Včely – iba jedna medonosná, ale všetky užitočné

V Báčskom Novom Sele je veterný deň. Mladá pšenica sa kolíše za slnečného dňa. Okolo polí sú lesíky, kríky a vysoká tráva, z ktorej včely neúnavne zbierajú peľ. S plnými vreckami sa vracajú do svojho úľa vo Včelárskej klinike.

Jozef Gašparovský zo Selenče je už takmer štvrťstoročie pastierom miliónového stáda. Ony nepotrebujú riadenie, pevnú ruku alebo strážneho psa. Každá veľmi dobre pozná svoju prácu.

„Včely sú jediné zvieratá, ktoré nepoznajú svojho pána,“ hovorí Gašparovský, pokým kráča bez ochrany vedľa svojich úľov.

V kráľovstve medu velí kráľovná, ktorá sa sama ani len nenakŕmi. Vždy ju sprevádza 5 až 10 sluhov, ktorí pripravujú terén, kŕmia ju a prinášajú jej potrebné pod nohy. Denne môže naklásť asi 2.500 vajíčok, a počet závisí od množstva potravy, ktorou disponujú.

Keď je ich kráľovstvo najsilnejšie, v úli je 40 až 60 tisíc jedincov. Z toho počtu len polovica vyletí s cieľom hľadať peľ a nektár. Včely, ktoré ešte nemajú 20 dní, zostávajú doma, aby sa postarali o domácnosť. Robia plásty, udržiavajú hygienu, kŕmia larvy a mladé včely, vetrajú, aby z medu odstránili prebytočnú vlhkosť.

Pomáhajú im trúdy, ktoré sa na jar vyliahnu z neoplodnených vajíčok. Osud im ale aj tak diktuje, že ich koncom augusta z komunity vylúčia. A ak neodídu, bývajú zabití. Podobný osud majú aj delikventi, včielky-pankerky, ktoré nedodržiavajú prísne pravidlá spoločnosti. A komunita je netolerantná aj voči jednotlivcom z iných včelstiev.

„Včely sú tolerantné iba k cudzinkám, ktoré prinesú potravu. Sú to triky, ktoré využívajú včely, ktoré ostali bez kráľovnej,“ vraví Jozef.

V úli sa nespí. Pracovná doba je 24 hodín a to počas 35 až 40 dní – čo je životnosť jednej včely. Kráľovná žije od troch do piatich rokov.

Pred niekoľkými desaťročiami sa začala rodina Gašparovská zaoberať včelami, aby tak mali vlastné včelie produkty, ale čoskoro si uvedomili, že med nie je ich najprospešnejším výsledkom.

„Keďže sa zaoberáme aj bioprodukciou, uvedomili sme si, že včelárstvo je životný štýl. Je to spolunažívanie všetkého živého v prírode,“ hovorí Jozef pokojným tónom, ktorý majú všetci včelári.

S tým súhlasí aj Jovana Bila Dubaić, docentka ekológie, biogeografie a ochrany životného prostredia na Biologickej fakulte Univerzity v Belehrade, ktorá upozorňuje na skutočnosť, že neexistuje len jeden druh včiel – včela medonosná.

Na svete je asi 20.000 druhov včiel a tento počet rastie, pretože sa objavujú nové. V Európe žije asi 2.000 druhov, zatiaľ čo na Balkáne je ich asi 1.000.

„Srbsko má pre včely skvelú geomorfologickú polohu. Máme veľkú rozmanitosť fauny včiel – asi 850 druhov,“ hovorí táto biologička.

Ich význam pre ekosystémy je nemerateľný, pretože väčšina suchozemských rastlín kvitne, takže potrebujú pomoc pri oplodnení. Neopeľujú však len včely, ale aj iný hmyz, dokonca aj vietor. Včely sú len najefektívnejšie. Včely medonosné majú pestrú stravu, ale neopelia všetky rastliny.

Preto je zameranie sa na zachovanie jedného druhu včiel nesprávne, hovorí Bila Dubaić. Preháňanie s počtom včelstiev, ako aj premiestňovanie veľkého počtu včelstiev môže mať dokonca negatívny dopad na ekosystém, pretože včely medonosné v takom množstve odoberajú potravu od divokých opeľovačov.

Údaje o tom, do akej miery sú ohrozené, sú veľmi mizivé, hovorí táto odborníčka na včely. Dôvodom je to, že je ťažké odhadnúť, koľko ich je, a existuje len málo predchádzajúcich výskumov, s ktorými by sa dali porovnať údaje. Červený zoznam Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (International Union for Conservation of Nature – IUCN ) upozorňuje, že ani o 60% druhov včiel v Európe neexistujú dostatočné údaje.

„Môžu zmiznúť pred našimi očami, bez toho, aby sme o tom vedeli,“ upozorňuje Jovana Bila Dubaić.

Hoci je to veľmi komplikované, vyžaduje si veľa prostriedkov a ľudí – výskum divokých druhov včiel nie je nemožný. Najväčšia časť prostriedkov a pozornosti sa však investuje do tých, z ktorých má človek priamy úžitok – med a profit.

Nevieme, nakoľko sú ohrozené, ale vieme, čo ich ohrozuje

Včela preletí až 5 kilometrov, aby našla potravu. Jozefovo stádo však nemusí zájsť ďaleko. Neďaleko sa pestujú liečivé bylinky na výrobu éterických olejov a kedysi tu bola aj ekologická výroba.

„Môžem poďakovať svojim susedom a všetkým naokolo. Majitelia okolitých polí nikdy nepostrekujú insekticídmi,“ hovorí spokojne tento včelár.

Nie každý má však šťastie na dobrých susedov. Sú bezohľadní poľnohospodári, ktorí prípravu neodviedli dobre, a tak postriekali repku olejnatú v kvete, takže aj ďalší včelári v tomto regióne mali problémy. Proti takémuto správaniu bojuje Zväz včelárskych organizácií Srbska (srb. Savez pčelarskih organizacija Srbije).

V roku 2015 založili – za účelom predchádzať otráveniam včiel pri nešetrnom správaní poľnohospodárov – Výbor na ochranu včiel (srb. Odbor za zaštitu pčela), ktorý pracuje na prevencii. Včelár, ktorý sa dozvie o plánoch poľnohospodára, že ide postrekovať nelegálnymi prostriedkami alebo keď nie je jeho čas – počas kvitnutia rastliny, to oznámi Výboru na ochranu včiel, ktorý následne zavolá inšpekciu.

Tento rok sme predišli dvom veľkým otráveniam, ktoré sme pozastavili na poslednú chvíľu. Inšpekcia vyšla preventívne a zastavila poľnohospodára v protiprávnom konaní,“ prízvukuje predseda Zväzu Rodoljub Živadinović.

Dodáva, že ak dôjde k otráveniu, okrem materiálnych a emotívnych škôd, je proces domáhania sa spravodlivosti veľmi zložitý, zdĺhavý a nákladný, preto to včelári často vzdávajú. Nedávny epilóg právneho boja včelárov zo Sivca a Kljaićeva by mal povzbudiť včelárov, aby v budúcnosti nahlasovali mor úľov. Pred šiestimi rokmi použila firma z Vrbasu nelegálne pesticídy na hrach v nadmernom množstve a v nesprávny čas, čím zabila až 540 včelstiev.

„Víťazstvo si vyžadovalo veľa úsilia včelárov, odborníkov a právnikov, aby dokázali otrávenie. Stojí to nenormálne veľa. Jeden včelár to sám však nezvládne. Preto sme tu my,“ hovorí Živadinović.

Najväčší problém je nevedomosť. Práve preto sa včelári snažili vydobyť niekoľko zmien v zákone. V roku 2020 tak bola nariadená povinnosť poľnohospodárov absolvovať školenie o ošetrovaní rastlín. Povolené množstvo pesticídov je predpísané, takže v poľnohospodárskej lekárni sa nedá kúpiť viac, ako je potrebné.

Rodoljub Živadinović upozorňuje na skutočnosť, že nevyriešeným problémom zostáva čierny trh, ktorý najviac prevláda vo Vojvodine. Preto by sme sa nemali čudovať, keď z hraničných priechodov vrátia ovocie obsahujúce nelegálne pesticídy.

Zväz včelárskych organizácií Srbska však upozorňuje na to, že problém sa zmenšuje, pretože na začiatku fungovania Výboru bolo kolo 100 žiadostí ročne a teraz je to 10 až 15 žiadostí, väčšinou z ovocinárskych oblastí a z Vojvodiny.

Ďalšou hrozbou pre včely sú verejné podniky, ktoré striekajú komáre z lietadiel – a to aj v čase, keď sú včely aktívne. Zväz sa proti tomu snaží bojovať Deklaráciou proti otráveniam včiel v Srbsku (srb. Deklaracija protiv trovanja pčela u Srbiji), ku ktorej by sa lokálne samosprávy zaviazali, no podpísala ju o niečo menej ako polovica miest a obcí.

Od klimatických zmien úniku niet

Včelársky rok sa začína v auguste, vysvetľuje Jozef Gašparovský. Potom sa prístroje na medobranie odložia do zásuviek, aby včelám zostalo medu na prežitie počas zimy. Keď sa zdroje stávajú obmedzenými, zavádzajú sa radikálne opatrenia a trúdy sú vyhostené z komunity, pretože už nie sú užitočné.

V tomto období sa liahnu zimné včely a je ich päťkrát menej ako na jar a v lete. Ich úlohou je odpočívať a udržiavať úľ pri živote – až do prvých púčikov. S ohľadom, že naše zimy už takmer zimami byť nevedia, teplé počasie láka včely na pastvu, no v jeseň kvety nekvitnú – tak sa do úľov vracajú hladné a vyčerpané.

„Pre nás včelárov by bolo najlepšie, keby 1. novembra nasnežilo a koncom februára sa začalo topiť. To by bolo najideálnejšie. Včely sú vnútri, majú potravu, odpočívajú,“ hovorí Jozef.

Včelstvo sa prebúdza koncom februára a začiatkom marca. Rodia sa nové jedince a vrchol zberu potravy nastáva od 5. do 10. mája, keď kvitnú agáty, lipy, slnečnice a vresoviská. Tieto rastliny však kvôli netypicky teplému počasiu rozširujú kvety o mesiac skôr, keď sa včelstvo dostatočne nerozvinulo.

Okrem toho, že sa včela a kvet časovo mihnú, čoraz častejšie sa už ani priestorovo nestretajú, pretože ekosystémy sa menia v dôsledku klimatických zmien. Jovana Bila Dubaić uvádza príklad čmeliaka, ktorý sa v dôsledku zvyšujúcich sa teplôt presúva do vyšších nadmorských výšok, pričom rastliny opelené len čmeliakom zostávajú na rovnakom mieste.

Vo Vojvodine nie je miesto pre divočinu

Ďalšou hrozbou pre mnohé druhy včiel je strata prirodzených biotopov v dôsledku urbanizácie a poľnohospodárstva. Akokoľvek široká bola, Vojvodina – zdá sa – sa tak zúžila, že vedľa polí niet miesta ani pre trávu a kríky, nieže pre strom! Okrem toho, že sťahovavé vtáky tu nemajú veľa miesta na prestávku, ani iné druhy na kilometroch štvorcových monokultúry postriekanej rôznymi otravami sa veľmi nevynachádzajú.

Vedci z Biologickej fakulty Univerzity v Belehrade robili výskum, v rámci ktorého sledovali, ako prírodné biotopy nachádzajúce sa na okraji polí ovplyvňujú porasty repky olejnej, teda o koľko sa znížil počet škodcov v chotári a o koľko sa zvýšilo opeľovanie. Predošlé výskumy ukázali pozitívny vzťah, a cieľ bol evidovať výsledky u nás.

„Vo Vojvodine sme mali veľký problém nájsť polia, ktoré majú v okolí prirodzené biotopy,“ prízvukuje Bila Dubaić.

Dodáva, že v centrálnom Srbsku je situácia trochu iná, takže na obzore je vidieť poniektorý krík, no nie pre zvýšenú uvedomelosť poľnohospodárov, ale pre neprístupnosť terénu.

*foto: Menej časté kosenie trávnika je lepšie aj pre trávnik, tiež pre biodiverzitu a rozpočet. © Storyteller

Všetko, čo kvitne – kvitnúť má

Včely nepotrebujú veľa ku šťastiu. Stačí, aby si – rovnako ako ľudia – nemuseli chodiť po obed až 5 kilometrov. Pomôcť im môžeme zasadením niekoľkých kvetov, no nemusíme ani to. Stačiť bude, ak trávnik nekosíme po zem. Jovana Bila Dubaić odporúča kosiť mozaikou, t. j. ponechať časť trávnika nepokosenú.

Uvádza, že spôsob údržby miest je veľmi zastaraný, pričom cieľom je dosiahnuť prísny poriadok. Preto sa kosí nízko a často. Trávniky preto nie sú odolné voči zošľapávaniu, suchu a výdatným zrážkam – a práve to nás pri klimatických zmenách čaká.

„Potrebujeme len trochu viac načúvať, aby sme videli, že sa to dá aj inak, že staré zavedené postupy nemusia platiť natrvalo, ale že ich máme prehodnocovať a meniť – ako nakoniec všetko v živote,“ uzatvára táto biologička.