SLEDUJTE STORYTELLER NA GOOGLE

Srbsko sa často opisuje ako poľnohospodárska krajina, no údaje a skúsenosti ľudí z dedín ukazujú iný obraz. Poľnohospodárskych gazdovstiev ubúda, stavy hospodárskych zvierat klesajú a nositelia hospodárstiev sú čoraz starší. Pre mnohých mladých ľudí na dedine už dilema nespočíva v tom, či majú radi pôdu a rodinnú tradíciu, ale v tom, či sa z tejto práce dá žiť.

Podľa oficiálnych výsledkov Poľnohospodárskeho sčítania z roku 2023 existuje v Srbsku 508 325 poľnohospodárskych gazdovstiev, z ktorých takmer všetky sú rodinné hospodárstva. V porovnaní s rokom 2018 sa ich počet znížil približne o desať percent.

Osobitne znepokojujúca je veková štruktúra: takmer polovica nositeľov rodinných poľnohospodárskych hospodárstiev má viac ako 65 rokov, zatiaľ čo mladí ľudia vo veku od 15 do 25 rokov tvoria menej ako jedno percento nositeľov hospodárstiev.

Za údajmi o starnutí dedín stojí aj každodennosť tých, ktorí v poľnohospodárstve zostali: menej pracovnej sily, vyššie náklady a mechanizácia, ktorá si čoraz častejšie vyžaduje opravy namiesto výmeny.

„Naša mechanizácia je čoraz staršia. Veľa peňazí investujeme do opráv traktorov a strojov a nové vybavenie si môžu dovoliť iba najväčší výrobcovia alebo tí, ktorí sa zadlžia úvermi. Ľudia v mestách často komentujú, že poľnohospodári si zo subvencií kupujú stroje, ale tieto subvencie často nestačia ani na pokrytie základných povinností, daní, dôchodkového a sociálneho poistenia,” hovorí Andrej Bartoš z Hložian, ktorý sa poľnohospodárstvu venuje viac ako 20 rokov.

Dodáva, že rozdiel oproti obdobiu, keď začínal, je naozaj obrovský. Vtedy podľa Andreja existovala perspektíva, že poľnohospodárstvo bude rásť a že v ňom je budúcnosť. Bolo tiež vidieť, že štát sa na poľnohospodára a jeho prácu pozeral inak.

Dnes je to podľa neho iné: ceny poľnohospodárskych výrobkov nedržali krok s rastom životných a výrobných nákladov. Súhlasí s tým aj Vladimír Varga z Báčskeho Petrovca, ktorý sa poľnohospodárstvu tiež venuje už roky.

Spomína si, že poľnohospodár si kedysi za zarobené peniaze mohol kúpiť viac. Ako hovorí, existovala stabilita, lepší pomer cien a zárobku a dalo sa zabezpečiť normálne živobytie.

„Ľudia si mohli plánovať život dlhodobo, neboli ani takéto suchá a pohromy. Vtedy nám štát nedával peniaze, ale človek mal úspory, nikdy nešiel do mínusu, mohol si niečo odložiť bokom, a dnes nemôže. Kým nám platili normálnu cenu, vedeli sme žiť aj bez subvencií, vtedy ani neexistovali. Dnes subvencie máme, ale žijeme horšie,” konštatuje Varga.

Podľa jeho slov subvencie väčšinou pokryjú palivo, ale platí sa aj všetko ostatné, čo im štát nevráti.

„Platíme dôchodkové, zdravotné poistenie a ďalšie povinnosti, takže sme nakoniec väčšinou približne na nule. Všetci hovoria: dostávate subvencie, ale nikto nepovie, že aj my dávame, že aj nám sa berie. Lenže je to márne, keď sú nízke úrody a nízke ceny – oni nám to cez tie ceny zoberú,” hovorí Vladimír a uzatvára, že poskytovanie subvencií je skôr marketing než skutočná podpora.

Niektorí mladí zostávajú, no nevidia istotu

Čoraz menej ľudí sa chce venovať poľnohospodárstvu, počet gazdovstiev klesá a tí, ktorí na dedine zostávajú, čoraz ťažšie nachádzajú ekonomický dôvod pokračovať vo výrobe.

„Nejaký zárobok existuje, nedá sa povedať, že nie. Všetko závisí od toho, či musíš predať produkty hneď na konci sezóny, alebo ti finančná situácia umožní počkať na lepšiu cenu. Potom však musíš rozmýšľať a plánovať niekoľko rokov dopredu, pretože nikdy nevieš, aký rok príde, a vždy musíš byť pripravený na to najhoršie,” hovorí Stanislav Demrovsky, mladý poľnohospodár z Báčskeho Petrovca, a dodáva, že keby sa mu naskytla príležitosť, radšej by sa zamestnal, než aby zostal poľnohospodárom do konca života.

„Bez stabilizácie cien nevidím budúcnosť poľnohospodárstva, a to nemôžeme očakávať bez veľkých zmien v štáte, teda v spôsobe, akým sa riadi,” vysvetľuje Stanislav.

Sara Valentík z Báčskeho Petrovca hovorí, že sa začala venovať poľnohospodárstvu preto, aby pomohla svojmu otcovi, ktorý sa mu venuje už roky, lebo, ako hovorí, videla, že život poľnohospodára nie je ľahký. Keď sa tejto práci začala venovať intenzívnejšie, pochopila, že poľnohospodárstvo v Srbsku čelí mnohým problémom.

„Poľnohospodár nemá platenú dovolenku, počas choroby ho často nemá kto nahradiť a zdravotné poistenie si platí sám. Musí vopred investovať peniaze bez záruky, že úroda bude úspešná alebo že príjem pokryje náklady. Preto toto povolanie mladým ľuďom neposkytuje dostatočnú finančnú istotu,” hovorí Sara.

Sara dnes pracuje v Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre na Slovensku. Hovorí, že medzi hlavné dôvody, pre ktoré sa vzdala poľnohospodárstva, patrili vysoké počiatočné náklady, neisté príjmy a nedostatočná podpora štátu.

Cena pšenice stojí, náklady rastú

Andrej Bartoš hovorí, že ho osobitne zasiahla správa, ktorá bola podľa tvrdení predstaviteľov poľnohospodárskych združení vyslovená po stretnutí s ministrom poľnohospodárstva Draganom Glamočićom vo februári 2026 – že tí, ktorí nie sú spokojní, môžu zmeniť činnosť.

„Ale kto potom bude vyrábať potraviny a kŕmiť ľudí? Poľnohospodárstvo je základná bunka celého sveta. Bez neho svet neexistuje. Niečo sa musí vložiť do žalúdka, aby človek prežil, a to ‚niečo’ bez poľnohospodárstva neexistuje,” hovorí Bartoš.

Respondenti Storytellera hovoria, že najväčší problém spočíva v tom, že výrobné náklady rastú, zatiaľ čo cena toho, čo vyprodukujú, často zostáva rovnaká. Pšenica sa v roku 2012 vykupovala približne za 20 dinárov za kilogram a aj dnes sa jej cena pohybuje okolo tejto sumy. V rovnakom období vzrástli náklady na palivo, hnojivá, osivo, náhradné diely, prenájom pôdy a mechanizáciu.

Rozdiel vidno aj na cene nafty. Pred približne pätnástimi rokmi stál liter okolo 100 dinárov, takže na jeden liter bolo potrebné predať asi päť kilogramov pšenice. Dnes, keď nafta stojí okolo 180 dinárov, treba na ten istý liter predať približne deväť kilogramov pšenice.

Andrej Bartoš hovorí, že mnohí poľnohospodári do výpočtov nezahŕňajú ani amortizáciu strojov a vybavenia, hoci aj tieto náklady by ukázali, aké zaťažené je poľnohospodárske hospodárenie.

„Stále je to horšie a horšie. Tento rok som musel všetky práce začínať skôr a končiť neskôr. Všetko sa predlžuje, menia sa poveternostné podmienky a pribúdajú nepriazne počasia. Sóju som plečkoval trikrát, prvýkrát v živote sa mi niečo také stalo. Mám rovnaký počet jutár pôdy, ale práce je čoraz viac. Ceny sa znižujú a úrody sú malé. Podmienky sa veľmi zmenili. Musíš počítať, koľko investuješ, a ak sa ti to za jeden rok nevráti, prehltneš stratu, ale nemôžeš riskovať mínus dva, tri roky alebo viac,” hovorí Vladimír Varga.

Podobný názor má aj Bartoš.

„Začne sa žatva a ešte sa nevie ani cena pšenice. To neexistuje nikde na svete, aby sa začala žatva a človek nevedel, koľko bude mať hodnotu. Žatva prejde, odovzdáš pšenicu a cena ešte stále nie je známa. Kde to existuje?” pýta sa poľnohospodár z Hložian.

Podľa údajov Poľnohospodárskeho sčítania bol v Srbsku zaznamenaný aj pokles stavov hospodárskych zvierat. Počet hovädzieho dobytka je v porovnaní s predchádzajúcim sčítaním nižší takmer o pätinu, zatiaľ čo počet ošípaných sa znížil o viac ako 30 percent. Zároveň dediny starnú a čoraz menej mladých ľudí sa rozhoduje zostať v poľnohospodárstve.

Chovatelia dobytka a výrobcovia mlieka sa v posledných rokoch stretávajú s výkyvmi výkupných cien, rastom cien krmiva, energií a vstupných materiálov. Respondenti Storytellera hovoria, že v takýchto podmienkach sa ťažko plánuje čo i len jedna sezóna, nieto ešte dlhodobé zotrvanie mladých ľudí na hospodárstve.

„Nevidím svetlú budúcnosť ani pre rastlinnú výrobu, ani pre zeleninárstvo, ani pre chov dobytka. Čoraz častejšie nás zasahujú poveternostné pohromy, mrazy, vietor, suchá. Ľudia si poistia úrodu, ale keď dôjde ku škode, často im uznajú iba malú časť toho, čo stratili. Preto sa mnohým poistenie už ani neoplatí. My len prelievame z prázdneho do prázdneho. Rok čo rok opravujeme staré traktory, ale nové si kúpiť nemôžeme. Situácia už nie je iba ťažká, je dramatická,” myslí si Bartoš.

Súhlasí s ním aj Vladimír Varga, ktorý hovorí, že mladí ľudia dnes v poľnohospodárstve nemajú veľa perspektívy.

„Dnes je málo mladých ľudí, ktorí sa venujú výlučne poľnohospodárstvu. Tí sa iba trápia. Väčšina robí ešte aj inú prácu, pretože takto len robíš a robíš, a nezarobíš nič,” uzatvára.

Autorka fotografií: Danica Častven

PRIDAJTE SA DO STORYTELLER KOMUNITY NA VIBERI