Lug sa hrdo pýši tým, že je najmladšia slovenská dedina vo Vojvodine. Nezaložili ho prisťahovalci zo Slovenska, ale vznikol v druhej vysťahovaleckej vlne, čiže začiatkom 20. storočia, keď chudobní Slováci, predovšetkým z Hložian a Báčskeho Petrovca na majetku kniežaťa Odescalchého vyklčovali les.
Ľudia z Báčky chodievali do Sriemu a pracovali od Jozefa po Advent, ale už v roku 1898 dve rodiny z Hložian v Lugu aj zostali. Zakúpiť pozemky si však mohli až po vykĺčení jedného lesa. Podľa plánu správy panstva osada mala mať len dve ulice a v ich strede bol vymeraný pozemok pre modlitebnicu, školu, obecný dom a hostinec. V roku 1902 prišli sem noví osadníci, najviac z Hložian, Petrovca a Kulpína a v menšom počte aj zo Suseka, Selenče a Číbu. Preto sa rok 1902 považuje ako rok založenia Lugu.
Lug nikdy vo svojich dejinách nemal viac ako 1000 obyvateľov, dokonca ani 900, ale zlaté demografické obdobie tejto našej dediny boli osemdesiate a deväťdesiate roky minulého storočia. V tom období aj v Základnej škole Jovana Popovića bolo zhruba 60 detí v štyroch ročníkoch, keďže sa v Lugu vyučuje iba v nižších triedach a vyššie ročníky sa absolvujú v susednom Suseku.
Dnes je situácia príliš nepriaznivá. Prakticky dennodenne ľudia z dediny odchádzajú, predovšetkým za lepším životom a smerujú buď do Nového Sadu, alebo do zahraničia (čítaj na Slovensko). Že je situácia veľmi nepríjemná potvrdzuje aj skutočnosť, že v novom školskom roku v škole v Lugu prvýkrát v dejinách majú menej ako 20 žiakov… Domy pustnú, na hlavnej ulici maršala Tita je viacej prázdnych domov, ako plných.
Zdenko Kolár (29) z tejto dediny na Slovensko emigroval pred asi siedmymi rokmi.
„V období keď som odchádzal zo Srbska, tam bolo ešte mnoho mladých ľudí. V dedine sme mali futbalový klub, každý domáci zápas sme s kamarátmi absolvovali. Každý večer sme s chalanmi hrali basketbal na školskom nádvorí. Kultúrno-umelecký spolok mal dve tanečné skupiny, dve detské skupiny a veteránov. Spomínam si, že aj divadelná sekcia fungovala“, otvára rozhovor Zdenko.
Keď na Slovensko odchádzal bol iba starším adolescentom, preto je jasné, že mu v spomienkach zostali aj zábavy, kamarátenie a spoločenský život.
Živé ulice pomaly zostávajú pusté
„Keď sme mali v prvú septembrovú nedeľu mali dedinské oslavy, to bola radosť, lebo asi všetci v okolí na oslavy v Lugu čakali. Bývali plné kaviarne, krčma, v strede dediny ste si sotva mohli nájsť miesto na parkovanie. Veru, to bývali poriadne zábavy, tancovalo sa a veselilo…“, konštatuje Zdenko, ale už o chvíľku pokračuje v inom rytme, bez úsmevu a zamyslene.
„Teraz je väčšina mladých preč. Futbalový štadión, ktorý bol na amatérske podmienky vynikajúci, je zruinovaný. Tanečná skupina nenazbierala dosť členov, preto tohto roku ani nevystúpila na folklórnom festivale Tancuj, tancuj…“
Po skončení Strednej dopravnej školy v Novom Sade sa Zdenko rozhodol, že sa na vysokú školu nebude zapisovať.
„Najprv som sa zapísal do Gymnázia v Šíde, ale v prvom ročníku som si to asi ešte raz premyslel. Štyri roky gymnázium, potom k tomu ešte toľko fakulta… Považoval som to za dlhé obdobie, lebo som vždy túžil po samostatnosti a chcel som si zarábať sám pre seba. Preto som sa po skončení prvého ročníka presunul do Nového Sadu, lebo som chcel mať aspoň nejaký odbor po skončení strednej školy a rýchlejšie sa dostať k samostatnosti“, vysvetľuje Zdenko.
Avšak, podobne, ako aj mnohí mladí ľudia v našej krajine pracovať vo svojom odbore príležitosť nemal. Mal 18 rokov, strednú školu za sebou a celý život pred sebou. Dostal sa k samostatnosti, po ktorej túžil, ale realita už vtedy bola príliš trpká.
„V čase, keď som skončil školu, bola tá takzvaná kríza. Nájsť prácu bolo fakt ťažko. Vyskytla sa mi možnosť preškolenia a zamestnania v celkom inom a novom odbore. Neváhal som vôbec, ale som to bral hneď a s pozitívnou energiu som išiel do toho“, hovorí Zdenko.
Tá možnosť bola mäsiarstvo a zamestnal sa v lokálnom obchode, v ktorom pracoval niekoľko rokov. Na to sa Zdenko znovu usmeje.
„Odtiaľ beriem iba pekné spomienky. Spoznal som tam kopec nových ľudí, vyučil som sa mäsiarstvu, bližšie som pochopil ako predaj vôbec funguje. Sú aj také spomienky, ktoré ma občas rozosmejú – drobné úrazy a pod. Celkovo to beriem pozitívne a ako prvý krok prechodu do sveta dospelých.“
Bez ohľadu na dobrú atmosféru v kolektíve, chýbalo mu to, čo je v práci a profesionálnom angažmáne aj najdôležitejšie – finančná istota a slušná mzda.
Prečítajte aj článok Darko Babeľa si binguľskú rovinu nedá za nič na svete
„Je pravda, že som vždy túžil po samostatnosti, ale si povedzme úprimne, že v tom čase v podniku, v ktorom som pracoval boli nízke platy, zhruba okolo 200 eur. Tak ako si mladý človek potom môže založiť rodinu, postaviť dom, kúpiť auto?! Preto som pomaly začal uvažovať o odchode, ale vtedy ešte naši ľudia neodchádzali na Slovensko v takej miere“, hovorí Zdenko.
Zdenkov odchod na Slovensko
Uvedomil si, že ak chce niečo dosiahnuť, musí opustiť našu krajinu a urobiť ohromnú zmenu v živote.
Slovensko bolo najjednoduchším, aj logickým cieľom a Zdenkovým výberom. Náš spolubesedník mieni, že v čase, keď odchádzal, na Slovensko sa bolo najľahšie dostať prostredníctvom brigád, a do jednej pribudol aj on.
„V tom čase sa mohlo dostať najľahšie na Slovensko v rámci brigád v ovocných sadoch. Robili sme sezónne práce. Spoznal som mnohých Slovákov z celej Vojvodiny. Bolo to náročné, ale aj z brigády mám pekné spomienky. Musím ale uznať, že prvé mesiace predsa boli najhoršie. Bol som veľmi mladý a odišiel som do zahraničia, opustil rodinu, kamarátov… A pred mnou nové prostredie, iní ľudia. Bolo to dosť ťažko“, hodnotí Zdenko Kolár.
Po čase sa mu podarilo nájsť si lepšie zamestnanie, brigády na poli zostali za ním. Zamestnal sa v automobilke a tak na Slovensku zostal aj ďalej. V tom čase po Lugu a Srbsku ešte veľmi túžil.
„Na Slovensku je aj teraz nedostatok zamestnancov. Mnohé podniky majú problém zabezpečiť si pracovnú silu. Tak sa tu už ocitlo na tisíce, povedal by som aj desiatky tisíc ľudí z Srbska. Sú tu tiež Rumuni, Ukrajinci… Teraz sa už na Slovensku pomaly cítim ako doma. Uznávam, na začiatku mi Lug a Srbsko veľmi chýbali, túžil som po dobrom zárobku a návrate domov, eventuálne rozbehnúť svoju firmu. Teraz už to zostala iba moja rodná dedina, do ktorej odídem len niekoľkokrát v roku“, akoby sa chcel ospravedlniť spovedá sa Zdenko.
Momentálne pracuje v automobilovom priemysle. Práca je dynamická, občas náročná. Zdenko kladne oceňuje možnosť zdokonaľovania, ktorú spoločnosť, v ktorej pracuje, ponúka.
„Nedávno som bol na zdokonaľovaní vo Francúzsku. Keď človek prejaví ochotu a profesionalizmus, vždy si to niekto všimne a tak aj možnosť postúpiť na iné oddelenie a lepšiu pozíciu.“
Zdenko mieni, že väčšina Slovákov z Vojvodiny pracuje v automobilke.
„Vlastne, už nás je všade. Či v továrňach, na poli, na stavbe, v reštauráciách, dokonca tu sa zamestnali aj mnohé zdravotné sestričky, lekári, aj Srbi, ktorí ani neovládajú slovenčinu“, dodáva Zdenko.
Na Slovensku je zatiaľ spokojný, ale sa mu nepozdáva to, že sa aj slovenská spoločnosť poznačuje predsudkami a stereotypmi.
„Občas sa mi stane, že je problém vysvetliť ľuďom, že v Srbsku žijú Slováci, lebo oni všetkých zo Srbska volajú – Srbi. Ale situácia sa mení a po rokoch už sa inak pozerá na ľudí z Srbska. Predsa, sú aj takí, ktorí žiadny kontakt s ľuďmi zo Srbska ešte nemali a preto majú predsudky“, hovorí Zdenko Kolár.
Zdenko Kolár: Vrátiť sa do Srbska? Áno, na návštevu
Zdenko osobitne zdôrazňuje svojráznu stabilitu, ktorú mu Slovensko v tejto chvíli ponúka.
„Páči sa mi, že na Slovensku máš istúsi stabilitu. Keď príde koniec mesiaca, tu je výplata. Ľudia na Slovensku celkovo majú inú mentalitu“, konštatuje Zdenko.
Stále mladý človek, ešte ani tridsaťročný, Zdenko sa na túto konštatáciu znovu díva z hľadiska kamarátenia a spoločenských aktivít.
„Zdá sa mi, že sa v Srbsku ľudia viacej kamarátia, stretávajú, organizujú sa grilovačky. Spomeniem napríklad Nový Sad, kde je v lete pešia zóna každý deň plná ľudí. Všetky terasy sú obsadené, ľudia sa stretnú pri kávičke či pive. Proste, to tam žije, pokiaľ na Slovensku, v menších mestách, okrem Bratislavy, v pracovný deň, nemáš pomaly nikoho. Iba trochu prechádzka, zmrzlina a domov.“.
Bez ohľadu na citeľný nostalgický tón v hlase Zdenka Kolára, tento mladý muž sa zo Slovenska zatiaľ neplánuje vrátiť. Porovnáva, premeriava, hodnotí…
„Keď som prišiel na Slovensko, chcel som dobre zarobiť a vrátiť sa späť. Plánoval som, že sa pousilujem založiť vlastný biznis. Podmienky v Srbsku sú stále nepriaznivé, tak som si po čase pomaly zvykol na Slovensko a rozhodol som sa tu usadiť. Stále sledujem spoločenské diania v Srbsku, ale už menej než na začiatku. Väčšinou odtiaľ teraz už sledujem iba šport, ktorý je mojou ohromnou záľubou. Politiku som asi už prestal sledovať…“
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Pridaj komentár & Dodaj komentar