Search and Hit Enter

Životný príbeh ako umenie Olje a Jána Triaškovcov

N a hlavnej autobusovej stanici v Novom Sade v ten septembrový predvečer 1999 bolo rušno. Kopa mladých ľudí, ktorí túžili odísť na hraničné bariéry, ktorých pomyslené ostrie zvýrazňovalo nedávno ukončené bombardovanie Srbska v rámci bývalej Juhoslávie NATO silami, sa lúčila s rodičmi, príbuznými, priateľmi. Tu začína životný príbeh ako umenie Olje a Jána Triaškovcov…

Novosadčanka Olja Stefanović bola jedna z tých, ktorí sa ešte pred dvomi rokmi (aby sa najprv naučila po slovensky na škole pre zahraničných študentov v rámci Univerzity Komenského, a potom na štúdie) vybrali študovať do zahraničia, na Slovensko.  Čakala s matkou na autobus a vedľa nej kufor so základnými osobnými vecami, s obľúbenými knihami. V myšlienkach kufor spomienok. V nej sa zmieňali zmiešané pocity, podobne ako pred dvomi rokmi, keď po ukončení Karloveckého gymnázia po prvýkrát odchádzala do Bratislavy. očakávanie, šťastie, smútok. Aj to si zbalila novosadská Srbka Olja do cestovnej tašky.

„Olja, toto je Ján. Študoval maľbu v Novom Sade, ale teraz v štúdiu bude pokračovať v Bratislave,“ povie Olji Matka. Ján Triaška, etnický Slovák z Báčskeho Petrovca ihneď Olji podáva ruku. Stretnutie dvoch (budúcich) umelcov zo Srbska na autobusovej stanici v Novom Sade bolo osudové. Vtedy to, zrejme, nik netušil…

Životný príbeh ako umenie Olje a Jána Triaškovcov 

„Ch cela som študovať fotografiu. To bol môj sen.  Zo všetkých možností, teda zo všetkého, čo som pozerala a hľadala (musíme si uvedomiť, že vtedy nebol internet, čiže to bolo iné hľadanie ako v súčasnosti), cez letáky a knižky o tom, čo sa dá a kde sa fotografia dá študovať, fotografia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sa mi ihneď zapáčila. A to práve z toho dôvodu, že je spojená s výtvarným štúdiom, že nie je na filmovej škole alebo v rámci kamery, ale že je to čisto umelecká fotografia,“ spomína na svoje rozhodnutie o odchode do Bratislavy teraz už svetoznáma fotografka, vizuálna umelkyňa Olja Triaška Stefanović, ktorá ako odborná asistentka pôsobí na Katedre fotografie VŠVU v Bratislave. „Rozhodnutie bolo aj pragmatické: v Bratislave budem blízko rodiny a zároveň štúdium bude aj finančne menej náročné, ako napríklad Švédsko, kde som tiež posielala dopis.“

Olja na Slovensko odišla v roku 1997, aby sa najprv naučila hovoriť, písať, rozmýšľať po slovensky. O dva roky neskôr sa chystala na príjimacie skúšky, ale tento rok na Balkán, do Srbska, krajiny bývalej Juhoslávie, prináša strach, neistotu, smrť, bomby. Vojnu.

NATO bombardovanie Juhoslávie, Olja a Ján

„P otom prišiel rok 1999, ktorý bol veľmi náročný aj pre mňa v zahraničí, keď som už bola pripravená, aby som sa hlásila na školu. Vedela som, že sa na štúdium prihlásim iba raz, lebo som nemala časový luxus, aby som rodičov zavádzala do niečoho,“ hovorí Olja. „Teda vedela som, že mám jednu šancu skúsiť, ale aby som sa pritom cítila, že som na to pripravená. Vedela som už ako prijímačky vyzerajú, zoznámila som sa už aj s ľuďmi, ktorí študujú maľbu a iné. Teda v tom roku som povedala, že pôjdem na príjmačky, ktoré sú na VŠVU v zime. Bol to rok bombardovania vtedajšej Juhoslávie a bolo to najdlhšie obdobie, čo som nebola doma. Tak som si po bombardovaní povedala, že idem domov.“

Tu sa životné príbehy Olje (vtedy ešte len Stefanović) a Jána Triašku spájajú, pretože na ceste späť do Bratislavy na autobusovej stanici Olju matka vyprevádzala a – predstavila jej Jána, teraz jej manžela. „Povedala mu, aby ma strážil,“ usmeje sa Olja. S láskou pozrie na Jána, ktorý pri rozhovore sedí vedľa nej a pridá sa k rozprávaniu skutočnej rozprávky.

„To bolo zaujímavé, lebo Oljina mama v tom období v Novom Sade mala Otvorený klub, ktorý v kontexte Miloševićovho režimu bol slobodným priestorom na rôzne edukácie a dielne. Ja som participoval vo výtvarnej dielni,“ vraví Ján Triaška, maliar a vedúci Katedry maľby Fakulty výtvarných umení v Banskej Bystrici. „Bola tam pozitívna atmosféra. Projekt bol financovaný Nadáciou pre otvorenú spoločnosť. Ja som totiž vtedy už tretí rok študoval maľbu na Akadémii umenia v Novom Sade. Dokonca som v rokoch 1996-1997 účinkoval aj v študentských protestoch. Hm, pamätám si tú podjeseň a zimu ako sme chodili po uliciach…

Keď prišiel rok 1999, ktorý v marci „priniesol“ bombardovanie, Ján Triaška mal ateliér u starého otca v ulici Lava Tolstoja v Báčskom Petrovci, kde s kamarátmi počas bombardovania neustále organizovali žúry.

„Začalo bombardovanie a tým školy skončili. Všetci sme mali frei, lebo sa nevedelo, čo bude, či bude vojna… Bolo to obdobie, keď sme my, mladí, vôbec nevedeli, čo sa udeje. Či to bude trvať deň, dva, či mesiac, dva, roky. A to bola absolútne bezbrehá zábava. Šialené obdobie…,“ vracia sa Ján do rokov deväťdesiatych.

„Pamätám si také šialené situácie. Bolo leto, išli sme kopať kukuricu, a to bol posledný rok, čo som ja kopal kukuricu. teda šli sme do poľa a normálne leteli stíhačky. Normálne, biely deň  a stíhačky! V poli boli radari, ktoré vlastne tieto stíhačky pred našimi očami triafali! A my kopeme kukuricu… Samozrejme, že život nejakým spôsobom musel fungovať, a ten stereotyp ťa psychicky chránil, aby si sa nezbláznil, ale to bola úplne absurdná situácia. Tá bezmocnosť.“

„Veľa som tvoril, a uvedomil som si, že takto to nemôže ísť do nemoty. Napísal som dopis do Bratislavy na maľbu, odkiaľ mi prišla kladná odpoveď, ale že najprv chcú vidieť moje práce. Tak som sa v septembri 1999 zbalil, po bombardovaní (ktoré sa ukončilo v júni, ale ako mladý chalan som nemohol ihneď cez hranicu) a „naidúci“ ma s Oljou zoznámila jej matka…“

„A nemal som ujasnené, či sa po štúdiu vrátim domov, alebo tam zostanem, lebo mi išlo vyslovene o štúdium, bez permanentného stresu kvôli veciam, ktoré nemôžem ovplyvniť, čiže či vojna bude-nebude, zabijú nás-nezabijú nás.“

„Spomínam si, keď bombardovanie začalo. Bol som vtedy v Novom Sade, u kamaráta, ktorý práve niekde nahral nejakú novú hudbu, tak sme u neho počúvali hudbu. Bolo to v budove neďaleko Žeželjovho mostu, ktorý potom aj zbúrali v bombardovaní. Na to dobehla kamarátova frajerka, s krikom, že čo to tu robíme, že rýchlo treba ísť do úrkytu, lebo nás idú bombardovať. A my, že kto nás ide bombardovať – smiali sme sa. A ona, že zapnite si telku! Samozrejme, naša TV nič, ale CNN a iné zahraničné médiá vysielajú, že stíhačky sú naštartované a o dve minúty na to, ako sme zapojili TV, vlastne začali bombradovať rafinériu, ktorá sa nachádza za Dunajom, za mostom. Tie tlakové vlny sme pocítli aj my, lebo sa budovy začala normálne kolísať. Až potom sme začali bežať do úkrytu…“

Život v Bratislave

T ak budúci manželia Triaškovci prišli do Bratislavy, kde sa pozoznamovali sa aj s rovnakými ľuďmi, chodili do rovnakých podnikov, pohybovali si v rovnakom kruhu ľudí. Nakoniec sa spontánne dali do kopy. Ich životné príbehy, korunované dcérou Lotou, aj škola spojila, pripomenie Olja:

„My sme už 17 rokov spolu. 11 rokov v manželstve a 6 rokov sme spolu vychádzali. To je už fakt dlho. Ale to bolo všetko fajn. Ja som šla na príjmačky a prijali ma, Ján tam už študoval, tak sa nám tým pádom celý svet spojil. Odvtedy máme aj spoločných priateľov, ktorí sú nám tam veľmi dôležití a blízki,“ poukazuje na dôležitosť pestovať priateľstvá. „Akoby sme všetko to, čo teraz spolu máme, začali budovať od štúdia. A práve je pre nás to výhoda, že sme študovali spolu, lebo obaja poznáme to, čo cez čo sme prešli, obaja uvažujeme vo vizuálnom výskume. Pre mňa je aj teraz najdôležitejšie, čo Ján povie, keď niečo robím, lebo on absolútne vie, z čoho som vychádzala, pozná môj myšlienkový proces…“

Ján priskočí k diskusii: „Je dôležité, že máme spoločné, či podobné názory na veci, ale samozrejme, každý z nás má svoju výtvarnú cestu.“

V tom si s Oljou všímame zamyslenú Jánovu tvár. On spozornie na naše pohľady a ihneď sa zverí s myšlienkami, ktoré sa mocú v jeho hlave:

„Práve rozmýšľam, či sme sa vôbec niekedy rozprávali o návrate domov, do Srbska. Nejako to išlo voľným pádom, vôbec sme to nepreberali ako možnosť. Tým pádom, že sme chodili na sviatky a pendlovali hore-dole, stretali sme rodinu a kamarátov, ale aj profesionálne sme sa vracali domov, lebo sme tu vystavovali, nám domov toľko ani nechýbal.“

„Keď som otehotnela, tak sme trochu nad tým uvažovali. Ikeď si myslíme, že je dobré rozhodnutie, že sa dcéra Lotka narodila na Slovensku. Vtedy mi najviacej zachýbali korene,“ odpovedá manželovi Olja. „Ale po tejto ťažkej etape, keď ide o citovú záležitosť, sociálizáciu a asimiláciu do spoločnosti v Bratislave, všetko sa ujasnilo. Preklenili sme všetko a od vtedy sa cítime ako plnoprávni Bratislavčania. Avšak, mimo bratislavského regiónu cítim, že som cudzinka, nepoznám ľudí, nepoznám tradície, tam som naozaj turistka. No v Bratislave som doma, tak ako som doma v Novom Sade, odkiaľ pochádzam.“

Triaškovci už niekoľko rokov takmer celý voľný čas trávia v Báčskom Petrovci, v Jánovom starorodičovskom dome, ktorý si zriaďujú podľa vlastného štimungu. „Chodíme sem na sviatky, počas zimy, ale trávime tu aj takmer celé leto, lebo pre nás je veľmi dôležitá zmena prostredia a klímy. Vypadnúť z jedného prostredia do druhého a tu v Petrovci je to ešte navyše umocnené rodinnými a kamarátskymi vzťahmi,“ ujasňujú spôsob, ako ich rodina ukojuje túžbu po rodinných koreňoch.

Umenie Triaškovcov povedať pravdu o svete. A o sebe.

Z hodou okolností sa udialo, že obaja zostali na slovenských fakultách pracovať. Ján je od marca docentom, a v súčasnosti pôsobí v Banskej Bystrici, na tamojšej katedre maľby, ktorú aj vedie.

„Všeobecne v tvorbe je dôležité sa snažiť vyjadriť a nájsť spôsob ako vyjadriť svoj názor. Pre mňa je zatiaľ najbližší spôsob vyjadrenia maľba a kresba. Dôležité je aj permanentne sa učiť. Keďže maľba predstavuje veľmi staré médium, je v nej veľa spôsobov a postupov, ktoré pomáhajú, aby sme svoj obsah lepšie vyjadrili,“ objasňuje Ján. „Každá doba prináša nové výzvy a témy, ktorým sa ľudia venujú, a preto je aj pre toto médium dôležité neustále dovzdelávanie a tak si otvárať nové možnosti.“

Spoločensky angažované umenie do dialógového diskurzu prináša dôležité spoločenské a politické témy. Reflektuje politické prešľapy, otvára dvere tabuizovaných spoločensko-politickým témam. Reflektovanie takej spoločnosti, či sveta okolo seba je prítomné aj v tvorbe Jána Triašku, kým Olja Triaška Stefanović sa vo svojej tvorbe viacej ponára do svojich intímnych zákutí.

Tvorba Jána Triašku

„M oja tvorba je tematicky angažovaná, teda skôr kriticky spoločensky angažovaná,“ dopĺňa náš názor Ján. „Má kritický kontext. Nejde ale o politicky angažované umenie, spoločensky čiastočne. Záleží od témy. Ale nepokladám sa za spoločensky angažovaného výtvarníka, ale ani sa v rámci tvorby nezaoberám osobnými, intímnymi otázkami, na rozdiel od Olji. Ja sa predovšetkým zaoberám názorom na spoločnosť. Ale nie vždy je to kritický a spoločenský angažmán.“

Extrémne spoločensko-politické situácie pre umelcov niekedy znamenajú používanie extrémnych spôsobov, ako vykríknuť do spoločnosti.

„Raz som tvoril aj s krvou, lebo ma vyprovokovali,“ vraví Ján. „To bola vyslovene angažovaná práca, keď pred štyrmi rokmi v banskobystrickej župe zvíťazil Marián Kotleba, fašizoidný extrémista, teda extrémna pravica. To ma prekvapilo, ako je možné, že v štáte EÚ k tomu príde. Že čo sa stalo s tými ľuďmi, či sa zbláznili?! Keď som pozeral jeho prejavy, ako ony (kotlebovci, pozn. a.) komunikujú, videl som, že sú to extrémistické názory, čo ma vyprovokovalo ku Kotlebovmu portrétu s prasačou krvou. Akoby som potreboval dať to zo seba von, ako sa s tým vyrovnať.“

Tvorba Jána Triaška sa vyslovene týka práce so štetcom, ktorým vyjadruje realitu, rôzne problémy, napr. tie s bývaním.

„Naposledy riešim otázku pozostatkov, vlastne čo zostalo – hodnotovo. Zaujímajú ma kontrasty a v rámci kontrastu aj téma, ktorá sa otvára: na jednej strane máme zbrane, na druhej sú ekologické záležitosti. Snažíme sa aj viesť vojnu, ale aj chrániť prírodu. Ako to ide dokopy? Vyslovene sa objavuje hodnotová kríza a uvidím ako sa to ďalej bude posúvať…,“ konštatuje našu žitú realitu maliar Triaška.

Tvorba Olje Triaška Stefanović

O lja od začiatku štúdia riešila otázku priestoru, teda čo je priestor, aké je jej vnímanie priestoru. Hľadala odpoveď na otázku, ako je obytný, verejný a iný priestor spojený s človekom, atď. „Intuitívne, tým pádom, že som sa presťahovala, riešila som priestor aj z osobného hľadiska, lebo mi chýbal ten môj rodinný priestor,“ Olja vysvetľuje svoje umelecké postupy a dodáva:

„Vždy robím dlhé projekty, čiastkovo ich prezentujem, a potom ho prezentujem vo veľkom. Na začiatku boli také, v ktorých som mapovala a fotografovala bývalé alebo zaniknuté priestory Bratislavy, ktoré boli ikony mesta, čiže bratislavského verejného priestoru, a potom som mala rôzne úvahy nad tým priestorom. V roku 2008 som začala pracovať na VŠVÚ ako asistentka, neskoršie som dostala aj predmet a spolupracovala som v ateliéroch, z čoho vyplynul aj zapís na doktorandské štúdium. Moja téma bola Simulácia sociálnych javov v umení fotografie, keď som riešila otázky priestorov, napr. čo je to javisko v kultúrnych domoch, poetické javisko, zoologické, manipulačné javisko vo verejnoprávnej televízii. Toto ma intuitívne doviedlo k môjmu vlastnému priestoru a to tak, že som z tej simulácie odchádzala ďalej a ďalej od seba, čo ma potom priviedlo k ceste späť k samej sebe. Vrátila som sa k sebe ako dospelá osoba a spätne som sa pozerala na celé moje detstvo, vyrastanie a samotný odchod z krajiny. Vtedy ma začína zaujímať celkový výskum, osobná archeológia, osobný archív, mapovanie rodinnej histórie. Bolo to zdĺhavá práca, lebo som pragmaticky pracovala s emóciou, kde som nechcela ísť na prvú loptu emočnú, ale emočný kód som posúvala ku všeobecnejšej kategórii.“

Tak vznikol prvý projekt Štafeta mladosti, z čoho vyplynul ďalší pod názvom Ako keby sa nikdy nestalo, v ktorom Olja Triaška Stefanović oveľa intenzívnješie pracovala s osobným archívom, s otcom, vyrastaním.

„Je to zaujímavé, že píšem v slovenčine a srbčina zostáva na úrovni, v ktorej akoby sa jazyk ďalej nevyvíjal, lebo som neštudovala v srbčine. Celá literatúra, ktorú som používala bola v angličtine, češtine alebo v slovenčine. Toto ma doviedlo k  tretej kapitole, ktorá sa bude volať Bratstvo a jednota, ktorou ukončím celý výskum a odprezentujem to v knižnej podobe s výstavným výstupom,“ približuje svoje plány Olja.

„Aj to je zaujímavé, že v prostredí, v ktorom vznikali projekty, v Bratislave, ikeď sa jedná o bývalú Juhosláviu, s politickou situáciou a nástupom extrémizmu v strednej Európe, v Poľsku, Česku, Maďarsku alebo na Slovensku, táto téma zrazu zarezonovala, pretože vedeli čítať zo svojej pozície,“ Olja kvituje dobré vnímanie svojich projektov na Slovensku. „A práve tu riešim otázku, že sa neučíme z minulosti, zabúdame na druhú svetovú vojnu, na význam slobody a demokracie, ktorá prišla, a vôbec výhry nad fašizmom. Toto som riešila cez pomníky, ktoré som mapovala, sledovala od Slovinska až po Macedónsko, a práve tam vznikli moje otázky, aký máme vzťah k minulosti.“

Pre mňa bolo pozitívne to, že verejnosť v Bratislave vedela „čítať“ môj odkaz, teda má význam robiť to ďalej, preto som pokračovala v tom, lebo rada vo svojom výskume prepájam aj sociológiu, psychológiu, a to je niečo, čo aj teraz učím študentov, kde teraz už ako odborná asistentka vediem ateliér spolu s dócentkou Janou Hojstričovou.

„To stále učíme aj študentov, že jediná cesta ako vyjadrovať svoje názory, je, že sa stále treba dovzdelávať. My, umelci vnímame veci okolo seba a máme názor na ne, ktorý vyjadrujeme svojou tvorbou. Keďže ide o profesionálne umenie, nie o arteterapiu, to sú dôležité veci, ktoré sa dejú okolo nás, resp. v nás a ktoré my komunikujeme navonok a snažíme sa povedať svoju pravdu. Niekedy sa to darí viac, niekedy menej, ale všeobecne je to o tom, že to má byť úprimné,“ uzaviera Ján.

Avšak, my neuzavierame kapitolu o umení rodiny Triaškovej, a pýtame sa Olju na fotografovanie bratislavského krematória, čiže o spoluautorstve a tvorbe fotografií pre knihu Na konci cesty / Krematórium v Bratislave, ktorá vyšla na sklonku roku 2017.

„Ide o spoluprácu s profesorom architektúry Matúšom Dullom. Bola to výzva pre mňa, pretože bratislavské krematórium, ktoré projektoval Ferdinand Milušky, patrí medzi najkrajšie modernistické stavby v bývalom ČSSR. Je to nádherná stavba, veľmi fotogenická, smutná…,“ približuje projekt Olja. „Keď som bola na výhliadke, keď som ju pozorovala, zvlášť ma oslovilo, kde je tá stavba, lebo sa nachádza trošku za Bratislavou. Krásny les je okolo. Vtedy ma najviac zaujalo to, ako stavba komunikuje s prírodou v okolí. Preto som sa rozhodla, že budem robiť príbeh stavby cez štyri ročné obdobia, od októbra až po september. Vybrala sam ten správny postup, lebo stavba je vždy inakšia, lebo je z bieleho granitu. Vnútri, v hlavne obradnej sále je obrovská presklenená stena, takže keď človek sedí a lúči sa s blízkym, pozerá von do prírody. Presne vidí kolobeh života. Že po zime sa príroda zobúda a že nádej je. Architekta to úplne majestrálne postavil. Knižka je na svete, dizajn urobil môj blízky kolega Juraj Blaško, čitateľ sa dozvie celý životný príbeh architektu, zároveň o krematóriu a o jeho význame, a súčasne sú tu moje fotografie.“

O kultúre Slovákov vo Vojvodine

T riaškovci sa radi aj profesionálne vracajú do Srbska. Ale nie kvôli spolupráci s tunajšími slovenskými inštitúciami kultúry…

„Myslím si, že je veľmi dobre, že ako etnická menšina v Srbsku máme inštitúcie, ktoré nielenže hája záujmy a pestujú lokálnu kultúru, teda etnokultúru, ale že sú aj profesionálne inštitúcie, ako je divadlo, galéria, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktoré sa snažia živú kultúru nie že usmerňovať, ale skorej ju zastrešovať. S týmito inštitúciami nespolupracujem, pretože sme mali akési konflikty záujmov, alebo myšlienkovú križovatku, ako niektoré veci vylepšiť, organizovať alebo neorganizovať a tam sme sa rozišli na opačné smery,“ konštatuje Ján Triaška a dodáva:

„Aj preto, že sa udiali mnohé cirkusy okolo inštitúcií, akým je napr. Múzeum vojvodinských Slovákov, a aj preto, že sa v týchto inštitúciách točia stále rovnakí ľudia, ktorí sa správajú akoby zištne. Celá tá situácia sa skončila na tom, že tu už pomaly nemáme ani živú kultúru, ale máme iba pozostatky etnokultúry, čo je síce fascinujúce, ale na tom nemôžeme stavať. Dúfam, že sa to čoskoro vylepší, lebo tu sú profesionáli, ktorí vedia a môžu posúvať veci, len ich jestvujúce garnitúry nepúšťali k tomu. Bolo by mi ľúto, keby to tak samo o sebe zaniklo, ale spôsob, s akým sa „pracuje“ so slovenskou kultúrou v Srbsku je neadekvátny, aby sme sa prezentovali tým, čo máme a čo môžu výtvarníci, spisovatelia, kultúrni pracovníci urobiť.“

„Ako pozorovateľka vnímam túto kultúru už 16 rokov a to čo mne chýba je zvedavosť a otvorenosť k inému názoru lokálnych ľudí, ktorí pravidelne cestujú do Bratislavy, pravidelne sa stretávajú s ľuďmi na Slovensku, s ktorými sa dajú ľahko nadviazať spolupráce, aby sa v Petrovci, Kovačici, v Starej Pazove, hocikde, priniesla a odprezentovala aj iná kultúra a umenie, cez hudbu, súčasnú literatúru atď.,“ pridáva sa k diskusii Olja a dopĺňa svoj názor:

„Tunajšia tvorba napr. na výtvarnom bienále nie je reflektovaná a konfrontovaná, umelci nemajú na základe čoho sa pozrieť ako ony tvoria. A to tu chýba. Vždy sa na to povie „ale kto to bude robiť“. Ja len na margo toho poviem, že odtiaľto máme veľmi talentovaných študentov, aj na vysokej škole výtvarných umení, ktorí študujú a patria medzi usilovných a talentovaných mladých ľudí (z Ruského Kerestúru, Báčskeho Petrovca a z Nového Sadu) a robia už na svojich kariérach výtvarníkov, ktorí sa už aj zviditeľnili. Je tu aj mladá generácia, ktorá by to robila a treba sa jej venovať, treba ich volať, netreba sa báť iného názoru a kritiky, pretože konštruktívna kritika je dobrá kritika. Ona môže bolieť, bolí aj nás, ale to je v rámci našej práce. Kritika má posúvať ďalej. Ale takýto mŕtvy uhol, aký je tu teraz, keď nevieme kam smerujeme, nie je prospešný. Teda máte identitu a jazyk zachované, len sa treba otvoriť k mladej generácii a dať im priestor, napríklad dať im v sobotu popoludní Galériu Zuzky Medveďovej, aby stredoškoláci urobili workshop, aby sme zavolali niekoho aj zo Slovenska. Vždy hovorím, že my sme tu, aby sme sprostredkovali kontakty, len netreba apriori byť proti, keď hovoríme, že tu to celkom nefunguje.“

Ján hneď skočí do reči: „A práve toto bol kameň úrazu, keď som to hovoril. Od vtedy ma nepozýajú na žiadne akcie, vôbec nekomunikujú, čo mi príde patetické. V tom zmysle si myslím, že sa iba ochudobňujeme o možnosti navzájom. Lebo tým pádom, že sme v malej etnickej skupine a tých ľúdí, ktorí sa zaoberajú kultúrou je samozrejme menej, a tým, že máme kultúrne inštitúcie, ktorých je tiež málo, tak sa všetci navzájom poznáme. A keď sa niekde zaiskrí medzi dvomi ľuďmi, a to iskrenie ani nevieš, kde ťa zastihne, lebo všetci tí ľudia sedia v nejakých výboroch… Myslím si, že je to strašne kontraproduktívne, hlavne je to malomeštiacke, ale samozrejme sme v malom prostredí, tak ma to neprekvapuje. Ďalším problémom je, že sa práve tí ľudia dosadzovali neprofesionálne, to by sme si nemali dovoliť…“

Marginalizácia kultúry je zlá

O lja pripomína, že keď sa kultúra marginalizuje, keď sa posúva, tak je to zlé:

„Je to zlé, lebo kultúra je dôležitá, kultúra vzdeláva, dáva možnosť, aby sme spoznali, aký máme vkus, čo máme čítať, ako sa máme edukovať, ako máme pozerať na veci, a u mladej generácii nastoliť kritický pohľad, chuť debatovať, chuť rozprávať a toto je veľmi dôležité. A cez kultúru sa dá všetko robiť: dá sa uchovať jazyk, identita atď. , ale nemusí to byť vždy o folklóre,“ vraví Olja Triaška Stefanović:

„Keď sa pozriem na Slovenské národné slávnosti v Báčskom Petrovci, už roky je to o rovnakom programe. Kvitujem folkĺor, je to veľmi dôležité,  ale okrem ľudovej kultúry existuje aj niečo iné, čo by sa malo prezentovať, aby vejár možností bol prítomný. Prečo by napríklad nebola aj nejaká debata na kultúrne témy v divadelnom klube. Máme tu nádhernú knižnicu v Petrovci, ktorá vonia na knihy, takže treba to využiť na čítačky pre stredoškolákov, vysokoškolákov, komunikovať so starými ľuďmi. A je tu kopa možností, len treba ľudí s iniciatívou.“

„Ale vnímame aj pozitívne príklady. Napríklad Ján Agársky a Ďula Šanta organizujú výtvarné podujatie Korene, výstavu prác na malom formáte a snažia sa ho aj z formálneho hľadiska zabaliť, dať tomu hlavu a pätu,  k tomu aj kurátorsky pristupovať. Toto podujatie mi príde strašne pozitívne. K tomu sa snažia tie výstavy robiť mimo lokálneho prostredia, čo je tiež veľmi dôležité, aby sa kultúrne infomácie miešali,“ dopĺňa rozjímanie o kultúre tunajších Slovákov.

„Nie sme múdrejší, len hovoríme svoj názor. Som smutná, keď sa dopučujem, že o nás hovoria, že mudrujeme a žijeme v zahraničí, lebo žiť v zahraničí znamená dvakrát toľko robiť na sebe, zvlášť, keď nemáš zázemie,“ končí myšlienku Olja. „Teda nie sme múdrejší, len pozeráme z iného uhla, a pripomíname, že sme otvorení k spolupráci…“

Fotografie pre tento text urobilo štúdio:

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.