, ako sa navzájom chápeme a prečo. Imagológia chápe pojem národnosti ako konštrukt a nezaoberá sa výskumom, či je niektorý národ v skutočnosti taký, alebo nie je. Neuznáva esencialistické teórie o jestvovaní raz a navždy daného ducha národa – ale operuje s kategóriámi image (obraz) – a to heteroimage, resp. obraz iného a autoimage resp. sebaobraz. Imagológia sa hraničí s kulturológiou, s postkoloniálnymi štúdiami, ale aj so sociológiou kultúry, kultúrnymi dejinami, výskumom intertextuality… Komparatistická imagológia sa snaží uchopiť formy prejavu obrazu, ich vznik a pôsobenie. Chce prispieť k osvetleniu úlohy literárnych obrazov pri strete jednotlivých kultúr. Pritom je najdôležitejšie, aby imagológia nebola súčasťou ideologického myslenia, ale príspevkom k odideologizovaniu.

Je to seriózna téma, lebo obrazy národov v literatúre sú odzrkadlením širšieho spoločenského imaginárna a toto vplýva aj na náš tak každodenný život (napríklad vo vzťahu k migrantom, k iným vierovyznaniam a národom – židom, moslimom a pod.), ale aj na geopolitické globálne vzťahy. Zotrvávanie týchto predstáv napriek historickým, politickým a iným zmenám, svedčí o sile, ktorú majú literatúra a symbolická reč.

Keď ide konkrétne o moju tému, pozorujem obraz Srbov v slovenskej literatúre a estetickú funkciu týchto obrazov v literárnych dielach. O srbsko-slovenských literárnych vzťahoch sme sa veľa učili, ale hlavne sa v rámci toho predmetu hovorilo o mimoliterárnych záležitostiach. Vytýčila som si za úlohu preskúmať srbsko-slovenské literárne styky na rovine literárneho diela a vysvetliť estetickú funkciu týchto obrazov ako stavebného prvku.

Téma zvyčajne nájde nás, nemusíme my hľadať ju. Ja som už potom len pátrala za vhodným školiteľom, ktorý dostatočne dobre pozná tému, ktorý má široké vzdelanie, aby mohol zastrešiť viac vedeckých oblastí vzhľadom na interdisciplinárny ráz imagológie a katedrou, na ktorej toto budem môcť uplatniť, a tak som sa dostala na Univerzitu Komenského v Bratislave, na estetiku. Malo by to byť prínosné aj pre samotnú vednú disciplínu. Tento prínos vďačíme práve tomu, že existuje invariant slovenskej literatúry – slovenská vojvodinská literatúra. Toto nám umožňuje preskúmať rozdiely, ako bol v tom istom historickom období obraz jedného národa zobrazovaný, keď vznikal v priamom kontakte dvoch národov na jednej strane, a keď vznikal sprostredkovane zo sekundárnych zdrojov, z médií, z inorečovej literatúry a pod vplyvom inej kultúry a literatúr, hlavne na Slovensku.“

Obrazy národov v literatúre sú odzrkadlením širšieho spoločenského imaginárna a toto vplýva aj na náš tak každodenný život (napríklad vo vzťahu k migrantom, k iným vierovyznaniam a národom – židom, moslimom a pod.), ale aj na geopolitické globálne vzťahy. Zotrvávanie týchto predstáv napriek historickým, politickým a iným zmenám, svedčí o sile, ktorú majú literatúra a symbolická reč.

Foto: Patrick Tomasso / Unsplash

Vás, podobne ako aj mňa, zaujíma téma kultúrnych práv a identity, či identít. Keď mám byť úprimná, ja v jednu identitu neverím, lebo identita nie je stála kategória, obmieňa sa, alebo by sa mala obmieňať, navrstvovať, rásť. Ako vy vnímate pojem identity?

„Moja odpoveď je vo veľkej miere obsiahnutá v predchádzajúcej. Identita – to nie je o počte krvných zrniek, ale o kultúre, o národných mýtoch, o autoobraze, o tom, s čím sa stotožňujeme. Identitu chápem predovšetkým ako individuálnu kategóriu, nie ako zafixovanú, ale ako dynamickú. Určuje nás to pôvodné, zdedené, ale aj to získané a nové, čo sa na nás lepí zvonku, ako nový sneh na snehovú guľu, pokým to pôvodné a archetypálne zostáva v nás navždy uväznené. V regresívnej fáze života, keď získané začne odpadávať, najprv uniká vrstva, ktorá sa zalepila ako posledná, postupne až po najhlbšiu vrstvu.

Hranice kultúry a kultúrneho priestoru sa dnes nekryjú s pomedzím etnického a jazykového priestoru, preto keď hovoríme identita, nemyslíme tým len na národnú, myslíme aj na jazykovú, kultúrnu, profesionálnu, osobnú a každú inú. Identita má mnoho definícií, ale akoby tento pojem dokonca zostal nedefinovaný. Ja si sama pre seba identitu definujem, ako „to, čo som“.

Čo je potom strata identity? Strata identity nie je zmena v národnom povedomí, to nie je denné používanie iného jazyka ako materinského, prienik cudzieho slangu do jazyka alebo nepraktikovanie náboženských alebo etnických a folklórnych obradov, zvykov a obyčají, alebo prienik cudzích kultúrnych prvkov do našej kultúry – toto sú len vonkajšie kategórie, ale nie aj bytostné. Strata identity je, keď sa človek dostáva do situácie, v ktorej sa ťažko vynachádza, často absurdnej, pričom prichádza k poruche základných hodnôt. Zo stavu istoty, tepla, blízkosti, ocitá sa v inej krajnosti, v situácii, v ktorej sa javí absencia všetkých uvedených prívlastkov. Strata identity je pre človeka kritický až osudový jav, lebo potreba po identite u ľudí je existenčná a nie iba intelektuálna. Človek podvedome má potrebu vedieť, kto je, túži patriť niekam preto, že sa chce oprieť o niečo väčšie, pevnejšie a trvácnejšie od seba samého, aby ľahšie zniesol pominuteľnosť, a možno aj preto, aby tajne v duchu sebe rozprával príbeh o vlastnom večnom trvaní.“

Zdenka Valentová-Belićová: “ Identita má mnoho definícií, ale akoby tento pojem dokonca zostal nedefinovaný. Ja si sama pre seba identitu definujem, ako „to, čo som“.“

Menšinové kultúry sú zväčša tradičné, tradicionalistické, folklórne, ale sú svetlé príklady, ktoré poukazujú na to, že aj menšinová kultúra sa musí rozvíjať, sledovať svetové trendy, alebo ich trebárs prehodnocovať. 

V ústredných oblastiach kultúrneho územia je prirodzená snaha po modernizácii, inovácii, nových obmenách a rozvoji. Tendencie k pôvodnosti, archaickosti a výraznej tradičnosti sú normálne na okrajových pozíciách kultúrneho územia. Slovenská vojvodinská kultúra je invariantom slovenskej, a nachádza sa už tristo rokov vyčlenená z pôvodného územia. Dokonca, v období po druhej svetovej vojne až po osemdesiate roky minulého storočia bola v dôsledku zachladenia vzťahov medzi vtedajším Československom a Juhosláviou viackrát úplne vyčlenená a príslušníci tejto menšiny zostali bez tradičného dialógu s materským štátom. No neasimilovali sa a za toto vo veľkej miere možu vďačiť práve týmto tendenciám k udržiavaniu tradičnej formy, ale aj značnej uzavretosti, kompaktnosti tejto menšiny a rurálnemu spôsobu života.

Avšak, doba sa mení, iný je spôsob života a žiadne konzervovanie tradičnej kultúry teraz nie je možné. V takýchto pomeroch by pre samotnú kultúru bolo zhubné, ak by sa pokúsila vrátiť sa do minulosti. Jedna zo základných vlastností kultúry je jej dynamickosť. Keď by skostnatela, prestala by pre svojich príslušníkov byť relevantnou, funkčnou a užitočnou a veľmi rýchlo by oni sami svojvoľne sa takejto nefunkčnej kultúrnej identity zriekli.

Spomenula by som, že to najvzácnejšie v slovenskej vojvodinskej kultúre vzniklo práve vďaka kontaktovej pozícii a vonkajším vplyvom. Napríklad dielo akademika Jána Kmeťa a jeho skúmanie srbsko-slovenských literárnych a kultúrnych stykov, dielo Dr. Márie Myjavcovej a skúmanie srbsko-slovenského bilingvizmu, alebo v literatúre – začiatky slovenskej vojvodinskej prózy, ktoré vznikli podnietené srbským vzorom, ďalej je tu Jozef Podhradský, VHV, postmoderná literatúra u Víťazoslava Hronca atď.

Podľa mňa šanca pre zachovanie slovenskej vojvodinskej kultúry ako osobitného a autentického kontextu, ako invariantu, ktorý len tu na svete existuje, je, aby sa vyvíjal tak, že naplno akceptuje svoju kontaktovú pozíciu a využije ju ako svoju prednosť, a nie ako nedostatok.

Podľa mňa šanca pre zachovanie slovenskej vojvodinskej kultúry ako osobitného a autentického kontextu, ako invariantu, ktorý len tu na svete existuje, je, aby sa vyvíjal tak, že naplno akceptuje svoju kontaktovú pozíciu a využije ju ako svoju prednosť, a nie ako nedostatok. Toto postavenie na rozhraní dvoch kultúr je časté a ako to Terry Eagleton v štúdii Čo po teórii uvádza: „Byť v dvojitej pozícii (…) súčasne znamená byť vovnútri a mimo nejakej pozície, zaujať územie a súčasne skepticky postávať na hranici, to je miesto odkiaľ prichádzajú najintenzívnejšie a najkreatívnejšie myšlienky. To miesto je bohatý prameň, hoci najčastejšie nie je bezbolestné.“


Fotografie využité v tomto príspevku sú z archívu spolubesedníčky, prípadne z platformy Unsplash.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.