Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected]. AI nástroje používame ako technickú podporu pri preklade. Za finálnu podobu textu zodpovedá redakcia Storytellera.
Dni Veroniky Brňovej z Kulpína sa začínajú medzi ovcami, koňom a sliepkami. Keď dokončí prácu okolo zvierat a na gazdovstve, odchádza do autoservisu, kde sa učí opravovať autá. Hoci sa chov domácich zvierat a automechanika ešte stále často považujú za práce, v ktorých dominujú muži, Veronika hovorí, že schopnosti neurčuje pohlavie, ale odhodlanie a pripravenosť neustále sa učiť.
Láska k zvieratám sprevádza Veroniku od detstva, no naplno sa im začala venovať v roku 2016. To, čo bolo spočiatku obyčajnou pomocou v domácnosti, sa časom stalo neoddeliteľnou súčasťou jej života. Dnes sa stará o takmer 50 oviec, približne dvadsať jahniat, jedného koňa, sliepky a päť psov, popritom pracuje aj na poli a učí sa opravovať autá.
„Môj deň sa začína skoro ráno. Najprv nakŕmim ovce, dám im kukuricu, potom balíky ďateliny, a kým jedia, nakŕmim koňa, ktorý dostáva ovos a seno. Keď pustím koňa do dvora, na rad prichádzajú sliepky. Krmivo im pripravujem sama a snažím sa, aby bolo všetko čo najprirodzenejšie, pretože chcem mať kvalitné domáce vajcia,” opisuje svoju každodennosť Veronika.
Keď dokončí ranné práce, jej deň sa ani zďaleka nekončí, pretože potom odchádza pomáhať priateľovi do autoservisu.
„Učí ma všetko, čo vie, je mojím mentorom a postupne sa učím opravovať autá. Veľa vecí už viem urobiť aj sama, ale ešte veľa sa musím naučiť,” hovorí.
Popoludní sa opäť vracia domov, kde ju čaká druhé kŕmenie zvierat, príprava sena a návrat koňa do stajne. Hovorí, že voľného času takmer nemá. Okrem každodennej starostlivosti o zvieratá robí aj všetky práce na poli.
„Kosím, hrabem, balíkujem alebo dovážam ďatelinu. Musím pripraviť dosť krmiva na zimu, aby zvieratá mali všetko, čo potrebujú,” vysvetľuje Veronika.
Práve fyzická náročnosť patrí medzi najťažšie časti jej práce, pretože nosenie veľkých balíkov sena si vyžaduje veľa sily. Napriek tomu nikdy nepomyslela na to, že by sa vzdala.
„Nie je to ľahké, najmä pre ženy, pretože to naozaj vyžaduje veľkú fyzickú silu, ale keď človek niečo skutočne chce, môže uspieť,” hovorí.
Hoci si takýto život vyžaduje veľa odriekania a prácu od skorého rána do neskorého večera, Veronika hovorí, že láska zvierat a ich napredovanie sú pre ňu najväčšou odmenou. Na otázku, či by si vedela predstaviť život v meste, odpovedá bez rozmýšľania.
„Nie. Vždy by som si vybrala dedinu. V meste je všetko zrýchlené, všetci sa niekam ponáhľajú a ľudia sú pod neustálym stresom. Medzi zvieratami tento stres jednoducho zmizne,” dodáva.
Hoci práca so zvieratami prináša veľa pekných chvíľ, Veronika hovorí, že najťažšie znáša, keď zviera uhynie, pretože na to si človek nikdy úplne nezvykne. Najviac skúseností získala pri ovciach, a tak sa časom naučila aj sama pomáhať pri komplikovaných jahneniach.
„Veterinár mi dokonca povedal, že ženská ruka je menšia, a preto je ženám niekedy ľahšie pomôcť pri jahnení než mužovi. To ma veľmi povzbudilo. Dnes už viem úplne sama pomôcť pri jahnení,” hovorí Veronika hrdo.
Jednou z najväčších radostí v jej živote je kobyla Kasija, vďaka ktorej si splnila detský sen. Ich spoločná cesta však vôbec nebola jednoduchá.
S Kasijou sa učí odvahe aj opatrnosti
„Kasija k nám prišla koncom júla ako žriebä a už 13. septembra mi zlomila dve rebrá. Bála sa všetkého, bála som sa aj ja a úprimne, bojím sa aj dnes. Učíme sa spolu a zo dňa na deň si budujeme čoraz väčšiu dôveru. Keď som ju prvýkrát vyviedla mimo dvora, k neďalekému kanálu D-T-D, pri návrate bola veľmi nervózna. Prvýkrát vyskočila a minula ma, ale druhýkrát ma kopla rovno do rebier. Spadla som na zem, vyrazila mi zub a zlomila dve rebrá. Musela som ísť do urgentného centra, kde som strávila dosť času, kým sa rebrá nezahojili,” spomína si.
Nebola to jediná nepríjemná skúsenosť. Kasija uhryzla aj jej priateľa. Vtedy pochopili, že budú musieť trpezlivo pracovať na jej výchove.
„Museli sme ju postupne odnaučiť od takého správania. Napríklad jej už nedávame jedlo z ruky. Vždy ho položíme na zem alebo do kŕmidla, aby si nezvykla približovať papuľu k ľudským rukám. Chceme, aby pochopila, že nie je v poriadku hrýzť alebo tlačiť sa na ľudí,” hovorí Veronika.
Hoci ich spoločný začiatok poznačili zranenia a veľa strachu, Veronika svoju kobylu nesmierne miluje. Keď o nej hovorí, úsmev jej nezmizne z tváre. Hovorí, že práve Kasija ju naučila najväčšej trpezlivosti a rešpektu, a že po udalosti pri kanáli si voči nej vytvorila osobitý rešpekt a odvtedy k nej pristupuje úplne inak.
„Aj dnes sa učíme jedna od druhej. Je to proces, ale práve preto je každý malý pokrok ešte krajší,” zdôrazňuje.
Od farmy do autoservisu
Veronike pri práci na gazdovstve najviac pomáhajú priateľ a otec, zatiaľ čo ona priateľovi pomoc vracia v autoservise. Tak sa začala učiť automechaniku a objavila nový záujem.
„Každé auto je iné a stále sa učím niečo nové. Je to ďalšia výzva, ktorá ma núti napredovať,” opisuje Veronika.
Svoje každodenné zážitky Veronika zdieľa aj na sociálnych sieťach, kde ju sleduje veľa ľudí.
„Videá som začala zverejňovať najmä preto, že mi dávajú motiváciu. Nie každý deň je ľahký, a keď vidím, že ľudí moje videá zaujímajú a že ma podporujú, dáva mi to silu pokračovať,” rozpráva mladá farmárka.
Nie všetky reakcie sú však pozitívne. Často sa stretáva s podceňovaním v automechanike a mnohí jej prácu na farme komentujú s predsudkami voči ženám.
„Nesúhlasím s tým, že sú to iba mužské práce. Ženy dokážu urobiť to isté, často s väčšou logikou a trpezlivosťou, hoci muži sú možno fyzicky silnejší,” myslí si Veronika a dodáva, že práve takéto komentáre ju ešte viac motivujú. Najlepšou odpoveďou je podľa nej ukázať výsledky, pretože keď človek niečo robí s láskou, nie je dôležité, či je muž alebo žena.
Podľa údajov Republikového štatistického úradu majú ženy v poľnohospodárstve v Srbsku najčastejšie úlohu pomáhajúceho člena domácnosti, teda pracovnej sily. V tejto úlohe je viac ako pätina žien, zatiaľ čo ženy sú nositeľkami poľnohospodárskych gazdovstiev iba v 15 percentách prípadov a viac ako polovica z nich má viac ako 65 rokov.
Veronikinu každodennosť však nemožno zredukovať iba na pomoc v domácnosti. Zatiaľ neplánuje vymeniť dedinu za mesto: na gazdovstve ju každý deň čaká nová práca, v autoservise niečo nové, čo sa musí naučiť, a na komentáre o „mužských prácach” odpovedá výsledkami svojej práce.
