Odložené Literárne snemovanie. Pozastavené vydanie Nového života. Paralýza Slovenského vydavateľského centra. Na papieri ide o administratívne dôvody. V skutočnosti však sledujeme obraz oveľa hlbšieho problému: nezáujem, kontrolu a normalizované mlčanie.

Sme svedkami historicky najširších študentských a občianskych protestov v Srbsku, ktoré si kladú otázky o pravde, slobode a prenasledovaní neistých a nepohodlných. A kým tisíce mladých ľudí v uliciach riskujú dačo viac ako známku z politológie, predstavitelia slovenskej komunity – vrátane nominantov v Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny a vo vedení Hlasu ľudu – mlčia. Neozývajú sa ani vtedy, keď ide o evidentné porušovanie ľudských práv, o nezákonné zadržiavanie aktivistov, o zdravie profesorky Marije Vasićovej, ktorá štrajkuje hladovkou a žíznivkou.

Ak sa mlčí k nespravodlivosti, a zároveň sa odkladá a ruší všetko, čo kultúru drží nad vodou – aké posolstvo vysielame mladým autorom, čitateľom, budúcim generáciám? Že literatúra závisí od toho, kto je konateľom? Že identita národnostnej menšiny sa môže zastaviť, kým sa nerozdelia funkcie? Alebo, ešte horšie, že kultúra je niečo, čo možno vypnúť ako svetlo – keď sa to politicky hodí?

Nie je tajomstvom, že vedenie viacerých inštitúcií našej komunity je úzko previazané so straníckymi štruktúrami Srbskej pokrokovej strany. A že práve tieto štruktúry čelia dnes oprávnenej občianskej kritike. Nie je tajomstvom ani to, že kauzy, netransparentnosť a nezáujem o skutočné problémy poznačili aj chod slovenských inštitúcií. Ale ak si niečo zaslúži, aby prežilo, tak je to Nový život. A ak niečo nemá byť rukojemníkom moci – je to slobodné slovo.

Literárne snemovanie je viac než podujatie. Je to priestor, kde sa rodí kultúrna pamäť a buduje sebaúcta. Cena Nového života nie je iba diplom – je to verejné uznanie, že slovo má hodnotu. A vydavateľské centrum nie je iba firma – je to inštitúcia, ktorá nesie zodpovednosť za náš hlas.

Ten hlas teraz nie je len prerušovaný – on je vedome tlmený. Mlčaním. Nečinnosťou. Strachom. Ale aj pasivitou tých, ktorí by mali niesť kultúrne pochodeň dopredu.

Verím, že sa Literárne snemovanie na jeseň predsa len uskutoční. Ale ak chceme, aby malo zmysel, nestačí iba nahradiť konateľa. Potrebujeme obnoviť zmysel. Znovu sa pýtať, prečo to robíme. A pre koho.

A potrebujeme aj odvahu. Nie iba v literatúre, ale aj v živote.