Na javisku je ticho. Za zatvorenými dverami, kde sa malo rozhodovať o budúcnosti jednej profesionálnej slovenskej kultúrnej inštitúcie vo Vojvodine, však bolo rušno. Nie však v podobe otvoreného dialógu, ale v šume nevysvetlených rozhodnutí, stíchnutých hlasov uchádzačov a uchádzačiek a v (už dávno) zaniknutej dôvere.

💬 Najdôležitejšie z tohto textu v troch vetách:
🔸 Výber riaditeľa Slovenského vojvodinského divadla prebiehal bez jednotného posudzovania formálnych kritérií, pričom boli vyradení aj kvalifikovaní kandidáti.
🔸 Rozpor medzi zákonom, štatútom a zverejneným inzerátom, ako aj nepriehľadné rozhodovanie správnej rady, vyvoláva otázky o legitímnosti procesu.
🔸 Mlčanie kultúrnej a odbornej obce k celej situácii znepokojuje, najmä keď ide o jedinú profesionálnu slovenskú divadelnú inštitúciu v Srbsku.

Začalo sa to, ako sa to často začína. Tichým zverejnením pracovného inzerátu na stránke Národnej služby pre zamestnávanie. Dňa 24. mája 2025 sa objavil oznam, že Slovenské vojvodinské divadlo hľadá nového riaditeľa. Výzva mala trvať do 8. júna. Podmienky sa zdali jednoduché. Miesto výkonu práce: Báčsky Petrovec. Forma zmluvy: na dobu určitú.

Ale pod nánosom administratívnej formálnosti sa skrýval príbeh, ktorý je pre kultúru nebezpečnejší než rozpočet – príbeh o tom, ako môže byť odbornosť potlačená, ak ju nesprevádza „správna“ pečiatka.

Zhromaždenie obce Báčsky Petrovec má v najbližších dňoch menovať nového riaditeľa Slovenského vojvodinského divadla. Pred sebou majú jediný návrh – kandidátku Alexandru Horvátovú, učiteľku výtvarnej výchovy (master výtvarnej kultúry, pozn.a.) z Petrovca, ktorá bola jediná, kto absolvoval výberový pohovor pred Správnou radou divadla.

Formálne všetko prebehlo: prihláška, dokumenty, rozhovor, podpora Správnej rady. Ale čím bližšie sa človek pozrie, tým viac sa mu pred očami začnú rozpadať základy toho, čo by mal byť odborný a rovný výber.

Zákon vs. inzerát

Podľa Zákona o kultúre Srbskej republiky (čl. 36) má uchádzač o miesto riaditeľa kultúrnej inštitúcie mať vysokoškolské vzdelanie a minimálne päť rokov pracovných skúseností v oblasti kultúry. Rovnakú požiadavku potvrdzuje aj aktuálne zverejnený Štatút Slovenského vojvodinského divadla, konkrétne článok 29  – dostupný verejnosti na oficiálnej webovej stránke.

V oficiálne zverejnenom inzeráte na stránke Národnej služby za zamestnávanie sa však na jednom mieste uvádza, že uchádzač musí mať „viac ako 3 roky pracovnej skúsenosti“, a inde – v hlavnom texte konkurzu – že sa vyžaduje „najmenej 5 rokov pracovnej skúsenosti v oblasti kultúry“. Nie je vylúčené, že ide o automaticky generovaný údaj v systéme portálu, no tento rozpor medzi zákonom, štatútom a samotným znením výzvy je prvým vážnym signálom, že niečo nebolo v poriadku už na samotnom začiatku výberového konania.

Uchádzači, ktorí boli pozvaní – a potom odhlásení

Na konkurz sa prihlásili štyria uchádzači. Alexandra Horvátová z Báčskeho Petrovca, bola nakoniec jedinou osobou, ktorá absolvovala pohovor so Správnou radou. V priloženej dokumentácii dominujú certifikáty z neformálnych workshopov, programy pre deti a mládež a činnosť v oblasti výtvarného a tvorivého vzdelávania. Okrem Horvátovej to boli Marína Dýrová, absolventka divadelnej réžie a oceňovaná režisérka; Svetlana Gašková, tiež vyštudovaná a oceňovaná režisérka; a Ján Černák, diplomovaný filológ a kultúrny manažér, ktorý má za sebou viac ako dekádu práce v oblasti kultúrnych projektov.

Všetci štyria uchádzači boli pôvodne pozvaní na pohovor, ako to predpisuje článok 28 Štatútu Slovenského vojvodinského divadla. Ten zaväzuje Správnu radu, aby v lehote 30 dní od ukončenia výzvy uskutočnila rozhovor so všetkými kandidátmi, ktorí spĺňajú podmienky súbehu, a predložila zakladateľovi zoznam s odborným hodnotením a zápisnicou z pohovorov.

Lenže krátko pred termínmi pohovorov boli traja kandidáti informovaní, že pohovor sa neuskutoční. Ich prihlášky totiž boli zamietnuté ako neúplné. Správna rada Slovenského vojvodinského divadla vo svojom oficiálnom stanovisku uviedla, že dôvodom vylúčenia bola absencia formálnych náležitostí – v prípade Dýrovej a Gaškovej chýbala samotná písomná prihláška a notársky overená kópia diplomu, zatiaľ čo Černák podľa správnej rady predložil neoverené kópie zmlúv o pracovnom pomere.

V snahe pochopiť, prečo boli ich prihlášky posúdené ako neúplné, požiadali o nahliadnutie do konkurznej dokumentácie. Po udelení súhlasu sa osobne dostavili do divadla. Tam podľa ich vyjadrení zistili, že rovnaký formálny nedostatok – absenciu notárskeho overenia diplomu – vykazovala aj dokumentácia kandidátky Alexandry Horvátovej, ktorá bola nielen pozvaná na pohovor, ale aj navrhnutá správnou radou ako kandidátka na vymenovanie.

V jej spise sa podľa slov troch odmietnutých kandidátov nachádzal iba preklad diplomu opečiatkovaný súdnym tlmočníkom, nie notársky overená kópia – čo bol pritom jeden z dôvodov zamietnutia ich vlastných prihlášok. 

Ak je tomu tak, netreba zabudnúť, že zvyčajne sa v oficiálnych výberových konaniach za „overený dokument“ považuje notársky overená kópia originálu – teda dokument, ktorého pravosť potvrdil verejný overovateľ. Preklad opatrený pečiatkou súdneho tlmočníka je síce štandardný spôsob, ako preložiť cudzokrajný dokument, no nehovorí nič o tom, či je daný dokument autentický. Tlmočník ručí len za správnosť prekladu, nie za pravosť dokumentu. 

Tento rozdiel nie je drobnou technickou nuansou, ale základným právnym rámcom. A práve na takomto rámci – jeho nepochopení, ignorovaní alebo selektívnom uplatnení – sa asi zlomilo rozhodnutie, ktoré troch kandidátov úplne vyradilo z hry ešte predtým, než mohli vôbec predstaviť svoju víziu vedenia divadla.

No, odmietnutí uchádzači ďalej konali a podali oficiálnu žalobu, následne odvolanie na adresu Obec Báčsky Petrovec, zakladateľovi divadla. Odpoveď k dnešnému dňu neobdržali.

Ján Černák, jeden z uchádzačov, podal 18. júna formálny podnet adresovaný Správnej rade Slovenského vojvodinského divadla a Obci Báčsky Petrovec, v ktorom sa odvoláva na Zákon o štátnych zamestnancoch (čl. 5 a 8), požadujúc verejné zverejnenie kompletnej konkurznej dokumentácie všetkých uchádzačov – a najmä prečo a na základe čoho boli traja z nich vylúčení ešte pred odborným vypočutím. Odpoveď tiež ešte stále – možno cestuje.

Rozhodnutie padne čoskoro. Dôvera možno nie.

Zhromaždenie Obce Báčsky Petrovec má rozhodnúť v najbližšom týždni. Kým jeho výborníci a výborníčky zasadnú, vo verejnosti – vlastne buďme úprimní, iba v jej malej, no o to vnímavejšej časti – narastá otázka, ktorá sa nedá potlačiť: ako je možné, že pri výbere vedenia inštitúcie, ktorá nesie zodpovednosť za slovenské divadelné dedičstvo a rozvoj slovenského divadla vo Vojvodine, nezohrala zásadnú rolu odbornosť, ale technické detaily a formálne nedostatky, ktoré zjavne neboli posudzované jednotne?

Ak sa ukáže, že všetci uchádzači mali podobné technické nedostatky – najmä pokiaľ ide o administratívne overenie dokumentov – logicky sa natíska otázka, či výberové konanie nemalo byť jednoducho zrušené a vypísané nanovo, so zreteľne nastavenými a rovnako uplatnenými pravidlami.

Ak sa zároveň potvrdí, že výber prebehol bez reálneho porovnania uchádzačov, bez vypočutia väčšiny z nich a bez verejne dostupného hodnotenia, potom sa otázka legitímnosti rozhodnutia nestáva iba technickou či procedurálnou. Stáva sa otázkou dôveryhodnosti a úcty – k samotnej kultúre, ku komunite, i k budúcnosti tejto inštitúcie.

A nadôvažok: Slovenské vojvodinské divadlo, so sídlom v Báčskom Petrovci, je jedinou profesionálnou divadelnou inštitúciou slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Založené v roku 2003 ako nástupca niekdajších ochotníckych súborov, nesie mimoriadne kultúrne a symbolické dedičstvo. Jeho význam presahuje divadelnú scénu – je nositeľom identity, jazyka, pamäti a spoločenského sebavedomia vojvodinských Slovákov. Aj preto vyvoláva mlčanie odbornej a kultúrnej obce vo svetle týchto udalostí znepokojenie. Lebo, – buďme úprimní – takmer nik, alebo iba málokto z tejto časti slovenskej vojvodinskej komunity sa verejne vyjadruje k tomuto dianiu.

A to ticho, ktoré v iných prípadoch možno chráni, tu zaznieva ako súhlas. A súhlas s netransparentnosťou a neodbornosťou je v oblasti kultúry vždy bolestivý.