Folklórno-divadelné predstavenie Miesto na zemi – Obrazy z Dolnej zeme, ktoré prináša emotívny príbeh Slovákov žijúcich v multietnickom priestore dnešného Srbska, Maďarska, Rumunska a Chorvátska, zavíta začiatkom mája aj do Srbska. Diváci si ho budú môcť pozrieť 8. mája 2026 v belehradskom Teatri Vuk, 9. mája v divadelnej sále v Starej Pazove a 10. mája o 16.00 h v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci. 

Inscenácia prostredníctvom folklóru, divadla, hudby a vizuálnych prvkov rozpráva o migrácii, identite, historických zlomoch aj hľadaní vlastného miesta na zemi. O tom, ako predstavenie vznikalo, ako ho prijalo publikum na Slovensku a čo znamená pre dolnozemských Slovákov, sme sa rozprávali s Katarínou Mosnákovou Bagľašovou, ktorá bola súčasťou autorského tímu a podieľala sa na námete, scenári, textoch aj choreografii.

Predstavenie vzniklo a najprv zaznelo na Slovensku. Ako ho tam prijalo publikum a do akej miery máte pocit, že na Slovensku existuje skutočné porozumenie pre skúsenosť Slovákov z Dolnej zeme?

Predstavenie Miesto na zemi – Obrazy z Dolnej zeme hráme už šiestu sezónu v rôznych mestách na Slovensku, ale aj v zahraničí a stále je oň záujem. Spomenula by som aspoň úspešné uvedenie programu v STARS auditorium v Bratislave, galakoncert na celoštátnej folklórnej súťaži Jazykom tanca v Banskej Bystrici, alebo vystúpenia v Osijeku, Nadlaku a inde medzi krajanmi, kde máme spravidla výbornú spätnú väzbu. 

Je to vlastne prvýkrát na Slovensku, že tunajší folklórny súbor spracoval v podobe scénického diela tému dolnozemských Slovákov – s našim hudobno-tanečným materiálom, tradičným odevom a témou inšpirovanou skutočnými udalosťami od sťahovania Slovákov na Dolnú zem až po nové tisícročie. Za to patrí veľká vďaka predovšetkým manželom Urbanovcom, umeleckým vedúcim UFS Mladosť, ale aj všetkým tým mladým talentovaným ľuďom zo súboru, ktorí sa pri príprave tohto programu možno po prvýkrát stretli s kultúrou dolnozemských Slovákov, ale ktorá sa im, dovolím si povedať, dostala pod kožu. A práve oni šíria túto informáciu o krajanoch ďalej, medzi svoje rodiny, kamarátov a iné súbory. 

Na zájazdoch a festivaloch si vždy prídu vychutnať naše vystupujúce súbory a zvlášť spontánne zábavy, kde si spravidla zaspievajú aj dolnozemské pesničky. Týmto spôsobom nielen interpretujú náš tanečný a spevácky materiál, ale ho skutočne nasávajú, najmä ten temperament a silnú emóciu, ktorá z nášho folklóru, ale aj súčasnej kultúry, vanie. 

Okrem toho treba povedať, že tým že ide o univerzitný folklórny súbor, organizujú sa aj výchovné koncerty pre žiakov základných škôl. Väčšina deti na Slovensku vlastne týmto spôsobom prvýkrát vôbec počuje o tom, že niekde za hranicami Slovenska žije takáto silná a životaschopná komunita Slovákov. Spravidla ich osloví spracovaná téma vojny, alebo tanec so stoličkami, kde stolička symbolizuje naše miesto na zemi.

Predstavenie sa dotýka zlomových historických udalostí, ale cez emotívne a ľudské osudy. Prečo bolo pre vás dôležité rozprávať „veľké dejiny“ práve cez intímne príbehy obyčajných ľudí?

Keď sú to príbehy obyčajných ľudí tak divák pochopí, že téma vojny, sťahovania a hľadania svojho miesta na zemi nie je iba fikcia, niečo čo môžu čítať v knihách, učebniciach, alebo pozerať vo filme. Sú to udalosti, ktoré sa môžu stať každému z nás. A ktoré sa dejú, žiaľbohu aj v súčasnosti. 

V inscenácii sa spájajú folklór, divadlo, hudba, dobová tlač, vizuálne umenie aj archívne stopy. Ako ste hľadali rovnováhu medzi umeleckou výpoveďou a citlivým prístupom k historickej pamäti komunity?

Mám pocit, že sme s Martinom Urbanom pri tvorení scenára veľmi nad tým ani nerozmýšľali. Vedeli sme, ktoré historické body chceme spracovať, ktorý zdrojový vizuálny materiál je na to vhodný a zasa ktorý tanečný, hudobný a zvykoslovný materiál nie je až tak známy na Slovensku. Chceli sme vyzdvihnúť krásu našej odevnej kultúry, piesne a tance, ktoré vznikali v dolnozemskom prostredí, ale aj niektoré archaické prejavy tradičnej kultúry, na ktoré sa možno už na Slovensku zabudlo a ktoré sú u nás ešte stále živé. 

Takýto dramaturgický zámer potom režisér dotvoril nevšednými svetelnými a scénickými efektami, modernými choreografiami a kostýmami, použili sme aj ukážky z literárnych diel dolnozemských autorov a pod. Vytvorili sme dielo, ktoré v pôvodnom zámere nehľadalo scénickú rovnováhu, ale ktoré v konečnom dôsledku diváka inšpiruje hľadať si emočnú rovnováhu v sebe.

Predstavenie vzniklo na Slovensku, no viacerí členovia autorského a tvorivého tímu majú pôvod v Srbsku, respektíve v prostredí dolnozemských Slovákov. Ako sa táto „dvojdomosť“ – medzi krajinou, v ktorej dnes žijú, a priestorom, z ktorého ich rodiny alebo korene pochádzajú – premietla do samotného uvažovania o predstavení?

Dovolím si povedať, že by predstavenie nevzniklo, resp. veľmi ťažko vzniklo, kebyže sa nevytvorila taká situácia, že sa za posledné roky do Banskej Bystrice a okolia presťahovali viacerí naši dolnozemskí Slováci, ktorí participovali na jeho príprave. Spomeniem Leonóru a Juraja Súdiovcov zo Selenče, ktorí prispeli najmä po hudobnej stránke tomuto predstaveniu, potom je tu Ivan Slávik z Kysáča, Dorin Popa z Nadlaku, ako speváci a tanečníci, Milan Klinko z Kysáča, ktorý je zodpovedný za osvetlenie atď.  Kroje sme pre predstavenie vykupovali originály, ale veľkú väčšinu kostýmov navrhol a pripravil etnológ Patrik Rago. Veľkú pomoc pri príprave programu poskytli aj Matúš a Ondrej Drugovci – pravnukovia Dr. Janka Bulíka, ktorí dnes žijú v Banskej Bystrici a majú silné puto k Dolnej zemi. V procese tvorby nápomocnú ruku pridali napr. aj Janko Merník, Jaroslav Kriška, historik Ján Chrťan a i. 

Treba povedať, že na našich vystúpeniach v krajanskom prostredí, vždy do programu zapájame aj miestnych tvorcov, vynikajúcich interpretov a členov domácich folklórnych súborov a hlavne našich priateľov, od ktorých sa môžeme veľa toho naučiť a inšpirovať. Tak tomu bude aj na našom pripravovanom turné v Srbsku, na čo sa veľmi tešíme.

A keď ide o tú “dvojdomosť” z vlastnej skúsenosti poviem, a predpokladám, že môžem hovoriť aj v mene všetkých našich dolnozemských Slovákov, ktorí sú už na Slovensku a sú do predstavenia zapojení, že pre nás toto predstavenie znamená nie iba prezentáciu našej vlastnej kultúry a identity na Slovensku, ale aj svojrázne prijatie a uznanie našej práce v novom domove. 

Autor fotografií: Roman Krnáč