ŽIRAFY SÚ KÚL – nenásilná komunikácia v ranom veku

Slová sú okná alebo steny

 “I keď sú hodnoty nenásilnej komunikácie vtkané do vízie vzdelávania, v školách sa to nežije”, hovorí Ivana Pejićová. „Kýmkoľvek správanie detí tvarujeme trestami a odmenami, úspechy tiedime podľa číselných kategórií od 1 po 5, používame etikety a konáme v súlade s predsudkami, žiaľ, o školách v duchu nenásilnej komunikácie nemôžeme hovoriť.“

Existujú štyri základné a najvplyvnejšie perspektívy v ranom detstve: vývojová perspektíva, ktorá kladie dôraz na pravidelnosť vo fyzickom a psychosociálnom vývoji, politická a ekonomická perspektíva vývoja ľudského kapitálu, sociálna a kultúrna perspektíva, ktorá rané detstvo vidí ako sociálny konštrukt, perspektíva ľudských práv založená na plnom rešpektovaní dôstojnosti malých detí, ich práv a schopnostiam prispieť k vlastnému rozvoju. Toto je zhrnutie štúdie profesora Martina Woodhuda Rôzne perspektívy o ranom vývoji: teória, výskum a politika, napísanej pre UNESCO v rámci projektu Vzdelávanie pre všetkých (Education for All).

Podľa výskumov, za každý dolár vložený do raného vývoja detí v Amerike, štát zarobí až 17-krát viacej. Avšak, nie sú iba peniaze dôležité. Vkladaním do detí a ich prvých rokov vývoja vytvára sa viacnásobný zis pre každé dieťa, jednotlivú rodinu a celkovú spoločnosť.

Dostupné údaje o význame raného vývoja detí poukazujú na to, že obdobie po nástup do školy môže vplývať na celkovú budúcnosť dieťaťa, ale aj na ekonomický rast a rozvoj každej spoločnosti. Najvčasnejšie okamihy života dieťaťa sú jedinečnou príležitosťou, ktorá musí byť využitá na to, aby sa každému dieťaťu umožnilo rozvinúť jeho plný potenciál v živote a vybudovať zdravé vzťahy, ktoré nezahŕňajú násilie ako spôsob fungovania. Veľký počet rodín a rodičov ako jeden z hlavných starostí uvedie obavu, aby ich dieťa alebo hociktorý člen rodiny netrpel násilím.

Neexistuje štát, ktorý nepovie, že jedna z priorít je zníženie násilia v spoločnsoti, a tak aj Srbsko.  Povzbudzujúca je správa, že sa Stratégiou rozvoja vzdelávania v Republike Srbsko do roku 2020 potvrduje význam investovania do raného vývoja detí pre celkový rozvoj spoločnosti, zvlášť ak sa do ohľadu berie nárast násilia medzi vrstovníkmi s čoraz brutálnejšími formami, ktoré zahŕňajú nové technológie a digitálne násilie.

Podľa údajov UNICEF, v Srbsku viac ako 40 percent detí mladších ako 14 rokov zažilo násilie, približne 65 percent žiakov a žiačok aspoň raz zažilo násilie a 22 percent prihlasuje časté násilie medzi vrstovníkmi. Pokiaľ ide o násilie založené na rodovej príslušnosti, podľa údajov UNICEF, 70 percent chlapcov a 68 percent dievčat (v 6. až 8. ročníku) zažilo rodovo podmienené násilie v škole. Čo sa týka stredných škôl, až 84% stredoškolákov aspoň raz počas predchádzajúceho roka sa vystavilo niektorým rizikám na internete. Podľa správ v médiách o vrstovníckom násilí svedčíme čoraz brutálnejším formám násilia, ktoré zahŕňa využívanie nových technológií, ako aj násilie na internete.

Ako zastaviť násilie

Zmena nastáva predovšetkým na osobnej úrovni, keď sami sebe pomáhame, a tým aj ľuďom v našom okolí. Uvedomenie si vlastnej zodpovednosti v komunikácii je vlastne podstatou nenásilnej komunikácie a prevencie násilia. Jeden z najznámejších amerických psychológov, Marshall Rosenberg, študujúc tieto javy a nadväzujúc na úspechy Mahatmu Gándhího v nenásilí, do psychológie uviedol metódu nenásilnej komunikácie, ktorú metaforisky nazýva „jazykom žirafy“.

Jeho nasledovníčkou bola aj Nada Ignjatovićová-Savićová, profesorka Katedry vývojovej psychológie Filozofickej fakulty v Belehrade, ktorá študentom hovorila, že „slová sú okná alebo steny“. Profesorka Ignjatovićová-Savićová bola jedným z tvorcov programu Občianska výchova, voliteľného predmetu na základných školách v Srbsku.

Jazyk nenásilia alebo srdca nie je ničím novým, čo svetu nie je známe. Tento jazyk je založený na historickom princípe nenásilia – prirodzenom stave súcitu, keď v srdci nie je násilie. Väčšina detí prejavuje určité formy násilného správania počas rôznych štádií dospievania, ktoré sú ťažké pre dieťa aj pre jeho okolie. Niekedy rodičia, dokonca aj odborníci, majú problém vybrať si primerané reakcie na násilné správanie detí. Na druhej strane, každé dieťa podľa vnútroštátneho a medzinárodného práva má právo na ochranu pred všetkými formami zneužívania a zanedbávania a právo na ochranu pred akýmkoľvek druhom vykorisťovania.

Rozvoj povedomia o neprijateľnosti násilia, ako aj o tom, že obeti násilia treba pomôcť, musí nepochybne začať od raného detstva, cez primárny proces socializácie. Profesorka Nada Ignjatović-Savić s uplatňovaním nenásilnej komunikácie v Srbsku začala v škôlkach a školách ešte v roku 1993 prostredníctvom programu Ochrancovia úsmevu, založeného na psychológii nenásilnej komunikácie (Non-Violent Communication – NVC) autora Marshalla Rosenberga a amerického Centra pre nenásilnú komunikáciu.

„Všetko, čo je súčasťou NVC, je už po stáročia známe o uvedomelosti, jazyku, komunikačných zručnostiach a využívaní moci, ktorá nám umožňuje zachovať si perspektívu empatie voči sebe a ostatným, dokonca aj v ťažkých podmienkach,“ povedal Rosenberg, ktorý poznamenal, že v tom nie je nič nové, čo svetu nie je známe a založené je na historických princípoch nenásilia – prirodzenom stave súcitu, keď v srdci násilie nie je prítomné.

Nenásilná komunikácia znamená, že sme sa autenticky prepojili s inou bytosťou, počúvame vlastné a cudzie potreby a pocity. Tento jazyk, jazyk života, jazyk srdca alebo jazyk žirafy odhaľuje uvedomelosť, že všetky ľudské bytosti sa snažia rešpektovať univerzálne hodnoty a potreby každú minútu a deň.

Jazyk žirafy v Tuzle

Ivana Pejićová z Tuzly sa prednedávnom stala certifikovaný tréner amerického Centra pre nenásilnú komunikáciu CNVC. Okrem nej, na území krajín bývalej Juhoslávie existuje len niekoľko certifikovaných trénerov, zatiaľ čo v Srbsku ani jeden.

V rozhovore pre Storyteller Ivana Pejićová, ktorá pred 13 rokmi bola medzi zakladateľmi Siete v Bosne a Hercegovine, uviedla, že jej prvé stretnutie s nenásilnou komunikáciou Marshalla Rosenberga bolo trochu šokujúce a nečakané. Keď hovorí o tom, aký jednoduchý, ale silný tento koncept je, naúa spolubesedníčka poukazuje na to, že ho používa v súkromnom živote rovnako ako v škole, kde pracuje, alebo keď organizuje workshopy, pretože NVC je jej spôsob života. Pre ňu, v dnešnej dobe materializmu, tento koncept dáva zmysel, pretože je to „otázka hodnotovej uvedomelosti a voľby toho, na čo sa zameriame“.

“I keď sú hodnoty nenásilnej komunikácie vtkané do vízie vzdelávania, v školách sa to nežije”, hovorí Ivana Pejićová. „Kýmkoľvek správanie detí tvarujeme trestami a odmenami, úspechy tiedime podľa číselných kategórií od 1 po 5, používame etikety a konáme v súlade s predsudkami, žiaľ, o školách v duchu nenásilnej komunikácie nemôžeme hovoriť.“

O uplatňovaní nenásilnej komunikácie založenej na modeli jazyka žirafy Marshalla Rosenberga v našom miestnom prostredí, v Novom Sade, ale aj ďalších príkladoch dobrej praxe, napíšeme v nasledujúcom texte seriálu Žirafy su kúl, ktorý je súčasťou projektu Spolu pre deti.

Projekt Spolu pre deti realizuje CIP – Stredisko pre interaktívnu pedagogiku (CIP Centar) v spolupráci s Nadáciou pre otvorenú spoločnosť, Srbsko. Stanoviská a názory vyjadrené v tomto texte nemusia nutne odzrkadľovať stanoviská CIP Centra a donátora.