„Príchod Stvoriteľa do svojho, síce padlého, ale aj naďalej milovaného stvorenia. Spojenie Boha a človeka v osobe, dokonca aj v tele, Ježiša Krista, ktorého kresťania vnímajú ako dlho očakávaného Mesiáša. Jeho príchod zvestovali židovskí proroci a splnil sa v plnosti času, keď pod vplyvom helenizmu bola veľká časť sveta zjednotená v Rímskej ríši, takže poznanie o Ňom sa mohlo začať šíriť do všetkých končín sveta,“ približuje posolstvo Vianoc farár Feldy. „Aj pre veriacich, aj pre ostatných ľudí vychádzajúcich z kresťanskej kultúry, Vianoce by mali byť sviatkom rodinnej pohody, svetla, tepla a radosti uprostred mračna, chladu a melanchólie zimy a často aj smutnej reality, v ktorej žijeme. V sebe ukrývajú posolstvo lásky, veľkosti v ponížení sa pre dobro iných. Obsahujú aj posolstvo zmierenia, hľadania cesty jednoty a harmónie s Absolútnym dobrom – Bohom, ktorého realita prevyšuje naše vnímanie“
Vianoce by mali byť sviatkom rodinnej pohody, svetla, tepla a radosti uprostred mračna, chladu a melanchólie zimy a často aj smutnej reality, v ktorej žijeme. V sebe ukrývajú posolstvo lásky, veľkosti v ponížení sa pre dobro iných.(Igor Feldy)
Farár Feldy poslanie vianočných sviatkov vidí aj v prinášaní posolstva hľadania harmónie vo vzťahu k iným ľuďom, a harmónie so sebou samým. „Všetko to je možné počuť a naučiť sa z vianočných príbehov, ktorých hlavné posolstvo je skryté v anjelskej piesni: Sláva na výsostiach Bohu a pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle,“ približuje Feldy.
(Zdroj: www.youtube.com)
Symbolická mnohorakosť tradičných zvykov
[dropcap style=“no-background“] S [/dropcap] Adventom, Štedrým dňom a Štedrým večerom sú späté mnohé obyčaje. Najpríznačnejším symbolom adventného obdobia u evanjelických veriacich je advetný veniec so štyrmi sviecami. „Advent, čiže príchod je obdobím štyroch nedieľ pred Vianocami, preto sú štyri sviece na adventnom venci. V tomto období je v našej evanjelickej cirkvi tematika kázní, piesní a modlitieb zameraná na skúmanie proroctiev o príchode Mesiáša, ale aj o Jeho druhom Advente, čiže príchode, ale už v moci a sláve ako spravodlivého sudcu živých i mŕtvych,“ približuje význam advetného obdobia Igor Feldy.
Počas Štedrého dňa rôzne cirkevné spoločenstvá tradujú rozličné obyčaje. Napríklad v slovenských katolíckych a evanjelických rodinách sa v Štedrý deň udržiaval až do večera pôst. V katolíckych rodinách sa mäso mohlo jesť až po polnoci, kým v evanjelických sa na večeru varievala kapustnica s klobásou a čerstvým či údeným bravčovým mäsom. V mnohých oblastiach Slovenska, ale neskoršie aj na tzv. Dolnej zemi bývala však aj štedrovečerná večera skromná a často, najmä z nedostatku, veľmi improvizovali.
„Vo Vojvodine ešte pred svitaním sa začínalo s prípravami pre Vianoce, ale aj pre Štedrý večer a sviatočnú rodinnú večeru. Večera bola pôstna, s ustálenými jedlami, ktoré mali svoj rituálny význam. Obradové koláče mali osobitné miesto vo vianočných obyčajoch. Kým sa v niektorých krajoch robil jeden veľký vianočný koláč, v iných sa pieklo viacej obraodvých chlebov, pričom každý mal osobitný tvar, názov a význam,“ vysvetľuje Tatjana Bugarská, vyššia kustódka a etnologička z Múzea Vojvodiny.
V mnohých kresťanských náboženstvách, tak evanjelickom, katolíckom, či pravoslávnom vierovyznaní sa vianočnému pečivu pripisovala magická moc. Potvrduje to aj etnologička Bugarská.
„V literatúre existujú názory, že obradové chleby kedysi boli robené z múky z mletej pšenice z klasov, ktoré boli posledné skosené, a v niektorých dedinách západnej Bosny sa pšenica z pšeničného venca alebo posledného snopu opatrovala do Vianoc, keď sa používala pre tzv. česnicu. Ako etnológovia vysvetľujú, základom týchto obyčajov bolo presvedčenie,že plodonosné účinky magických činností sa môžu z úrody, resp. plodínna obradové chleby, od ktorých sa očakávalo, že budú pokračovať v pôsobení na plodnosť – čiže druh zabezpečenia cyklického opakovania ročných období, so všetkými ich výhodami,“ približuje Tatjana Bugarská.
Veľký vianočný koláč u pravoslávnych a katolíckych veriacich vo Vojvodine najčastejšie je ozdobovaný symbolmi plodnosti: cestom sú symbolicky predstavené úroda, plody, náčinie. Často je prítomná aj bažalička, orechy, červený povrázok, sviečky.
Badnjak, stromček a slama
Dnes sa tzv. badnjak zvyčajne páli v portách pravoslávnych chrámov, a veriaci si domov prinášajú symbolický badnjak – dubové konáriky uviazané pomocou trochu slamy. No kedysi u pravoslávnych, v štedré ráno sa pripravoval badnjak, čiže mladé dubové alebo niektoré iné drevo, strom či konáre, ktoré sa večer slávnostne vnášalo do domu a kládlo na oheň, aby horelo celú noc.
Vianočný stromček kedysi predstavoval suchý konár trnky alebo ihličana, ktorý sa vnášal v Štedrý večer pred alebo po večeri. „Považuje sa, že zvyk ozdobovania vianočného stromčeka pochádza z nemeckých krajov, a že sa v Európe rozšíril cez Veľkú Britániu, kam ho priniesol princ Albert, manžel kráľovnej Viktórie,“ pripomína pôvod tohto zvykoslovia etnologička Bugarská a dodáva: „Ihličnaté stromy symbolizujú dlhý vek, víťazstvo životnej sily nad chladom zimy, čím predstavuje rituálny artefakt so silnou symbolikou v období, keď sa oslavujú vianočné, respektíve novoročné sviatky – v období zimskej krátkodennosti, keď dni začínajú byť dlhšie.“
Farár Igor Feldy hovorí, že sa vianočný stromček, dokonca ako aj samotný termín osláv Vianoc, i keď pôvodne má predkresťanský charakter, predsa dajú zlúčiť s kresťanským posolstvom: „Stomček je vraj symbolom strateného stromu života uprostred raja. On nás upomína na to, čo sme ako ľudstvo stratili, ale čomu sa pre narodeného Spasiteľa vraciame. Dary si vymieňame, ako symbol toho, že sme v narodenom Ježišovi Kristovi prijali, ten najvzácnejší dar.“
Vianočná slama je ďalším symbolom oslavy Vianoc. V to nás presviedčajú mnohé štedrovečerné a vianočné zvyky, ktoré sa spájajú so slamou, pripomínajúc miesto narodenia Ježiša krista. „Pred večerou sa do domu rituálne vnášala slama, čo mal na starosti domáci alebo domáca, so symbolickým kvokaním detí. Slamu najprv prestreli na stôl – na kríž, a potom sa prikrývala vrecom a obrusom. Kedysi sa však na Štedrý večer večeralo na podlahe – na slame, ktorá sa prestrela po celej izbe a večer sa dokonca spalo na nej,“ pripomína starodávne slamené zvyky Tatjana Bugarská.
Mnohí vedci sú toho názoru, že používanie slamy vo vianočných zvykoch je praxou, ktorá má pôvod z predkresťanských čias, keď ona, i keď v rámci iných presvedčení, bola spájaná s rodením a obnovovaním života. Na spätosť žatvy a vianočných zvykov poukázal aj James George Frazer (1854-1941), jeden z najznámejších zakladateľov antropológie: „Okolo Vianoc z toho venca sa dá do jasieľ, aby dobytok napredoval.“
(Tatjana Bugarská)
Štedrý večer a Vianoce charakterizujú aj iné zvyky, ktoré pripomínajú Ježišovo narodenie v jaskyni, na slame. „Vertep“ u pravoslávnych, „betlehem“ alebo „betlem“ u katolíkov a grékokatolíkov vo Vojvodine označujú predstavenie Kristovho narodenia, a známe je v niekoľkých tvaroch, o čom informuje etnologička Bugarská: „V mnohých vojvodinských mestách boli známe obchôdzky vertepášov, či betlehemárov, ktorí v Štedrý večer obchádzali domy a predvádzali predstavenia na tému Kristovho narodenia. Pri tej príležitosti sa nosil „vertep“, model kostola s predstavením Kristovho narodenia. Vo vnútri kostola horela svieca. Takýto zvyk bol zaznamenaný u srbov, Maďarov, Rusínov a Rumunov. Považuje sa, že tieto sprievody vystriedali niekdajšie koledové sprievody. Predvádzanie vertepskej drámy bolo známe ešte v prvej polovici 18. storočia, kým po druhej svetovej vojne tento zvyk sa začína strácať. Predsa, však, v mnohých mestách sa vertepské sprievody zachovali, a v niektorých sa obnovuje ich organizovanie.“
Okrem vertepášov, existovali aj iné druhy obradných sprievodov: takzvaní hviezdari a koryntáši, ktorí vykonávajú ritualizované obchôdzky domov. Záväznou časťou všetkých týchto sprievodov, ako hovorí Bugarská, boli piesne, v ktorých sa spravidla spomína Kristovo narodenie na slame.
Mnohé aspekty vianočných zvykov sú späté s majetkom, dobytkom a hydinou, takže sa v existujúcej literatúre ich zachovanie na dedine po druhej svetovej vojne často spájal s pozostatkami presvedčenia, či viery v magickú moc obradových úkonov, ktoré prinášajú plodnosť a blahobyt.
(Tatjana Bugarská)
Keď ide o obsah a ikonografiu vianočných sviatkov vo Vojvodine v občianskom prostredí na konci 19. storočia po socialistické obdobie, veľkú úlohu v jej tvarovaní mali vplyvy z rôznych európskych stredísk, ktoré prichádzali rôznymi cestami: cestovaním, prostredníctvom príležitostných gratulácií, obchodom. „Mnohé novosadské a vojvodinské rodiny mali rodákov vo viacnacionálnych prostrediach v mestách dnešného Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska, takže sa vplyvy šírili aj ich vzájomnými kontaktmi,“ dodáva Tatjana Bugarská. „Z európskych centier sa objednávali hračky pre deti, zároveň aj vianočné ozdoby. V období socializmu vianočné, respektíve novoročné ozdoby tiež boli medzi predmetami, ktoré záväzne prichádzali zo zahraničia, najčastejšie z Nemecka.“
Dedko Mráz verzus Ježiško
[dropcap style=“no-background“] K [/dropcap]to prináša darčeky pod stromček – Dedko Mráz, či Ježiško? Je to jedno, alebo duch tradície volá po prinavrátení Ježiška do domov veriacich?
„Dedko Mráz bol súčasťou môjho detstva. Neskoršie som sa dozvedel, že je on sekularizovanou podobou Mikuláša, známeho kresťanského biskupa, ktorý mal dobré srdce a preto obetoval, často tajne, dary tým najchudobnejším,“ hovorí evanjelický farár Igor Feldy. „Často uvažujem nad tým, či je to správne, keď našim deťom hovoríme, že im Dedko Mráz, alebo Ježiško prinášajú vianočné darčeky. Možno by mi aj mohlo prekážať, keď hovoríme, že Ježiško im prináša darčeky. Lebo Dedko Mráz aj tak patrí do sveta vymyslených, romantických rozprávok, z ktorých naše deti vyrastú. Ale viesť deti k tomu, že Ježiško prináša tie vianočné darčeky, môže ich usmerniť k tomu, aby aj Jeho vnímali ako rozprávkovú postavu a tak sa nikdy nestretli s realitou Jeho daru, ktorý oslavujeme na Vianoce. My, spolu s našimi deťmi, ďakujeme Spasiteľovi-Ježišovi Kristovi za Jeho poníženie a príchod do nášho sveta s cieľom budovania duchovného kráľovstva lásky medzi nami už na tejto zemi (pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle), ale aj s cieľom raz návratu do tej nebeskej reality (ktorá je v sláve, na výsostiach, u Boha) .“
Na záver staropazovský farár Feldy konštatuje: „Keďže deťom nechceme ukradnúť ani romantický svet rozprávok, ktorý má svoje miesto v ich veku, tak, cez hru, u nás aj Dedko Mráz, aj Mikuláš, dokonca aj ten rozprávkový Ježiško prináša dary. Teda ja by som Dedka Mráza nevyprevadil z detského sveta. A ozajstného Ježiška navrátime do našich domov len vtedy, keď sa budeme snažiť o Ňom získať pravdivé informácie z Biblie, a to nielen na Vianoce, ale v každom období cirkevného roka.“
Fotografie z tohto článku sú vlastníctvom spolubesedníkov, Storytellera, resp. autorov z platformy Unsplash a im patria všetky práva.
Titulnú fotografiu vyrobilo štúdio:
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar